Leylon: Tam, pod hviezdami londýnskymi

Upřímně, nemám tušení, jak uvést další povídku od Leylon. Protože… Jsem z ní… ach jo!! Prostě hotová. Modlím se, aby přišla další nějaká múza a ona pak napsala ještě nějaký kousek, navazující na tuhle povídku. o.o (až dočtete, pochopíte…)

Děj se odehrává po S3E3, ale jakoby se snad ani poslední scéna s Moriartym nestala… Sherlock sedí na střeše 221B a připojí se k němu John. A Sherlock si uvědomí něco zásadního, co by mělo sílu leccos změnit.

Povídka navazuje na Medzi dvoma výstrelmi, Pán Holmes?

 

Tam, pod hviezdami londýnskymi

 

Pre Sherlocka Holmesa existovalo len veľmi málo vecí hodných pozornosti a obdivu.

Hudba. Jeho husle.

Zbožňoval ten pocit napätých strún pod bruškami jeho citlivých prstov. Každá z nich len čakala ako ju on stlačí, chvenie struny sa menilo na určitú frekvenciu, jednoducho povedané, zvuk. Bola to jednoduchá interakcia medzi prstami a strunami, ale predsa mala svoje čaro.  Zbožňoval, ako mu melódia obmývala jeho uši, utrieďovala a upokojovala rozhárané myšlienky. Áno, hudba bola jedným z nedocenených vynálezov ľudstva. Liek v okamihoch nudy – spoločne s vedeckými experimentmi.

Samozrejme, jeho najväčšia láska – riešenie zločinov. Komplikovanosť určitých myslí.  Pohnútky a túžby ich hnali k neočakávaným výkonom, k Sherlockovej radosti. Napríklad Moriarty – ach, áno, pre takéto súboje ako ten s ním sa narodil, len pre ne v podstate žil. Priam s rozkošou podroboval svoj intelekt ich skúškam, zatiaľ čo mu žilami prúdila tá najsladšia droga – adrenalín. Životy, ich záchrana, či strata, dobro či zlo – to všetko pre konzultačného detektíva nikdy nebolo príliš podstatné (a keď je pravda, že by sa na strane zla pravdepodobne nudil – vážne, proti komu by bojoval? Lestrade? Nie, vďaka pekne.)  Väčšinou to boli len pojmy a figúrky.

John Watson.

Pri tomto bode sa Sherlock trochu zamračí. John Watson bol na prvý pohľad jednoduchý muž. A predsa, už veľmi dávno prišiel na to, že je určitým spôsobom zložitý a pre neho akýmsi zázrakom jednoducho potrebný. On bol sherlockovou ľudskosťou. Jeho svedomím. Bolo ťažké ho úplne presne zaškatuľkovať, nebol len vymedzeným pojmom – skôr premennou, ktorá ho stále prekvapovala. I po tom všetkom, čo už spolu zažili.

Detektív zakrúti hlavou a po chvíľke netypického váhania sa ponorí do svojho paláca mysle. Hľadá, prehrabáva sa precízne uloženými spomienkami, až napokon nájde cieľ a vytiahne ho na svetlo sveta.

Ten pocit.

Tá chvíľa. Zvláštny okamih počas prípadu, ktorý John tak príznačne nazval „prípadom slepého bankára.“

Sherlock Holmes daný okamih toho večera vidí vďaka svojej brilantnej pamäti pred sebou ani živý… cíti ho, ako by povedal John. Pozoruje, ako Watson zaujato sleduje to jednoduché predstavenie s kušou, Sara zavesená na jeho ramene. Obzerá si ho so všetkých uhlov a strán. Potom sa frustrovane zamračí ako nespokojné dieťa – nenachádza žiadne nové informácie, nič, čo by mu pomohlo nájsť vysvetlenie. To sa mu často nestáva a predsa len, toto je Sherlock Holmes, nekonečne zvedavý človek, ktorý proste musí nájsť odpoveď. Preto s ťažkým povzdychom  mučeníka nazrie do tej zložitejšej časti okamihu – do seba.

Telo mu zaplaví teplo, presne to teplo, ktoré toho večera tak precízne uzamkol sám v sebe. Objavilo sa tak nečakane – keď sa  vo zvláštnej chvíli čakania snažil vybaviť a zadefinovať lásku. Myseľ mu vtedy okamžite ponúkla ten pocit spoločne s tvárou Johna Watsona. Sherlock Holmes to, úprimne povedané, vôbec nechápal, nič také totiž ešte nikdy nezažil. Nerozumel tomu teplu, nechápal reakciu svojho tela, nevedel, čo to presne má spoločné s Watsonom. Aj keď, o tej poslednej časti by sa dalo polemizovať. Pravdepodobný záver prečo práve Watson – on bol prvý človek, ktorý ho dobrovoľne nazval svojim najlepším priateľom. Dokonca z neho spravil svojho svedka, pre Pána! Sherlock v manželstvo ako inštitúciu nikdy ani za mak neveril – kus papiera a veľký humbuk okolo. Ale keď tam tak stál po Johnovom boku a prednášal reč… nemohol povedať, že to bolo zlé. To určite nie.

Takže preto to teplo? Pretože mu John bol blízky? Takto sa prejavovalo priateľstvo?

Sherlock ale radšej pátra ďalej – nepríde mu to ako uspokojivé vysvetlenie. O ničom takom nikdy nečítal, ani nepočul. Tak čo teda? Ešte chvíľu ten zvláštny pocit spojený s Johnom analyzuje ako vzorku pod mikroskopom. Čo presne v alebo na Johnovi tú reakciu vyvolalo? Malo to nejaké spojenie s prípadom? Či azda s jeho doprovodom – Sarou?

„Nie, nie, nie, nie! Tak čo teda?“ zavrčí detektív a začne si masírovať spánky. Nahnevane však len zistí, že nie je ani o krôčik bližšie k vyriešeniu tejto jeho osobnej záhady. John… to teplo… detektív vie len to, že sa mu tie pocity vcelku… páčia.

Chcel to ale s niekým hlbšie rozobrať, áno, skutočne chcel. On nikdy poriadne nerozumel pocitom ľudí – na to mal predsa Johna. Lenže  tentoraz akosi inštinktívne tušil, že toto s ním konzultovať nemôže. Pravdepodobne by ho to… znepokojilo.

Detektív bezpečne uzamkne ten pocit, to teplo, na svoje miesto, ale až potom, čo si ho ešte raz vychutná. Jemne pomrví prstami elegantných rúk, v ktorých pocíti slabučké zamravčanie. Taktiež si uvedomí, že má nepatrne zvýšený tep. Zvláštne, skutočne zvláštne. Je to jedinečný jav, musí uznať Holmes, jedinečný pocit a on oň nechce prísť. Nech je to čokoľvek.

Potom zameria radšej myseľ rýchlo na niečo iné. Na najnovšiu položku v jeho pomyselnom zozname toho, čo oceňuje.

Pohľad na nočný Londýn.

Vždy to mesto svojim spôsobom zbožňoval. Vyrastal tu, žil, býval takmer celý svoj život. Londýn bol svetoznámou tepnou – upršané a plné smogu. Preľudnené a plné pamiatok. Dokonalá kombinácia pre zločiny, ktoré mal Sherlock tak rád.

Nikdy ale to mesto nevidel takto. V noci, zo strechy ich bytu 221B na Baker Street. Mihotavé svetlá okien, áut a vysvietených pamiatok sa z tej výšky v ktorej detektív momentálne bol, bili s hviezdami, no neprekrývali ich. Poľahky mohol nájsť súhvezdia, o ktorých sa mu zmieňoval John. Veľký voz, malý voz. Znamenia zverokruhu. A severka – používaná na orientáciu. Nie práve najpotrebnejšie informácie ale… už sa presvedčil, že nie sú na škodu, ako mu raz povedal John.

John. John. John. John Watson je už pevne spätý s jeho životom a myšlienkami a to v každom ohľade, uvedomí si zrazu Sherlock. Kedy sa to stalo? Ako to, že si to nikdy nevšimol?

Ľudia pokojne pod jeho nohami kráčajú za svojimi maličkými cieľmi. Nič netušiaci, takí obyčajní. Sherlock sleduje ich životy, tu a tam ho niekto na pár okamihov zaujme natoľko, aby mu venoval druhý pohľad a zistil o ňom viac. Smeje sa pritom popod nos – presne takto to má totiž rád. Nevidený pričom on vidí ostatných. Zaduje studený vietor – zosunie sa v kresle nižšie a spokojne vydýchne obláčik pary.

Toto je jeho Londýn. Jeho bojisko. Miesto, kde sa rozohrávajú tie najväčšie hry.

Za chrbtom začuje sotva počuteľný škripot dverí. Plecia zahalené v kabáte sa mu jemne prikrčia len preto, aby sa vzápätí uvoľnili. Sherlock rýchlo spozná chôdzu prišelca.

„Nie je ti tu tak trochu zima?“

„Ani nie. Víno ma zahrieva celkom spoľahlivo.“ Prišelec si potichu odfrkne, čo u Sherlock vyvolá pobavené myknutie kútikov úst – obidvaja dobre vedia, že alkohol v skutočnosti telesnú teplotu znižuje.

„Pridáš sa ku mne, John?“ povie vyzývavo tónom, o ktorom vie, že ho proste neodmietne. Potom sa na neho konečne pozrie, číta v ňom ako detektív, ale zároveň aj ako človek, ktorý ho vída veľmi často, aj keď tu už nebýva.

Ako najlepší priateľ, dalo by sa povedať.

Topánky má pomerne suché, ale šnúrky zaviazané nesúmerne – šiel taxíkom a mal naponáhlo. Džínsy má iného strihu ako zvyčajne, novšie – Marryna práca. Mal na sebe svoj obľúbený sivý sveter, pod ním košeľu a cez to prehodenú bundu. Sveter v pase o trošičku obtiahnutejší než predtým. Nič znepokojivé vzhľadom na to, že ten sveter nosil už pred jeho údajnou smrťou. Na viac, usadil sa. Záver – Marry sa o Johna stará. Varí dobre, ale dáva pozor, aby sa Johnovi nezhoršila kondícia. Šikovné dievča, tak ako vždy. Sherlock bol spokojný s Watsonovou voľbou. Mal Marry rád, pretože ju  miloval Watson… no vždy tu bolo maličké nevysvetliteľné ale. Sherlock ho ale vždy okázalo ignoroval.

Dnes John Watson, jeho priateľ, aby sa vyjadroval ako ostatní ľudia, spravil o dedukciu na viac – priniesol so sebou vínový pohár na stopke, takmer navlas rovnaký ako ten, z ktorého upíjal on sám. Teda, až na malú, šesť milimetrov dlhú ryhu na podstavci pohára. Ale to teraz nebolo podstatné.

Watson postaví pohár na stôl a sadne si do druhého kresla a zahľadí sa na nočný Londýn. Je od Sherlocka  na dosah ruky.

No a v tom sa stane niečo neočakávané.

Sherlock opäť pocíti to zvláštne teplo.

Frustrovane zavrčí a i cez nevôľu ho potlačí pre to, ako neočakávane a nevhodne sa zjavilo. John na neho trochu udivene pozrie – ohľadom pocitov je ten človek až neskutočne senzitívny. Pokrúti hlavou, aby ho upokojil a naleje mu vína. Sám za celý večer vypil ešte len dva poháre, no i cez to je mu príjemne teplo. Stačili mu len malé dávky alkoholu, i to len veľmi kvalitného. Do pitia vína a jeho chute ho zasvätil John len prednedávnom. Dovtedy oň javil len pramalý záujem, dezorientujúce účinky alkoholu nikdy nevyhľadával. Nerád strácal kontrolu nad situáciou – nie to ešte nad samým sebou.

„Si v poriadku?“ spýta sa ho i cez Sherockovu najlepšiu snahu zakryť to jemné zmätenie John.

„Áno, samozrejme,“ odvetí žoviálne Sherlock a potom si ešte odpije z vína. Pohár však nedopije, uvedomí si, že za tie pocity môže pravdepodobne mierna podnapitosť. Alebo nie?

„Nejaký prípad?“ háda John, nenechá sa odradiť.

„Niečo také,“ odvetí hmlisto.

„No a nepodelíš sa s detailmi? Možno ti budem nápomocný,“ ponúkne sa, tak ako vždy. A v tú chvíľu má Sherlock skutočne chuť mu všetky tie divné veci vyrozprávať. Ale len na okamih. Potom sa ozve jeho rozumná časť.

„Nie, tento raz nie. Mám v tom ešte priveľký neporiadok. Až si to utriedim, porozprávam ti to,“ odvetí mu a podvihne zvyšok vína v náznaku prípitku. John sa dobrácky pousmeje, nenalieha. Pozrie sa mu do očí a opätuje gesto.

„Ty na to prídeš, tak, ako vždy. No a nie je lepšieho miesta na rozmýšľanie, ako toto. Irónia, že môj svadobný dar využívaš rovnako často, ako ja sám,“ poukáže. Sherlock sa neubráni pousmiatiu. Toto miesto nikdy nezamýšľal pomenovať svadobným darom. Proste sa len riadil svojimi inštinktmi a hlavne dedukciami. Pri dlhých manželstvá (nepochyboval, že práve johnovo také bude) partneri občas potrebujú vzájomný odstup. Miesto, kde môžu v pokoji sami porozmýšľať. Vraj to je normálne (aspoň podľa toho, čo sa Sherlock dočítal na webe). Preto proste zašiel do obchodu, vybral tie najpohodlnejšie kreslá, ktoré našiel, k tomu prihodil kvalitný drevený stolček a zaistil nepretržitú zásobu kvalitného červeného vína na počkanie. Robil to pre Johna, pretože vedel, že sa mu to bude páčiť, ale aj pre seba. Chcel, aby John prišiel do ich bytu, k nemu, a to tak často, ako to len bude možné.

Ukázal mu to v noci pár dní pred svadbou. Nemýlil sa – John Watson bol dušou sentimentálny romantik (a toto miesto bolo viac, ako romantické, aspoň podľa definícií, uvedomil si Sherlock kútikom mysle – tlmené svetlo a víno, útulné, domácke a predsa ohromujúce vďaka výhľadu. Takmer… intímne) hneď si to miesto obľúbil. Nazval ho tým najkrajším svadobným darom, čo Sherlock prekvapilo, ale rýchlo sa prispôsobil. Predsa len, určite to bol lepší nápad, ako nejaký elektrospotrebič.

Detektív sa na Johna Watsona pozorne zahľadí, presnejšie, na jeho profil osvetlený len pouličným svetlom pod nimi. Na tvárach mu hrajú tiene noci, trochu zvýrazňujú vrásky a zadumaný pohľad  upretý ktovie kam. Sherlock netuší ako presne – nemá na to žiadne logické opodstatnenie, žiadne fakty, či štatistické údaje a predsa niečo vytuší.

„Čo ťa trápi, John?“ spýta sa ho zrazu, tá otázka z neho priam vystrelí.

John sa zatvári prekvapene, „nič, Sherlock. Všetko je tak, ako má byť. Mimochodom, pozdravuje ťa Marry.“

„Sem na strechu nechodíš len tak,“ protirečí Sherlock.

„Pôvodne som  išiel za tebou – posledné tri dni sme na seba nemali veľa času. Keď som ťa nenašiel v byte, automaticky som sa ťa vybral hľadať sem,“ vysvetlí pohotovo Watson.

„Hmmm,“ zvažuje Sherlock. Logické a i cez to… niečo mu nesedí. Keďže sa ale nemá čoho chytiť tak len odvetí logickým záverom, „tak potom prepáč. Mylný záver sociopata.“

I v tme Sherlock vidí, ako Watson prekrúti očami, „Sherlock, ty nie si sociopat.“

„Samozrejme, že som. Potrebuješ vidieť výsledky  lekárskych vyšetrení?“ odvetí trochu zmätene. Prečo lekár spochybňuje závery svojich kolegov?

„Sherlock, počúval si sa počas mojej svadby vôbec?“ Sherlock nechápe kam tým mieri.

„Kedy presne?“

„Pri tvojom príhovore predsa!“

„Ani nie. Čo je s ním?“

„Myslíš, že ak by si bol sociopatom, dokázal by si sformulovať vety, ktoré by dojali všetkých hostí k slzám?“

Sherlock mykne plecami, „vedel som, čo chceš počuť. Len som sa tým  riadil. Nič to nedokazuje.“

Watson sa v kresle vzpriami a cez stôl sa k nemu nakloní, zrazu zapálený, aby Sherlocka presvedčil o svojej pravde. „Väčšinou sa skutočne ako sociopat správaš Sherlock, hlavne k cudzím ľuďom. Dokonca ním do istej mieri aj si – máš nedostatok citových zážitkov, práve pre to, že ťa už ako dieťa za sociopata považovali. Emócie ťa ešte stále prekvapujú, ale ty ich na rozdiel od skutočného sociopata cítiš Sherlock. Minimálne pri mne.“

Áno, pri tebe áno, John Watson, ale prečo?

Watson ľahko spozoruje, že Sherlocka nepresvedčil, preto pritvrdí, tempo jeho reči sa zrýchli. „Stačí sa pozrieť len na pár vecí, čo si za posledný čas pre mňa a Marry spravil. Čo ten tvoj sľub? Budem tu pre vás troch za každých okolností, tak prisahám. Pamätám si tú chvíľu, tvoj výraz, veľmi dobre. Viem, že na to do smrti nezabudnem.“ Sherlock skloní hlavu – nikdy tak celkom  nepochopil, čo ho to vtedy pochytilo. Ale keď tam tak videl  Johna s Marry v objatí, zdalo sa mu to tak logické. V tej chvíli bolo úplne a absolútne správne uistiť Johna, že ho už nikdy neopustí – jeho ani jeho rodinu.

„A potom tá najväčšia vec, čo si pre mňa spravil – uzmieril si mňa a Marry po tom, čo ťa postrelila a ty si objavil jej pravú identitu. Uvedomil si si niekedy vôbec aké jednoduché by pre teba bolo prekrútiť to tak, aby z toho Marry vyšla ako najväčší zloduch? Aby som ju opustil a vrátil sa naspäť k tebe?“ v ten okamih sa John Watson tvári neskutočne vážne, hlas stíšený a ponurý.

„Neopustil by si ju. Už len pre dieťa nie, na to si príliš lojálny,“ poukáže Sherlock na zjavné fakty.

„Dieťa nie, ale ju áno. Zničilo by to všetku  moju  lásku k nej… je veľký rozdiel medzi tým s niekým žiť a niekoho milovať, Sherlock.“

Sherlock v tom až taký rozdiel nevidí – konečný výsledok je predsa tak či onak stále rovnaký, ale neprotirečí mu. John zrazu stíchne a Sherlock si uvedomí, že sa to nezaobíde bez toho, aby sa k svojmu činu vyjadril.

„Už som ťa raz oklamal, John Watson,“ hlas má veľmi váhavý, hlavu naklonenú, „ty si na to prišiel a ja som pre to o teba takmer prišiel. Bolo by nelogické skúšať to ešte raz.“

Vo vzduchu medzi nimi zostalo nevyslovené nikdy by si mi to už neodpustil.

John si odkašle, značne dojatý, „a potom si zabil. Pre to, aby si moju Marry ochránil.“

„Nemýľ si pojem s dojmom, John. Mali sme rozohranú hru. Nemohol som dovoliť, aby sme prehrali.“ Bolo až nečakane ľahké zabiť človeka, ak mal človek správny dôvod. Sherlock pre to necítil ani kvapku ľútosti, nemal žiadne výčitky či nočné mory tak, ako John (tak rád by vedel, či jeho nočné mory ešte stále pokračujú. Budí ho Marry tak, ako to robieval on? Ešte stále po nociach cez internet vyhľadával mená padlých vojakov? Rád by sa spýtal… ale vedel, že John by mu v tomto prípade neodpovedal). To, že mu nerobilo problém zabiť radšej ale pred Johnom vynechá.

„Ale i tak, Sherlock. Zachránil si Marry. Koľko ľudí by niečo také spravilo?“ Sherlock mykne plecami, ani čo by to nestálo za reč. Ako keby sa to v jeho mysli rovnalo len kúpeniu mlieka po ceste z prechádzky. John pokrúti hlavou.

„Tvoje city k nám sú extrémne zosilnené – práve preto, že k ostatným  ich veľa nemáš, pretože si z istej miery skutočne sociopatom. Ale nie úplným – minimálne nie pre nás.“ A potom sa láskavo usmeje a odpije si vína. Dáva Sherlockovi čas to všetko spracovať.

A veruže ho tento raz potrebuje. Skloní hlavu a pustí sa do spracovávania vyslovených faktov – je niečo také možné? Skutočne ho John Watson až do takej miery zmenil? Sherlock to potrebuje v pokoji a dlho rozobrať, rozanalyzovať, ale na to teraz nie je čas. Podstatné je, že takto Johnovi a Marry Watsonovým stačí… či už je, alebo nie je sociopatom.

Sherlockova hlava vystrelí nahor, „logickým  záverom z tvojich výrokov potom je, že moje predchádzajúce pozorovanie nebolo mylné.“

John sa zamračí.

„To s tým trápením,“ objasní mu Sherlock.

„Ja rozumiem,“ odpovedá Watson, potom si povzdychne. Sherlock má doteraz trochu problém určiť do akej miery musí svoju komunikáciu zjednodušovať, aby mu John stačil. Väčšinou to už robil prirodzene… ale niekedy sa aj majster tesár utne.

„A áno, máš pravdu. Skutočne mám trochu obavy,“ nahlas prehltne a odmlčí sa.

O slove trochu by sa dalo polemizovať, má chuť odvetiť Sherlock, ale pri pohľade na neho tú poznámku prehltne a radšej im obom doleje vína.

„Prečo máš obavy?“

„Marry,“ povie John jedine. Teraz je na rade Sherlock, aby sa nechápavo zamračil.

„Prečo? Je medzi vami niečo v neporiadku? Pohádali ste sa?“ háda Sherlock.

„Nie, nič také. Ona len… o pár dní už má termín.“

„Ach, tak,“ odvetí Sherlock. Ale v skutočnosti nechápe. V čom je problém? Narodenie dieťaťa je vo všeobecnosti považované za šťastnú udalosť, nie?

„Bojím sa, aby sa jej alebo dieťatku nič nestalo. Neprežil by som to, ak by som o jedného z nich prišiel,“ prizná John.

„Už chápem. A tvoje obavy sú vzhľadom na štatistiky pôrodnej úmrtnosti celkom opodstatnené, ako sám, ako doktor -“

„Sherlock, nepomáhaš!“ stopne ho Watson zavrčaním a zatne ruky v päste. Detektív radšej okamžite stíchne. Ani jeden z nich chvíľu neprenesie ani slova – Sherlock sa snaží prísť na to, čo povedal zle a John bojuje s vlastným strachom. Obklopuje ich len skučanie vetra a svetlá noci. John si pritiahne kabát bližšie k telu. Sherlock mu venuje zvláštny pohľad a potom značne váhavo povie.

„Pamätáš si na ten prípad s taxikárom?“

„Zastrelil som vtedy človeka, Sherlock. Na niečo také sa nezabúda,“ odsekne ešte stále nabrúsený Watson. Sherlock sa však nenechá odradiť.

„Veľmi veľa vecí sa vtedy mohlo pokaziť. Mohol si prísť neskôr, alebo naopak, ja som mohol tú tabletu zhltnúť skôr a tak to nenaťahovať, hnaný zvedavosťou. Mohol si sa zaseknúť v zápche.“

„Čo to má spoločné s Marry a dieťaťom?“

„Všetko, John. Veľmi veľa neovplyvniteľných faktorov mohlo spôsobiť neúspech. A predsa – stále som tu, živý a zdravý. Rovnaké faktory teraz hrozia aj Marry. No ak sme my prežili toľko nebezpečenstiev, postrelení, upálení a ja neviem čo všetko ešte, prečo by ona a dieťa nemali prežiť pôrod, John? Niečo určite omnoho bežnejšie a prirodzenejšie než to, čím takmer každý deň prechádzame my dvaja? Dôveruj Marry. Ak to má nejaká žena zvládnuť, na viac pod dohľadom lekárov a najnovšej techniky, pod tvojím dohľadom, tak je to práve ona.“

John sa na hodnú chvíľu opäť odmlčí, až Sherlock zvažuje, či nepovedal niečo zle. Potom sa k nemu John zrazu natočí, v črtách tváre ľahko rozoznateľná jemnosť.

„A presne v takýchto chvíľach nepochybujem, že nie si sociopat. Ďakujem, Sherlock.“

„Ak myslíš,“ riekne Sherlock, v duchu je však potešený úspechom, „a niet za čo. Na to sú predsa najlepší priatelia.“

Obavy zažehnané. Teraz by podľa predchádzajúcich skúseností mal zmeniť tému na niečo veselšie, aby sa John opäť uvoľnil.

„Tak čo, už viete, čo to bude. Chlapec, alebo dievča?“ opýta sa Sherlock otázku o ktorej vie, že je bežná a preloží si nohu cez nohu, ako má vo zvyku. John na to gesto automaticky reaguje – skríži si nohy v členkoch.

„Nie. S Marry sme sa zhodli, že chceme, aby to bolo prekvapenie.“

„Z toho, že je jedináčik podobajúci sa na matku a vzhľadom na to, koľko súrodencov a akého pohlavia máš ty, sa dá celkom s istotou povedať, že to dieťa bude pravdepodobne -“

„Sherlock! Nechaj si to pre seba, prosím. Viem, že tomu nerozumieš, ale s Marry skutočne chceme, aby to bolo prekvapenie.“

A Sherlock skutočne nechápe, no odvetí, „ako si želáš.“ Potom položí pohár na stôl, prsty poskladá do typickej striešky tak charakteristickej pre neho i jeho brata a dodá.

„Či to už bude chlapec, alebo dievča, v konečnom dôsledku to bude jedno. Deti sú tak tvárne, John! Bude zábavné to dieťa učiť to, čo vieme. Až ho naučím poriadne rozmýšľať a ty svojim vojenským skúsenostiam so zbraňou, bude pri vyšetrovaní úžasné,“ zasníva sa trochu Sherlock.

„Tak to ani náhodou, Sherlock. Nedovolím svojmu dieťaťu sa do niečo takého pliesť. Koľkokrát sme málom my dvaja prišli o krk?“ na zdôraznenie svojich trochu vystrašených slov položí Sherlockovi dlaň na predlaktie. Sherlocka opäť zaleje to prekliate teplo. Prečo? Práve teraz?

„Nebudeš mať veľmi na výber,“ riekne jemne očividné, „bude to mať v krvi. Tak ako ty, ja, či Marry. Buďto mu pomôžeme a vyškolíme ho, alebo ho necháme učiť sa na vlastných chybách. Obidvaja vieme, čo je nebezpečnejšie.“ John spustí plecia a privrie oči v náznaku neochotnej porážky, jeho dlaň stále na tom istom mieste ako keby potreboval oporu. To teplo nemizne, priam naopak, šíri sa ním. Sherlock doslova cíti Johnov dotyk, pokožka pod jeho dlaňou je i cez košeľu a hrubý kabát citlivá – ako keby ocejchovaná. Sherlock sa nepatrne zamrví, dychtivý, zrazu neschopný, aj cez svoje predchádzajúce úmysli, zastaviť tú otázku – poslednú ešte neoverenú teóriu. Aj keď ju považuje za nanajvýš nepravdepodobnú.

„Ako si spoznal, že si sa zamiloval do Marry, John?“ spýta sa ho potichu. John sa trochu zamračí – je to náhla zmena témy – ale odpovedá takmer okamžite.

„Nemohol som na ňu prestať myslieť, bola spätá s každou mojou myšlienkou. Vždy, keď vošla do miestnosti, automaticky som ju vyhľadal pohľadom – či som chcel, alebo nie,“ John sa trošku hanblivo pousmeje, „dokonca aj tie hlúpe klišé v knihách sa ukázali byť pravdivé. Vždy, keď sa ma dotkla sa mi zvýšil tep. Keď sa mi podarilo rozosmiať ju, pocítil som zvláštne -“

„Teplo,“ doplní ho Sherlock, zrazu strnulý. Ach, Bože, bolo možné aby…

„Áno, presne tak,“ potom sa na neho skúmavo zahľadí, „Sherlock, ty si sa do niekoho… zamiloval?“ opýta sa ho s údivom, Sherlock však pod jeho črtami vidí prichádzajúci úsmev.

A Sherlock mlčí. Zvažuje.

Ticho medzi nimi sa preťahuje, zatiaľ so Johnov výraz pomaly prechádza do ustaraného. Sherlock vie, že pokiaľ to nechá zájsť tak ďaleko, aby ticho ako prvé prerušil John, tak na to príde. No on ešte nie je pripravený odpovedať – teoretizuje, zvažuje možnosti. Prehráva si v hlave dôkazy a rozoberá ich dôveryhodnosť.

Potom ho zaplaví niečo ako… poznanie. Príjemné a mrazivé zároveň. Ako to, že tak dlho ignoroval náznaky? Bolo to vôbec… možné?

„Sherlock?“ vyzve ho opäť John, tentoraz trochu priškrtene. Sherlock rýchlo zvažuje – mal by to John vedieť?

John. Marry. Dieťa. Rodina, do ktorej, ako naznačil John, patrí. Priateľstvo. John. John. John.

O to všetko by prišiel.

Sherlock sa pohodlne oprie, pokrúti trochu nohou, ktorá mu visí vo vzduchu a na tvár si nalepí pobavený úškľabok.

„Netáraj hlúposti, John. Očividne podľa teba nie som sociopat, ale láska? To je pre mňa stále neznámy pojem.“

 

 

**

ČÍST POKRAČOVÁNÍ

 

 

 

Reklamy

15 komentářů Přidejte váš

  1. TruTru napsal:

    Milá Leylon,

    Tohle byla vážně překrásná povídka. Opravdu. Ani si nemůžu vzpomenout, jestli jsem u ní dýchala.Také, jak většina již poznamenala, byla smutná.
    Hořká, lidská, upřímná, stísňující, a nejděsivější je její uvěřitelnost.
    Miluji prostřední díl třetí série. Je to můj nejoblíbenější díl a vím přesně proč. Tvá povídka mě
    naplnila stejně silnými a tíživými pocity, jako závěr téhle epizody. A souhlasím s tebou, že je díky své nezvratnosti originální a působí neskutenčně silně. Člověk si pak může leda domýšlet, jak by to asi mohlo být dál, ale v podstatě je vězněm vlastních ideí, jejihž naplnění z hlediska Sherlockovy filozofie visí v nedohlednu. Opravdu věřím tomu, co jsi napsala, protože si moffat do třetí série nacpal hromadu fanservicu a na Sherlockovi je jednoduše vidět jeho náklonost, zmatení, mísící se štěstí se smutkem, potlačované zoufalství nad tím, že už není na prvním místě, což vede automaticky k tomu, aby si některé věci začal chtě-nechtě uvědomovat. Na Johnovi zase je znát trochu odmítané rozpačitosti.
    Ty to tady všechno máš. A proto jsem si při čtení Tvé povídky připadala, jakoby to byl opravdový kousek pokračování seriálu. Na chvíli jsi mě tam za nimi vzala, během toho útrpného čekání na další sérii, a za to ti moc děkuji!
    Upřímně se tu nechci přiklánět k tomu, abys pokračování nepsala, ačkoliv tvůj postoj chápu. Ale tím bych byla sama proti sobě 🙂 Protože s tím, jak realisticky a přesvědčivě to popisuješ by mě napříkladd velmi zajímala Johnova reakce pokud by se to dozvěděl, a jak by s tím naložil. Umím si představit, že ani to by nemělo ze strany Johnlockerek zrovna veselý konec.
    Ale ať už by pokračování bylo jakékoliv, věřím, že by to zůstalo stejně reálné jako seriál, a proto, ze zvědavosti a neskutečného absťáku dávám hlas k dobru 😀
    Je hrozně těžké se s takovými konci smířit, protože to strašně připomíná realitu ( s čímž má ostatně problém i samotný Sherlock v celé třetí sérii) Protože v realitě taky nemusíme se svou vyvolenou osobou být a mít jí se vším všudy. Ale naštěstí pro nás všechny, John ani sherlock zatím doopravdy neumřeli, a život je dlouhý a stát se při něm může cokoliv. Představy tak mohou být alespoň neomezené a je tu i veliká naděje, že nám Moffat nepřestane strkat pod nos náznaky, aby nás udržel ve falešné naději, zatímco zbytek diváků, o které určitě nechce přijít, uspokojí absencí hmatatelných důkazů 😀
    Ještě jednou ti moc děkuji.
    Tahle povídka je geniálně napsaná!

    1. Leylon napsal:

      Milá TruTru,

      pri čítaní celého tvojho komentára som sa usmievala – práve pre Vás, čitateľov, to píšem, naplňuje ma, ak vo vás vyvolám pocity a reakcie. Som strašne rada, že sa ti to páčilo, že ti to príde dobré. Áno, tá realistickosť je na tom to najdesivejšie a zároveň najsilnejšie, že? Až po reakciách som si uvedomila, ako skutočne trpko ich osud nakoniec vyznieva.

      Je pre mňa cťou, že ti moje idey pripadali uveriteľné… že som ťa na chvíľu vzala za Sherlockom, ktorého poznáme zo seriálu. Vážne, jedna z najkrajších pochvál 🙂

      Ach, TruTru 😀 😀 😀 myslím, že pre teba, helsl, Kaylu a ďalších mám dobrú správu – pokračovanie je už na svete, dnes som ho odoslala našej milej Mii 🙂 Zabrnkali ste na moju dobrú strunu priklonenú k happy endom… viem, že tým pravdepodobne uberiem realistickosti celej poviedky, ktorá bola doteraz mojou najsilnejšou zbraňou. Nuž ale pokúšala som sa vžiť do vašej kože po tom, čo by som to nechala takto, bez toho, aby sa John aspoň dozvedel o tom, čo Sherlock cíti… uf, nič príjemné :D.

      Moffat tam tie náznaky neprestane strkať, tomu ver 😀

      Ešte raz ďakujem, som zvedavá, či sa ti zapáči aj tretia časť (zakončila som to pomerne… zvláštne… až nezvyčajne. Ale akosi som cítila, že najsprávnejšie to bude momentálne takto 🙂 )

  2. kamivon napsal:

    krásné a , ano i smutné. Bohužel to tak bývá, že ztrátu něčeho poznáme až po té, kdy k ní dojde 😦

    1. Leylon napsal:

      Ďakujem. Áno, taký proste život je :/ 🙂

  3. katka napsal:

    pro mě smutné já prostě Marry nemám ráda SH mi je líto musel zapřít to co poznal poprvé

    1. Leylon napsal:

      Marry som najsamprv ani ja nemala veľmi rada, ale keď som videla, ako na ňu reaguje Sherlock… ona sama o sebe nie je zlá, len stojí v ceste a v tejto pozícii by sme nemali rady proste nikoho. 🙂

  4. vonrammstein napsal:

    Doyle se musí v hrobě obracet.

    1. miamam napsal:

      O tom vskutku pochybuju. Bylo mu upřímně jedno, co se s postavou S. Holmese stane. Kvůli tvému výřečnému komentáři nemám chuť googlit jeho přesná slova, ale posluž si, google je otevřený všem 🙂

    2. helsl napsal:

      To nemůže, ani kdyby chtěl, jeho tělo už je dávno rozpadlé v prach. Ale samozřejmě chápu, jak to myslíš.
      V jeho době se na vztah dvou mužů hledělo jinak než dnes, takže by byl určitě překvapen současnou otevřeností a tolerancí. Troufám si tvrdit, že nikoliv nepříjemně. Bezpochyby by však byl ohromen životností své postavy, která má i po sto letech své čtenáře a diváky. Přízeň čtenářů a jejich oblibu svého Holmese poznal, ale jistě nepředpokládal, že přetrvá do jednadvacátého století. Možná by nesouhlasil úplně se vším, ale který autor by nebyl nadšen skutečností, že jeho dílo zná a inspiruje ještě generace jeho prapravnuků?
      Některé knihy jsou zapomenuty už za života svých autorů. Myslím, že pro spisovatele nemůže být větší pocta, než že je jeho hrdina stále živý a milovaný v srdcích fanoušků. Desítky filmových zpracování, dalších knih a nakonec i tyhle stránky jsou důkazem takové náklonnosti, jakou si postava Sherlocka Holmese nepochybně zaslouží. A o tom to je.

  5. helsl napsal:

    Krásně napsané, to ano, ale strašlivě smutné, nikoliv jen hořkosladké. Pocitově mi to připomnělo Poslední waltz. Sherlockovo pozdní prozření (a pak že ‚nikdy není pozdě‘, stará lidová moudrost v tomto případě poněkud kecá) a žádná naděje pro budoucnost. To je tak kruté! Možná to v ostatních čtenářích zanechá, jak říkáš, větší dojem; ve mně to zanechalo balvan lítosti, protože já to nedokážu jen přečíst, já si to prožiju. A i když je Sherlock občas na facku, Ty i Mia to umíte napsat tak, že přes to všechno se mi nad ním srdce svírá lítostí. Máš pravdu, vždycky preferoval rozum před city, ostatně měl jich tak málo, že to bylo snadné. Tohle je však jiná situace. Odehrává se v něm něco, z čeho je překvapený, znepokojený, zmatený, vyvedený z míry. Jsi si jistá, že i za takových okolností může jeho sebekontrola fungovat tak, aby se bez mrknutí oka tvářil úplně normálně?
    Měla bych respektovat Tvé rozhodnutí, že pokračování neplánuješ. nicméně apeluji na to dobré v Tobě, že tohle si Sherlock prostě nezaslouží. Ti dva patří k sobě, takhle to přece nemůžeš nechat! Ať se v tom trochu vykoupe za ty dva roky bolesti, co způsobil Johnovi, a za to, že mu to nedošlo dřív, to by bylo spravedlivé, ale navždycky jeho láska bez odezvy zůstat nemůže, nesmí. Jestli máš srdce, tak mu dáš šanci.

    1. Leylon napsal:

      Ahoj, helsl,

      úprimne povedané, takmer polku dňa rozmýšľam, ako zareagovať.
      Takže všetku moju duševnú energiu si dnes na kúpalisku zabrali tvoje slová a to, aby som si ujasnila, čo si myslím. Bol to vnútorný boj – z jednej strany pôvodné zámery, z tej druhej želanie čitateľov a popravde, doteraz si nie som istá .
      Ďakujem za pochvalu a odozvu, či už tvoju, alebo ostatných čitateliek. To, že príbeh prežívaš, nie len čítaš, že v tebe niečo rozhýbe… to je práve dôvod, prečo píšem. To je to, čo ma naplňuje. To, do akej situácie sa Sherlock dostal je viac ako poľutovania hodné aj keď si za to z veľkej časti môže sám. Odpoveď na otázku – tvoje argumenty sú správne. Ale je to stále ten istý muž, ktorý prešiel to, že jeho vlastný brat si užíval jeho mučenie len komentárom. Stále ten muž, ktorý nechápal, prečo väčšina hostí na svadbe pri jeho predslove plakala. Irena, Moriarty a Sherlockova hraná reakcia na to, že ničil jeho povesť (je tam určite viac príkladov, ale druhú sériu ešte nemám celú pozretú – šetrím si ju, degustujem, keďže nás čaká ešte tak dlhé čakanie 😀 ) Tu je to už otázka názoru, ale myslím, že vzhľadom na to, ako reagoval na tieto veci, je schopný udržať svoje novoobjavené city voči Johnovi pod kontrolou… aspoň pokiaľ si na ne nezvykne a nezhodnotí, čo presne znamenajú. Na to potrebuje čas, ktorý počas toho rozhovoru s Johnom nemal – preto zvolil radšej rýchlo logické argumenty a závery.

      A teraz pre a proti. Proti – toto bol pôvodný zámer. Poukázať na to, že táto forma lásky nemusí byť najdôležitejšia pre nášho detektíva, keďže v konečnom dôsledku má to, čo potrebuje – stále má Johna na svojej strane. A k tomu získal i Marry, dieťa, konečne rodinu… ďalej, práve týmto koncom to bolo originálne aj keď uznávam že nie práve príjemné. Proste niečo vcelku dobré, po čom si človek ale nutne musí ešte raz prečítať niečo sladké ako napr. Night trilogy. Keď som dnes predsa len rozmýšľala, čo by mohlo byť ďalej, nenapadlo ma nič, čo by mohlo byť správne a popritom to nebolo priveľmi bolestivé pre Johna, klišé, po prípade, aby som len neodkopírovala koniec Posledného Waltzu. Čo by som skutočne nerada, ak už sa tomu venujem, nech je to v súlade so mnou a originalitou.
      Ach, no a pre- práve ty a ostatní. Takmer každí, dokonca aj Mia v perexu dúfa, že to skončí happy endom. Necítim tlak ani nič také, ale ako som hovorila, píšem pre čitateľov. No a moja predstavivosť… pred písaním tejto časti mi stále v hlave dobiedzal obrázok Johna a Sherlocka sediacich v tieňoch na streche. Ich myšlienky mi stále prekrývali moje, múza mi toto doslova prikázala dať na papier. A po dnešku sa to deje zas…. ale tento raz ma otravuje Marry 😀 😀
      Rozsudok: je mi trochu do smiechu – plánovala som celé leto venovať vlastnej tvorbe a pritom polovica leta je za nami a ja sa zameriavam všetkým na ff a píšem ako o život 😀 Nemôžem ti sľúbiť nič – mám akési nejasné myšlienky, päťdesiat na päťdesiat, misky váh sú vyrovnané. uvidím, ako sa ku mne zachová múza. uvidím, či to, čo napíšem, mi príde správne. proste veľa uvidím. A radšej vážne nič nesľubujem… zatiaľ to preto nechajme takto.

  6. Liss napsal:

    Sherlockovy niterné pocity- věřím, že takhle to doopravdy cítí, ale dřív si to prostě nedokázal přiznat. A když už chtěl Johnovi říct, jak ho mrzí fingování své smrti a odhalit mu své city, tak se objevila Mary. A co teď Sherlockovi zbývá jiného, než být v pozici nejlepšího přítele, který chrání svou novou rodinu. A John to celé nejspíš cítí stejně, ale dělal vše proto, aby nemusel přiznat dávno vyřčené. A možná, že když zjistil o Mary pravdu a byl rozchod na spadnutí, tak to chtěl udělat. Opustit ji a být s Sherlockem. Mofftiss by měl mít rozum a dát na nás, JohnLockerky. Snad se toho dožijeme.

    1. Leylon napsal:

      Som strašne rada, že sa ti moje myšlienky zdali hodnoverné, že podľa teba práve takto mohol SH rozmýšľať – asi som už viackrát spomínala, že písanie o ňom je pre mňa trochu ako chôdza po lane – vyjadriť náklonnosť, ale nie natoľko aby to znelo príliš priamo, keďže SH je komplikovaná osoba a postava. Skutočne to mohlo byť tak, ako to popisuješ. Myslím, že Sherlock nie je natoľko citovo… vyspelý… aby vôbec už teraz uvažoval o niečom inom ako o tejto možnosti – je to pre meno jediná logická cesta, ako si udržať Johna. Možno by to pri tom rozchode chcel spraviť ale sú dva dôvody, prečo skôr nie – dva roky života s niekým, ktorý vás poskladal dokopy, keď si človek myslí, že jeho najlepší priateľ je mŕtvi… to znamená veľa. Myslím, že John Marry miluje, aj keď tam tá chémia nie je taká ako u Johna a Sherlocka. No a druhý dôvod – dieťa. To by John neopustil, nech by sa dialo čokoľvek, na tom sa asi zhodneme. Bola by som strašne rada, aj by Mofftiss aspoň v niečom dal na nás. Aj keď, tú chémiu a iskrenie, tie hlášky narážajúce na ich vzťah… to tam je určite zámerne práve pre takých, ako sme my, JohnLockerky 🙂

  7. Kayla napsal:

    Mne to prišlo aj smutné, že na to Sherlock neprišiel skôr. Dúfam, že bude aj pokračovanie a to bude veselšie 😀

    1. Leylon napsal:

      V istom zmysle to skutočne smutné je – Sherlock získal vďaka Johnovi priateľa, rodinu, do ktorej patrí…. ale utieklo mu to najdôležitejšie, čo mohol získať. Taký koniec som si zvolila preto, že mi v danej situácii prišiel najpravdepodobnejší vzhľadom na Sherlocka – rozum pred citmi. Je to také horkosladké, ja viem, ale možno práve rpe ten koniec je tá poviedka svojim spôsobom výnimočná a zanechá v čitateľoch väčší dojem. Pokračovanie… to zatiaľ neplánujem, ale je pravda, že som ho neplánovala ani po prvom diely. 😀 uvidíme, či ešte múza zaklope na dvere, zatiaľ to nechávam zakončené takto. Ďakujem za komentár 🙂

Necháte mi komentář?

Vyplňte detaily níže nebo klikněte na ikonu pro přihlášení:

WordPress.com Logo

Komentujete pomocí vašeho WordPress.com účtu. Odhlásit / Změnit )

Twitter picture

Komentujete pomocí vašeho Twitter účtu. Odhlásit / Změnit )

Facebook photo

Komentujete pomocí vašeho Facebook účtu. Odhlásit / Změnit )

Google+ photo

Komentujete pomocí vašeho Google+ účtu. Odhlásit / Změnit )

Připojování k %s