Leylon: Jeden pre druhého

Do třetice všeho nejlepšího! Ne, opravdu, možná to tak bude připadat i někomu dalšímu z vás, ale mám dojem, že třetí povídka od Leylon je úplná třešnička na dortu! ^_^

(napjatě koukám na blikající kurzor a chtěla bych prozradit víc, abych vás nalákala, ale sama jsem z téhle povídky tak v rauši – ještě po dvou dnech – že bych prostě určitě vyzradila příliš… Vězte, že naše modlitby pod hviezdami londýnskými byly vyslyšeny.)

Jeden pre druhého

 

Láska bola vždy tak komplikovaná.

Toľkokrát opakovaná veta, mnoho ráz napísaná i povedaná.

No i tak jej málokto rozumel tak dobre, ako Mary.

Možno to bolo tým, že ona sama bola tak zvláštna a zložitá, poskladaná z mnohých vesmírov. Tak isto ako i jej John a Sherlock. Jej láska potom logicky nemohla byť jednoduchá, že?  Alebo to možno bolo tým, ako bolo všetko dokonale poskladané a prepletené. John, Sherlock a ona. Bolo mnoho nocí, počas ktorých o tom premýšľala. Motajúca sa v kruhoch, držaná v pokoji len pravidelným nevedomým dychom jej muža. Jeho prítomnosťou.

Sama seba vždy považovala za inteligentnú, čo uznal i Sherlock – vždy sa dokázala rozhodnúť. Vyriešiť ťažké situácie. Spraviť i to najťažšie – zabiť – ak to bolo potrebné.

Ale tomu, čo sa pred ňou postupne rysovalo tentoraz nedokázala úplne porozumieť. Vlastne to dosiaľ nemohla ani priamo pomenovať… zakrádalo sa to, nepolapiteľné a neforemné ako dym. Niečo, čo jej našepkávala len intuícia.

Príliš zložité.

Niečo, čo mohol objasniť len čas.

*** *** ***

Bol to jeden z tých dní, ktoré by kedysi Sherlock Holmes strieľal do stien.

Bez prípadu a priameho ohrozenia života. Bez žiadnej hry s veľkým h.

To sa v mysli detektíva automaticky rovnalo nude, samozrejme. Dni bez prípadov nemali zmysel, jeho život prosto nemalo vtedy čo vyplniť.

Lenže, ako mohla so smiechom konštatovať Mary, to rovná sa bolo dávno vyškrtnuté.

„Joan, poď k ockovi,“ povzbudzuje John malé dieťa.

„Byť tak ňou, tak ma už len ten tvoj mazlivý tón odradí. Ušetri si námahu, John,“ povie Sherlock ako vždy s nepríjemnou analytickou priamosťou. Ani len nezdvihne pohľad od novín, ktoré má položené na kolenách. Jeho slová však nie sú v súlade s úsmevom, ktorý sa snaží sklonením nad noviny skryť.

„Ako ju mám teda podľa teba povzbudzovať?“ oborí sa na neho jej manžel a celým telom sa natočí k Sherlockovi, s ktorým sedí na pohovke. Ich maličká sedí na koberci, hrá sa s pár hračkami, ktoré má u ´strýka Sherlocka´ nastálo uskladnené. Raz použila toto vysvetlenie pre uplakanú Joan, keď sa už ani jej, ani Johnovi nechcelo vláčiť hračky  po daždi dole do taxíka. To bolo v poriadku. Keď však svoju ´prezývku´ Sherlock začul, vyprskol práve pitý čaj po celej pohovke.

Pri tej spomienke stále prekrúti Mary očami. Boh vie, že sa občas nestarala len o jedno dieťa, ale o dve.

„Rozprávať sa s ňou napríklad normálne? Veď jej spôsobíš rečovú vadu.“

„Doktor som tu ja, alebo ty, Sherlock?“ Dobre, tak niekedy dokonca až o tri, pripustí v duchu.

„No tak, Joan, maličká,“ vráti sa John k pôvodnej taktike, čo si vyslúži od Sherlocka len teatrálne povzdychnutie vyjadrujúce čisté utrpenie a protestné odloženie novín na stôl. Teda, aspoň tak o má vyzerať. Mary stojí mnoho síl, aby sa nezapojila do debaty a nebránila svojho muža – vie veľmi dobre, že Sherlock si preštudoval o deťoch všetko, čo je na internete prístupné. John si však svoje bitky musí vybojovať sám, preto radšej naďalej pripravuje čaj (John si naň vždy potrpí) a nejaké to občerstvenie v kuchyni a po očku sleduje dianie v obývačke.

Obidvaja statočne pokračujú v staro manželskom hašterení, John založené ruky na hrudi, venujúc celú pozornosť Sherlockovi, on nohy vyložené na stole (za čo ho, ako sám dobre vedel, ona poriadne vyhreší) a tváriac sa, že mu tá pozornosť nerobí dobre.

A v tom sa to stane.

Joan sa rozhodne, že teraz je ten najvhodnejší okamih predviesť sa. Stratí záujem o hračky, oprie sa malými bucľatými rúčkami o koberec, (ktorý sa s vysávačom nestretol už veľmi dlho) a postaví sa na vratké nôžky. Ruky však stále z koberca nepustí, ani čo by hľadala oporu, čiže teraz stojí na štyroch. Pokúša sa však ďalej, pomaličky sa vystierajúc, ani čo by jej hašterenie ´strýka Sherlocka´ a otecka dodávalo odvahy.

Najvtipnejšie na tom je, že si ten výnimočný okamih pre hádku ani jeden z mužov nevšimol.

Mary sledovala celú tú scénu s absolútnym úžasom a dojatím, ktoré sa jej usadilo na hrudi ako teplá prikrývka. Ich maličká deväťmesačná Joan sa práve prvýkrát sama postavila na nohy. Ach, maličká, si tak šikovné dievčatko…

Verný svojim pozorovacím schopnostiam, všimne si počínania maličkej prvý Sherlock.

„John,“ sykne na neho, ani čo by Joan nechcel vyrušiť. Jej muž okamžite stíchne, zmätený náhlym prerušením hádky.

„Ach, Sherlock!“ povie s úžasom v hlase, oči má len pre Joan, ktorá sa zatiaľ veľmi neisto vystrie. Všetci traja mlčia, všetky oči sú upreté na maličkú Joan. John si to asi ani neuvedomuje, no akýmsi zázrakom sa mu podarilo Sherlocka chytiť za predlaktie. Zviera ho pevne, ani čo by od toho závisel jeho život, no zároveň prirodzene, ako keby to robil tisíci raz. Na tvári má ten najkrajší sentimentálny úsmev pretekajúci láskou k maličkej dcérke.

Sherlock mu gesto opätuje, drží ho za predlaktie dlhými elegantnými prstami huslistu rovnako pevne, jeho inteligentný pohľad modrých očí tiež prilepený k Joan. On má však na tvári úplne iný úsmev, uvedomí si Mary. Trochu neistý no i cez to zároveň šťastný. Krehký úsmev, drobný a predsa dôležitý. Takmer chlapčenský, dalo by sa povedať.

A práve v tom úsmeve zbadá Mary tú komplikovanosť, ktorou sa zaoberá tak dlho. To, ako prirodzene sa držia jeden druhého. Ich blízkosť. Silu ich vzájomného gesta. Spôsob, akým prirodzene zdieľajú okamih, pričom ani jednému nenapadne zavolať na ňu…

A práve vďaka tomu zbadá to čo mohlo kedysi byť. Čo mohlo vzniknúť – aké silné puto – ak by neboli tie dva roky, odlúčenie, bolesť z predstieranej smrti. To poznanie v nej silnie, ustaľuje  sa a ona vie, že je správne, tak ako kedysi vedela, kedy je a kedy nie je správne niekoho zabiť. Stačilo tak málo… ach, toto si pokašľal na celej čiare, Sherlock Holmes.

To všetko narazí do Marynej hrude silou vlaku.

Tie úvahy na chvíľu utne Joan – už našla stabilitu. Usmievavé očká má stále upreté na ocka pričom urobí tri rýchle krôčiky, než opäť spadne. Pád však utlmia koberec a plienka pričom z Joan vytryskne čistý detský smiech. Ich dcérka sa málokedy dala zarmútiť či zastrašiť tým, ak sa jej niečo nepodarilo, to Mary videla už teraz. John sa razom postaví, pustí Sherlocka a zdvihne dcérku do vzduchu. Máličko ju pohojdá, tak ako to má rada,  hrdosť na malú z neho doslova žiari. A Joan to, prirodzene, cíti a teší sa s ním.

A Sherlock? Sedí na pohovke, stále sa usmieva. Ale už úplne iným úsmevom, takým tým blahosklonným, ktorý teraz patrí len a len Joan. Tvár má opretú o ruku a poklepkáva si prstom po brade a aj keby to priamo asi nepriznal, je na Joan hrdý tiež.

Vtedy sa Mary rozhodne, že je čas vojsť s podnosom čaju v ruke. Sherlock po nej strelí rýchlym pohľadom, ale ona sa tvári, že si to nevšimla. Teší sa spolu s Johnom, počúva jeho rozprávanie o prvých krôčikoch ich dcérky, ani čo by to bol ten najväčší zázrak na svete.

Vie o tom John? uvažuje v duchu zatiaľ Mary, aj keď navonok sa usmieva a prikyvuje. Rozmýšľal niekedy, ako by to bolo, ak by Sherlock nepredstieral smrť?

Nie, rozhodne sa nakoniec po chvíli Mary, keď sa pozerá do úprimných očí svojho muža. Vždy vedel, že je to niečo omnoho silnejšie ako priateľstvo… ale ďalej to už radšej nerozvíjal. Keď som prišla do jeho života ja, nemal dôvod.

Ale za to Sherlock…  

Obzrie sa na neho – stále ticho sedí a sleduje ich, s nimi a zároveň mimo nich. A ten zvláštny úsmev je späť. Ten nevídaný úsmev patriaci len a len Johnovi, vyvolaný jeho nadšením…

Ach, láska je tak komplikovaná.

*** *** ***

Je to blízko, veľmi blízko.

Sherlock pochoduje po ich izbe, v koberci už je vyšliapaná cestička jeho chodidiel. Vďaka zraneniu nemáva rukami v teatrálnych gestách snažiac sa prísť na riešenie, no jeho pohyby sú i cez to stále dravé a elegantné.

John na neho hľadí so zvláštnou fascináciou, rozoznávajúc vzorec jeho správania. Presne vie, čo bude nasledovať.

Sherlock sa zastaví, mrmle si popod nos a v bok má založenú len ľavú ruku, keďže pravou hýbať nemôže. Ešte raz sa zahľadí na stenu polepenú poznámkami. Je v nich chaos, v ktorom sa vyzná asi len on, no teraz nehľadá nič konkrétne – prelietava fakty, hľadí na tváre, mapy, novinové články a svoj vlastný nečitateľný rukopis, hľadá nejaký nesediaci detail, niečo, čoho by sa mohol chytiť.

Potom zamrzne. John podvedome zadrží dych a vykloní sa s očakávaním z kresla.

„Samozrejme!“ zvolá víťazoslávne. Už len pri tom tóne sa Johnovými žilami rozprúdi adrenalín. „Poďme, John. Sme na rade s posledným ťahom.“

A John už málom ako zhypnotizovaný bez protestov vstáva, lákaný Sherlockom a novým dobrodružstvom. Potom sa ale jeho pohľad zastaví na jeho zafačovanej pravej ruke a rýchlo sa vráti späť do reality.

Využije chvíľu, keď si Sherlock prehadzuje cez plecia kabát – bojuje s ním a John by mu veľmi rád pomohol, keby nevedel, že by to jeho priateľa len podráždilo. Postaví sa pred neho, aby získal jeho plnú pozornosť, čo je v takýchto chvíľach, v čase, keď začína Hra, takmer nemožné.

„Tentoraz nepôjdeme samy, Sherlock. Zavoláme políciu.“

Sherlock sa na neho pozrie ako na blázna, „hlúposť! Vo chvíli, keď tam tí tupci dorazia, bude on dávno preč! Poslal nám správu, John, posolstvo. Buď prídeme samy, alebo prehráme.“

John si povzdychne a prikročí k nemu o trochu bližšie, pripravený práve na takýto scenár. Srdce mu búši snáď až niekde v krku. „Sherlock, je to pasca. A to, že to vidím už aj ja jasne o niečom hovorí.“

Sherlock začína byť skutočne netrpezlivý a frustrovaný, dlhé prsty ľavej ruky sa mu nepokojne mykajú. John vie, že ak by mu takto odporoval niekto iný, už dávno by ho svojim intelektom pochoval pod čiernu zem. Detektívovi počas Hry nesmie stáť nič v ceste.

„Vždy je to nebezpečné, John a vždy aj bude,“ jeho oči horia zvláštnym pohľadom, skloní sa k nemu tak, aby si pozerali priamo do očí. Jeho typickú aroganciu  na pár okamihov prekryje niečo iné… niečo, čo John nevie identifikovať nech sa snaží, koľko chce, „pozri… viem, že teraz už nebudeš riskovať tak, ako predtým. Ak ti to príde ako… príliš… tak pokojne zostaň tu,“ zakončí značne neisto a zovrie pery do úzkej linky, ani čo by dúfal, že tie slová z neho ani nevyšli. John na neho vyvalí oči – vážne teraz narážal na jeho rodinu? Sherlock?

„Ty kretén, o to tu teraz vôbec nejde,“ zamrnčí John tak, aby prekryl tú zvláštnu reakciu jeho partnera. Odkedy je on ohľaduplný? „tento nás už raz takmer dostal, Sherlock. Teraz nám podhodil ďalšie miesto a ak by to bol niekto iný, nepovedal by som ani pol slova. Lenže ak sa to tomuto podarilo raz, nemyslíš, že je namieste byť opatrnejší?“

Detektív nad tým len ledabolo mávne rukou, „tentoraz si poradíme.“

A John si nemôže pomôcť – po tom vyhlásení ním začne prúdiť hnev zmiešaný so strachom. Pred očami sa mu nedobrovoľne objavia spomienky na udalosti len spred týždňa, dočerta – odporné zachrupčanie Sherlockovej kosti, jeho pád, mnoho a mnoho krvi a ten šialený smiech…  tvár toho bastarda videl John teraz takmer všade a už len pre to sa tešil, až ňou najbližšie preženie guľku.

A Sherlock to chcel teraz zopakovať zas. Ako mohol byť ten idiot tak ľahkomyseľný?

„Voláme políciu, Sherlock,“ zavrčí John tónom vojaka, ktorý nepripúšťa námietky.

Na jeho tvári už vidieť skutočný, v jeho prípade desivý hnev, prikloní sa k Johnovi ešte bližšie ani nie na vzdialenosť dlane a takmer mu skríkne panovačne do tváre, „nie!“

„Nedokážeš ani len použiť pravú ruku na streľbu,“ sykne John a zámerne ho dlaňou udrie do obviazaného ramena. Jeho jedinou reakciou na očividnú bolesť je len zovretá čeľusť.

„Tak budem strieľať ľavou,“ keď vidí Johnov výraz tak sa radšej poopraví, „alebo budeš strieľať ty. Máme jedinečnú šancu dostať ho, John. Prečo to kazíš?“ zakvíli a v tom momente pripomína Johnovi, tak ako už mnohokrát, dieťa. Povzdychne si. Obidvaja dýchajú hnevom zrýchlene, hrudné koše sa im o seba navzájom obtierajú. Až vtedy si uvedomí, ako skutočne sú si blízko. John sa s istým prekvapením zadíva do Sherlockovej stále vzdorovitej tváre, na ktorej sa zračí istá ostražitosť – i on si uvedomuje, že toto je niečo… iné.

Je to jeden z tých okamihov. Nebezpečenstvo, adrenalín, vzájomná blízkosť – to bola tá magická kombinácia. Ako keď spolu bežali po ulici a vbehli do chodby, neschopní zo seba navzájom spustiť oči. Ten pohľad, ktorý mu Sherlock venoval, keď ho vytiahol spod horiacej vatry. John v duchu zakľaje – tých okamihov bolo tak veľa. Vždy v nich bolo niečo výnimočné, niečo, čo ich navzájom ťahalo k sebe. Niečo, čo John nedokázal pomenovať.

A nikdy tomu nedokázal ani odolať.

Niečo v ňom na neho kričí, aby sa okamžite odtiahol, aby spravil krok späť a uviedol veci na pravú mieru. A on chce, skutočne áno, ale nemôže, v tej chvíli to nedokáže, je polapený situáciou, Sherlockovou prítomnosťou a ním samotným pretože v tom okamihu neexistuje nič iné ako on… je to beznádejné. Príliš neodolateľné.

A tak tam stojí, hľadí na tie drahé črty tváre, na tie žnúce oči. Sherlockovi sa na tvári zjaví akási váhavosť zmiešaná ešte s niečím, ach a John by tak rád vedel, čo to je. Okamih je však príliš krehký – ani jeden z nich sa neodváži ani len pohnúť, nieto ešte prehovoriť. Jediné, čo ruší ticho je ich dych, ktorý sa akosi nie a nie upokojiť – pery majú navzájom tak blízko, že prakticky jeden druhému dýchajú do úst a svojim spôsobom je to intímnejšie, ako bozk. Pomalé a vláčne.

„Prečo mi tentoraz neveríš?“ zašepká len Sherlock potichu. John to oceňuje, pretože ak sa niečomu podriadi už aj Sherlock, znamená to, že je to skutočné, silné a vážne.

„Pretože sú veci, ktoré nedokážeš ovplyvniť ani ty,“ zašepoce naspäť mäkko. „Pretože si občas blázon a ja som tu na to, aby som ťa chránil.“

Mimovoľne vztiahne ruku, a prstom prejde po dlhej reznej rane na jeho líci. Ďalšia pamiatka na toho parchanta z minulého týždňa.  Neurobí to jemne, aspoň to nahovára sám sebe, ale zas ani hrubo, nevediac, čo tým nepatričným gestom vlastne chcel povedať – možno mu opäť pripomenúť, že je stále človekom. Krehkým. Zraniteľným. Smrteľným. A zo Sherlockových úst sa vyderie tichý ston a John nevie, či ho spôsobila bolesť z jeho dotyku alebo dotyk samotný. A možno to v tú chvíľu nie je ani dôležité, pretože Johnovi sa  preženie chrbticou mráz a je toho na neho zrazu veľa, tak veľa…

Sherlock vyzerá, že je na tom podobne. Zavrie oči, ani čo by bojoval sám so sebou a v tej chvíli vyzerá nezvyčajne utrápene. Nakoniec dôjde k akémusi záveru pretože sa priblíži ešte viac a John ustrnie. Je nemožné uhnúť a on cíti svoje srdce biť ako o závod, jeho myseľ zameraná len na to, čo Sherlock chystá spraviť.

Lenže on sa oprie o Johnovo čelo, oči stále zatvorené. A John ho napodobí a tiež nechá svoje viečka klesnúť, poddávajúc sa ostatným zmyslom, Sherlockovmu dychu, jeho blízkosti, jeho teplu.

„Takto nie, John,“ zašepká Sherlock a ľavou rukou mu zovrie rameno, ani čo by potreboval podporu v neľahkom rozhodnutí. On len jemnulinko prikývne, neschopný slova, či činu. Sherlockovo čelo sa postupne začína vyrovnávať a stisk na ramene povoľovať, ani čo by od neho čerpal pokoj, rozvahu a silu. Doslova cíti, ako z neho opadáva napätie.

Potom sa zrazu oddiali a rýchlo sa na opätku otočí preč, zlomí ten okamih a Johnovi sa pre to uľaví ale zároveň cíti aj smútok. Prekvapene zamrká a zakazuje si o tomto teraz myslieť, rozoberať to, či analyzovať. Nie tu a nie teraz.

„Ideme, John,“ riekne energicky a je to už zas ten starý dobrý arogantný blbec. John sa opäť nadychuje k protestu. Prečo nedokáže ten neskutočne inteligentný hlupák pochopiť, že sa o neho proste bojí?

Sherlock však rýchlo dodá, „policajtom zavoláme, keď dorazíme na miesto určenia. To by nám malo zaistiť pred tými hlupákmi dostatočný náskok.“

*** *** ***

Nočná mora.

John Watson sa modlí, aby toto bola len ďalšia ukážka jeho prehnane obrazotvorného podvedomia. Aby sa zrazu s krikom zobudil do čiernej noci s Mary po boku a s plačom vystrašenej Joan z vedľajšej izby, ktorú by potom išiel utíšiť. Alebo, ešte lepšie, aby sa prebudil pre túto noc nejakým zázrakom na Baker street a zišiel dole do obývačky a tam našiel Sherlocka zabratého do knihy, či nejakého otrasného experimentu.

Toto bolo príliš desivé na to, aby to mohla byť pravda. A práve preto to pravda bola.

John Watson s pohľadom upretým na GPS súradnice prebehne posledných pár metrov, slepý voči svojmu vlastnému absolútnemu vyčerpaniu vďaka prebdenej noci i pohoršeným výkrikom odstrkovaných okoloidúcich. Ten sukin syn to spravil tu. Na verejnom mieste za bieleho dňa…

Odhodí mobil a otvorí korbu nákladiaka. Srdce mu bije ako o závod a telom sa šíri dobre známa vlna strachu a adrenalínu. Ozve sa jemné zasyčanie – ani čo by bola korba vzduchotesná či zvukotesná, či také niečo. Rýchlo ju roztvorí dokorán.

„Sherlock!“ zvolá, keď na zemi zbadá dobre známu siluetu. Takmer mu príde zle, keď si uvedomí, že Sherlock neodpovedá… že je možno… Rýchlo sa ale spamätá, nabádajúc rozháranú myseľ k profesionalite – veď je lekár, dočerta! Rýchlo k nemu pokľakne.

„No tak, Sherlock,“ zavrčí a kontroluje jeho životné funkcie. Tep silný, dych nepravidelný. Watsonovi sa takmer zatočí hlava od úľavy.  Rozopne mu kabát a košeľu, hľadá viditeľné zranenia, krvácanie. Na prvý pohľad je všetko v poriadku, ale niečo je i cez to sakramentsky zle – Sherlock je bledý ani smrť, pery namodravé. Čo mu to ten parchant spravil?

„John?“ ozve sa Sherlock slabo a otvorí oči. John sa pousmeje zakrývajúc to neskutočné teplo, ktoré sa mu šíri telom.

„Vďaka Bohu, Sherlock. Sanitka a policajti tu budú do pár minút.“

„To je dobre… veľmi dobre,“ zamrmle Sherlock. John sa zarazí, ten tón hlasu sa mu nepáči. Detektív únavou zavrie oči.

„Sherlock, musíš zostať pri vedomí, rozumieš?“ Keď vidí, že nereaguje, zatrasie mu stále nezotaveným ľavým ramenom. Detektív sa na neho pozrie rozostreným pohľadom, značne dezorientovaný, čo Johna znepokojí. „Porozprávaj mi, čo sa stalo Sherlock,“ povie mu, len aby ho prinútil sa sústrediť a zostať pri vedomí.

„Zdrogoval ma. Neviem, čo to bolo, nejaký koktail… príznaky sú príliš nejednoznačné,“ prizná detektív pričom Watson ustrnie. Ďakuje bohom, že u Sherlocka, vzhľadom na jeho minulosť, nie je veľká pravdepodobnosť vzniku závislosti.

„Rozprávali sme sa… dlho. Zberal informácie, John. Keď zistil, čo potreboval, preniesol ma sem.“

„Ako dlho si tu bol?“ opýta sa, aj keď to radšej v skutočnosti nechce vedieť. Mal byť rýchlejší, mal sa sem dostať skôr, mal spraviť viac. Ale chce pomôcť Sherlockovi udržať si niť myšlienok.

„Neviem,“ prizná značne neochotne s nakrčeným čelom. „Možno pár hodín. Potom do mňa opäť vpichol striekačku, tento raz s jedom a odišiel. A po desiatich minútach si sa objavil ty.“

„Jed?“ zavrčí vydesený Watson. Kde je, dočerta, tá záchranka? „Príznaky?“

„Dezorientácia. Občasné… halucinácie. Necitlivosť. Neschopnosť hýbať sa. Sťažené dýchanie.“

„Necitlivosť do akej mieri?“

„Celé telo,“ prizná Sherlock. John nečujne zakľaje vedomí si ako lekár dvoch vecí. Ak toto jed zvládol za desať minút, bojujú teraz o každú sekundu – keď znemožní činnosť pľúc a srdca, majú poriadny problém. Nesmie teraz za žiadny okolností Shelrockom hýbať – musí čo najväčšmi spomaliť krvný obeh.

Londýn je našťastie dnes verný sám sebe – upršaný a bičovaný studeným vetrom. John otvorí dvere dokorán a nechá ho prúdiť dnu v snahe zraziť čo najrýchlejšie Sherlockovu telesnú teplotu. Čo najväčšmi mu rozhalí kabát a košeľu až pokiaľ nevidno snehobielu pokožku, nemôže ho však úplne zvliecť.

Sherlockovo telo sa zrazu začne nekontrolovateľne napínať svalovými kŕčmi. John nemôže robiť nič iné, len ho držať za ramená a zaistiť, aby sám seba nezranil.

„John,“ vydýchne Sherlock, oči lesklé a horúčkovité, bojujúce s halucináciou, „John, John, John…“  chrapčí stále ťažším dychom.

„Som tu, Sherlock. Upokoj sa,“ odpovedá mu, zatiaľ čo kŕče prejdú do jemnejšej triašky.

„Prepáč,“ hlboký nádych, „prepáč mi ten posledný prípad John. Nechcel som… nevedel som…“

„Nič sa nestalo,“ odvetí rýchlo, nechce aby sa Sherlock v takomto stave trápil i keď je pravda, že ten okamih v mysli potom rozoberal veľmi veľmi dlho. Nemali snáď potom, čo sa oženil, zmiznúť? Mal by o nich povedať Mary?

„Ale áno. John, prosím…“ zasyčí ťažko a potom začne niečo nehlučne mrmlať. John sa k nemu prikloní, len aby všetko počul aj keď vie, že Sherlock nie je  pri zmysloch, ale chce to pre neho spraviť. A on sa chytí šance, bojuje o každú vetu s vlastným dychom a aj keď mu John hovorí, že to počká, neprestáva, tvrdohlavý ako vždy.

A tie vety sú čím ďalej tým osudovejšie a vážnejšie. Po každej z nich je John bledší a bledší. Niekde v polovici ho chytí za ruku, teda pokiaľ ešte Sherlock môže dôverovať svojmu zraku. Vtedy začne preklínať celý svet za to, že ten dotyk nemôže cítiť, že sú Johnove prsty prepletené s jeho a predsa tak ďaleko, ale už len to vedomie, že ho John drží, mu dodáva silu pokračovať ďalej v tom najťažšom z rozprávaní.

A John sa nad ním stále týči ako ochranný múr, tvár blízko vedľa tej jeho a to aj vtedy, keď mu na tvár začne padať slaný teplý dážď a Sherlockovi trvá až znepokojivo dlho kým si uvedomí, že sú to slzy. Ale prečo John plače? Prečo? Sherlockovi príde stále ťažšie donútiť pery formulovať slová, po každej vete musí svoje pľúca prinútiť spolupracovať ešte aspoň na chvíľu, maličkú chvíľku…

„Sherlock,“ povie John a na konci sa mu hlas zlomí. A on nevie prečo, ale nechce, aby to tak bolo. Ešte raz poriadne otvorí oči ach a čert to ber, silou vôle pozdvihne z posledných síl o tých pár milimetrov hlavu a pritisne svoje studené pery k tým Johnovým. A ten sa nebráni, tento krát nie. Chytí Sherlocka za zátylok a jemne mu hlavu položí naspäť na podlahu, neprerušujúc ich kontakt. Jeho pery sú teplé a hebké, jemné a starostlivé a Sherlock cíti, cíti, ako keby opäť aspoň na okamih ožíval. Na lícach a perách cíti Johnove slané slzy, alebo to možno už plače on a John cíti tie jeho. Opätuje bozk so všetkým čo má, aj keď toho už nie je veľa a jeho pľúca kričia a pália a kričia a pália. Lenže on sa tohto ešte nedokáže vzdať, skúša tým dotykom povedať všetko, čo nedokázal za ten dlhý čas, čo sa s Johnom Watsonom pozná.

Sherlock Holmes až donedávna nikdy nechápal, ako môže človek niečo povedať dotykom, ale vie, že práve on rozumie, aj keď ich od seba oddelí. Sherlock lapá po dychu, no spokojne privrie oči, stále cítiac to teplo Johnových pier. Z tváre mu pár starostlivých prstov odhrnie spotené kučery.

„Sherlock, po tomto musíš zostať so mnou, rozumieš? Otvor oči, Sherlock. Pozeraj sa na mňa. Bojuj,“ šepká John zhrubnutým hlasom a on chce poslúchnuť, skutočne chce. A na chvíľu sa mu to aj podarí, sleduje jeho tvár, črty plné strachu a obáv, s tými starostlivými očami, ktoré pre tento okamih patria len a len jemu.

Lenže jeho viečka sú ako z olova a pohľad sa veľmi rýchlo rozmazáva… a hrudník sa zdvíha stále menej a menej… ešte chvíľu… ešte chvíľku…

„Sherlock!“

Tento boj však Sherlock Holmes prehrá. Viečka definitívne klesnú a nastane… nekonečná tma.

*** *** ***

Tou nocou sa vznáša smútok jedného zmäteného muža.

Sedí na streche a bezmyšlienkovito z kresla sleduje nočné svetlá Londýna. Rozmýšľa. Snaží sa prehľadať spoločné okamihy a prísť na to, kedy sa to tak sakramentsky skomplikovalo. Kedy sa Sherlock Holmes začal meniť.

No odpovede neprichádzajú a on vie,  že sám na ne nepríde. Je zmätený a úprimne povedané, absolútne netuší, čo s celou vzniknutou situáciou robiť. Je iróniou, že o tomto sa zo zjavných dôvodov nemôže porozprávať ani z jednou z troch osôb, ktoré sú mu najbližšie. A preto sa tejto noci cíti John Watson nezvykle sám. Sám a stratený.

No keďže tento vojak nikdy nepatril k zbabelcom, ponorí sa sám do seba a začne rozoberať udalosti posledných dní snažiac sa zaujať nejaké stanovisko… zistiť, čo po tom všetko cíti on sám.

Posledný prípad.

John Watson ten okamih v ich byte chápal už až príliš dobre, vedomí si toho, čo sa takmer stalo. V jeho mysli však toto nebol najzaujímavejší okamih toho večera. Nie, ani to, ako blízko pri sebe stáli. Nie a ani to, ako sa takmer… pobozkali.

Bol to ten moment, keď Sherlock povedal: „Takto nie, John.“ Až po čase pochopil John veľkosť tej jednoduchej vety. Sherlock Holmes, egocentrický blbec, ktorý dostal vždy, čo chcel, zaprel sám seba. Nedoprial si niečo, po čom očividne túžil, kvôli Johnovi.

Bolo to bolestné. Alebo bolo to aj nesebecké a správne.

Lenže kedy začal Sherlock Holmes byť nesebecký?

Johnovi dopadne na chrbát niečo teplé a huňaté, čo si jeho už takmer necitlivé ruky automaticky pritiahnu bližšie skôr, než si myseľ uvedomí, že je to deka. Na pleciach mu spočinú tie tak dobre známe drobné dlane.

„Na to, že si doktor, venuješ podchladeniu pramalú pozornosť, muž môj,“ riekne Mary a posadí sa na opierku jeho kresla. John sa na ňu s úľubou zadíva, hľadí na tak známe črty tváre a znova a znova sa ich učí spamäti. Pri tom pohľade ho zaplaví pokoj a on vie, ach ako veľmi dobre vie, že túto ženu miluje. Lenže popritom je tu ten oheň, ktorý v jeho hrudi horí len pre Sherlocka. A on vie, že si to momentálne nezaslúži, ale i cez to objíme Mary okolo pasu, ticho prosiac o to, aby to všetko bolo aspoň o kúsok ľahšie. Mary mu položí ruku ochraniteľsky na temeno hlavy.

„Ako je na tom?“ spýta sa ho.

„Dva razy bola potrebná resuscitácia,“ riekne John a pri pomyslení na to, ako sa tak zúfalo snažil oživiť to vtedy už nefunkčné telo sa mu oči samé privrú bolesťou… ako blízko bol Sherlock k smrti tentokrát. „A k tomu úplná transfúzia krvi pričom nie je isté, či neskôr kvôli jedu nenastanú komplikácie s obličkami. Nateraz je však v poriadku. Dnes sa prebral.“

„Tak potom nechápem, prečo sa tváriš tak nešťastne,“ napomenie ho jemne, „prežil. Všetko ostatné sa dá vyriešiť.“

A John by s ňou tak rád súhlasil, len keby to išlo. No a potom sa impulzívne rozhodne, obkľúčený vinou, svojej žene postupne všetko vyrozprávať. O tom ako sa takmer pobozkali ale aj o okamihu, keď ten bozk skutočne prišiel. John sa nevyhováral ani to neprikrášľoval, hovoril len prosté fakty. To, ako skutočne bol Sherlock blízko smrti. Ako sa mu z posledných síl vyznal a ako mu v takom momente ten bozk nemohol odoprieť. Tušil, že to Mary musí veľmi bolieť ale hovoril jej aj pokračoval, vyznal sa jej ako veľmi je z toho on sám zmätený, neschopný určiť, čo presne teraz voči Sherlockovi cíti… čo by si prial necítiť.

„Milujem ťa, Mary,“ zakončí to John, „viem, že niečo také, ako som spravil ja sa nedá odpustiť. Ale to, čo cítim k tebe je jediná vec, ktorou som si istý… neprežil by som, ak by som teba a Joan stratil,“ na konci sa mu hlas zlomí. Na jeho prekvapenie sa po tom všetko od neho Mary neodtiahne, len ho utešujúco objíme okolo pliec a on sa radšej stratí v jej dotyku.

„Pokoj, John. Bude to dobré,“ mrmle mu stále dokola.

„Ako?“ vytisne zo seba len. Maryina reakcia mu príde zvláštna. Nemala by teraz na neho kričať? Vzpierať sa? Oháňať sa tým, že od neho odíde?

Zdá sa, ako keby Mary počula všetky tie otázky skryté za tou prvou. „Nebolo ťažké všimnúť si, že ty a Sherlock ste k sebe… silno pripútaný. Bolo len otázkou času, kedy sa niečo také stane, John.“ V jej hlase znie definitívnosť. Na chvíľu stíchne, ale len pokiaľ neodznie najhorší vietor, „skutočne dôležitým bolo skôr to, či sa mi k tomu priznáš, alebo to zamlčíš.“

„Tak či onak sa niečo také nemalo stať,“ povie John.

„Nie, to nemalo,“ pritaká Mary, „ale to už nie je dôležité. Vďaka tvojej úprimnosti viem, že ma skutočne miluješ. A Sherlock zas miluje teba. To sú fakty. Otázkou je, čo cítiš k Sherlockovi ty.“

A John hodnú chvíľu mlčí, zrak upretý do diaľky, než sformuluje tie správne slová. „Je to niečo iné, ako cítim k tebe. No ten muž je niekto… kto ma zvláštnym spôsobom doplňuje a sú okamihy, keď mu proste nedokážem vzdorovať či odolať. Kedy by som ho ochotne nasledoval na smrť, pretože je to proste on. Pretože vďaka nemu sa cítim iný… stále živý.“

„Takže ho miluješ tiež,“ preloží to Mary pokojne, ako keby rozprávala len o počasí. John to však berie inak – skloní hlavu a zaborí si tvár do dlaní.

„Čo mám robiť? Mám sa s ním prestať stretávať, Mary?“ spýta sa jej zúfalo mdlým hlasom. Na jeho prekvapenie však jeho žena len pokrúti hlavou. Spýtavo sa na ňu pozrie spoza prstov.

„Ak by si to spravil a vyškrtol ho zo svojho života, postupne by si z toho začal viniť mňa. Vzdialili by sme sa. Sherlock by medzi nás vrazil klin svojou neprítomnosťou,“ objasní mu trochu trpko Mary a John vie, že by to bolo skutočne tak, nech by sa snažil svoje city akokoľvek voči Mary kontrolovať, hoci by si i sto razy povedal, že je to tak lepšie.

„Čo teda potom mám robiť?“

„Nechaj to tak, John.“

„Čože?“ vydýchne John šokovane a takmer vyletí z kresla, „rozumieme si dobre? Práve som sa priznal, že som pobozkal svojho najlepšieho priateľa. Zistili sme, že som sa do neho zamiloval i keď milujem teba. A ty ako moja žena hovoríš, že je to v poriadku?“ vybuchne takmer. Vie, že by mal byť radšej ticho, ale v ňom to už všetko vrie – zmätok, frustrácia, to, že Sherlock takmer zomrel. Je ťažké to ovládať.

„Upokoj sa, John,“ riekne mu a presunie svoju dlaň na jeho plece, „je to  veľmi… neobvyklá reakcia na manželku, to priznávam. Ale John, ja vidím, akým spôsobom sa na teba Sherlock pozerá. Ako malé dieťa, ktoré objavilo niečo veľmi vzácne a krehké. Poznám ho a viem, že niečo také neplánoval a ani nechcel… má teda potom zmysel sa na neho hnevať?“

„Reaguješ na to až chorobne rozumne,“ poukáže John.

„A čo iné mi zostáva?“ odporuje Mary, „Je to pre mňa ťažké,“ v tom okamihu jej hlas po prvýkrát zakolíše a on ju objíme ešte pevnejšie ako doposiaľ, „reagujem tak, pretože držím žiarlivosť na uzde. Viem, že ma miluješ a že ma nikdy neopustíš. Ty a Sherlock ste kapitola sama o sebe… kapitola, ktorá bude pokračovať nech sa zachovám akokoľvek. Láska, príťažlivosť… tie veci nevymiznú. Niekedy je proste lepšie nevedieť… hlavne v prípade vás dvoch.“

John si nemôže pomôcť a zalapá po dychu, „rozumel som tomu dobre? Práve si mi dala -“ Mary mu položí ruku na ústa, zastaví ho.

„Práve som ti len povedala, aby si sa riadil svojim svedomím a srdcom. Viac od teba nežiadam.“ A John Watson sa zmôže len na prikývnutie – je toho proste trochu veľa.

„Neoddiali nás takto zas Sherlock? Nebudeš stále v mojej prítomnosti myslieť na to, či som niečo… nerobil… s ním?  Vedz, že to je to posledné, čo chcem. Ty si moja žena, Mary.“ A opäť jej obtočí ruky okolo pasu. Ona zas položí ruky na jeho dlane, zrazu istá v tom, že to, čo teraz robí, je tá najsprávnejšia cesta.

„Nie,“ odvetí, „pretože toto som navrhla ja sama. Ty si bol dokonca schopný navždy na Sherlocka zabudnúť, čo len dokazuje, ako ma miluješ. K tomu si sa so všetkým priznal. Nemám preto prečo žiarliť – ukázal si, že som pre teba na prvom mieste. Ale ja chcem aby si bol absolútne šťastný aj ty. A to bez Sherlocka proste nejde.“

„Je to trochu šialené,“ prizná John svoje myšlienky.

„Nie šialené, ale komplikované,“ poopraví ho. „Ani jeden z nás nikdy nebol úplne normálny. Nedajbože jednoduchý. Prečo by sme si potom mali myslieť, že taká bude naša láska? Istým spôsobom to dáva zmysel.“

A John na chvíľu opäť stíchne, len aby z neho hneď na to bez rozmyslu vyletelo, „si tá najúžasnejšia žena pod slnkom. Vieš, o tom?“

Mary si odfrkne, „tu a tam mi to niekto povie. A teraz sa zober a choď za Sherlockom. Predpokladám, že je po tom vyznaní ešte v horšom stave ako ty a to je už čo povedať.“

No John sa namiesto toho nakloní a pobozká ju. Mary v tom bozku, v pohybe jeho pier dokáže vycítiť všetku tú lásku a vďačnosť a vďaka tomu vie, že spravila dobre.

„No choď už,“ popoženie ho Mary so všetkým pokojom a sebaistotou, ktorú v sebe dokáže v tej chvíli pozbierať. Práve posiela svojho muža za niekým… koho miluje.

„Ďakujem, Mary. Milujem ťa,“ povie jej, vtisne jej na pery ešte jeden malý bozk a už ho niet. A nocou sa len nesie jej odpoveď.

„Aj ja teba, John Watson.“

*** *** ***

„Je to ako keby som kričal… nikto ma však už nemôže počuť. Je to strašne zvláštne a ja nechápem… neviem kedy si sa pre mňa stal taký dôležitý. Tak, že bez teba sa cítim ako nič.  Nepotrebne. Prázdne. A nikto… ani ja… nerozumiem, prečo to tak bolí, John. A nič, nikto okrem teba mi už nemôže pomôcť, nič okrem tvojej prítomnosti a ja si prajem, aby to bolo inak. A ty si už preč a ja i cez všetko chcem, len aby si bol späť. Lenže na to všetko som prišiel príliš neskoro. A toto… toto… je môj trest. Prepáč, John. Prepáč mi to…“

A Sherlock Holmes, ošetrený a pohodlne uložený na nemocničnom lôžku sa trhane nadýchne.

„Tvoje slová, Sherlock,“ riekne John Watson, taktiež sa nadýchne, zhlboka a bojovne ani čo by sa chystal opäť do vojny. S tlčúcim srdcom a zmätkom v hlave vojde do nemocničnej izby, „takmer doslovná citácia, povedal by som.“

Sherlock natočí hlavu k oknu, vyhýbajúc sa očnému kontaktu. „Nikdy si sa to nemal dozvedieť,“ hlas má neistý a mdlý. Po logickom vysvetlení, ktoré by všetko rozbilo a priviedlo do jeho počinov a slov chlad ani stopy a práve to… ľudská chyba Sherlocka Holmesa… ho povzbudí natoľko, aby podišiel bližšie.

Jediný konzultačný detektív na svete vyzerá v tej vyblednutej izbe takmer nepatrične – krémové steny a jednoduchosť mu proste nesvedčia. John sa na neho pozorne zadíva, tak, ako mnoho raz predtým. I cez to, ako je Sherlock vysoký, vyzerá momentálne zvláštne zraniteľne, strhane. Jeho tvár má takmer rovnakú farbu ako nemocničné snehobiele obliečky. John s istým zaujatím pozoruje, ako sa tiene noci ako voda zhromažďujú v kruhoch pod očami a pod jeho až príliš vystupujúcimi lícnymi kosťami.

Jed si na ňom proste vybral svoju daň. John to ako lekár vie, ale i cez to ho ten pohľad znepokojuje.

Opatrne si k nemu pritiahne stoličku a posadí sa. Odborným okom skontroluje Sherlockove výsledky zapísané na papieroch vedľa jeho lôžka a spokojne sám pre seba prikývne, nesmierne rád, že je všetko v relatívnom poriadku.

V nestráženej chvíli sa potom pozrie Sherlockovi do očí.

A v tých je zrazu neistota, veľká a desivá, čo spolu s celým dobitým zjavom udrie na Johnovu citlivú strunu. Z náhleho popudu chytí Sherlockovo zápästie do svojich dlaní. Upokojenie, jeho spôsob, ako povedať, že to bude v poriadku, aj keď nevie, či tomu gestu práve on rozumie. Sherlock sa trochu prekvapene nadýchne.

„Kontrolujem pulz,“ vysvetlí a tak aj spraví. Proste vie, že Sherlock momentálne potrebuje, aby bol dotyk nejako logicky objasnený, pretože zatiaľ neznesie, že by mal byť dotyk len dotykom, vyjadreným citom aj keď to podvedome chce, tak ako každá ľudská bytosť. Tep je v poriadku, tak ako hlásia papiere. Potom, ako skončí, položí jeho ruku s tak dlhými a elegantnými prstami naspäť na prestieradlo, no svoju ruku nechá na tej jeho. Bez toho, aby čo i len zdvihol pohľad od ich prstov, sa ho potichu spýta.

„Ako dlho si to vedel?“

Sherlock, prirodzene, okamžite vie, kam smerujú Johnove myšlienky, „niekedy od Slepého bankára.“ A John sa nezdrží – šokované do nemocničného ticha zalapá po dychu.

„Sherlock!“

Menovaný však len mykne plecami, ako keby to ani nestálo za reč. John to detinské gesto nahnevá, no zavrie oči, aby to nebolo vidieť.

„Sherlock… prečo si niečo nepovedal?“ Uvedomuješ si, že dnes mohlo byť všetko inak?

„Vtedy som si to neuvedomil… nechápal som, čo to je. Viem len, že tá potreba ťa.. vidieť… za tie dva roky zosilnela. Ale to, že by to mohla byť… láska,“ pri vyslovení toho slova sa zatvári kyslo, „som zistil až na streche.“

John otvorí oči v náhlom uvedomení, „vtedy, keď si sa pýtal, ako som zistil, že som sa zamiloval do Mary.“

„Áno,“ pristane jednoducho Sherlock a odvráti sa. A Johnovi, ktorý ešte stále presne nevie, ako s tým všetkým naložiť, pomaličky začnú mäknúť črty tváre keď si uvedomí, aký príbeh sa za tým všetkým skrýva.

Sherlock Holmes, čiastočný sociopat, ktorý považoval lásku len za defekt, sa musel zaoberať s citmi, ktorým nikdy nerozumel.

Vrátil sa po tých dvoch prekliatych rokoch a zistil, že človek, ktorého potrebuje sa ide ženiť.

Ale i cez to ho podporoval a tváril sa, že všetko je v poriadku. Bol mu svedkom na svadbe. Ustúpil jemu, Mary a Joan absolútne nesebecky z cesty. Sledoval ich každý deň, vediac, že John už nikdy nebude len jeho, pričom sa nemohol s nikým o tých citoch ani len porozprávať.

Najhorší trest zo všetkých trestov.

Ach, Sherlock.

A menovaný sa na neho pomaly obráti, v tvári rozhodný výraz, „John, dúfam, že toto moje… pokĺznutie spôsobené halucináciami a celkovým zúfalým fyzickým stavom nič medzi nami nezmení. Ospravedlňujem sa, ak som ťa uviedol do… nepríjemnej situácie,“ zakončí formálne a rýchlo vytiahne ruku spod tej Johnovej.

John má v tej chvíli chuť pristať na jeho nemú ponuku – zakopať to všetko pod čiernu zem a tváriť sa, že sa nič nestalo. Ach, keby to len tak šlo… lenže toto by medzi nimi vytvorilo priepasť a len Sherlock si môže myslieť, že po takýchto zásadných odhaleniach môže byť všetko, ako predtým.

Nehovoriac o jeho vlastných citoch voči Sherlockovi.

Ten silný oheň, ktorý plápolal v jeho hrudi vždy, keď bol v blízkosti Sherlocka Holmesa, ten, ktorý mu nakazoval ísť pre tohto muža až na koniec sveta. Bol to iný druh lásky ako ten, ktorý cítil voči Mary. Nehovoriac o tom, že si nikdy nepredstavil, že by mohol milovať tak odlišne a naraz dvoch ľudí.

Boli to proste fakty, s ktorými sa musel zmieriť. Miloval Mary aj Sherlocka.

A to všetko teraz spečatila Sherlockova nesebeckosť. Ak to nedokázalo, že city Sherlocka Holmesa voči nemu sú pravé, tak čo potom?

„Nie, Sherlock. Takto to nepôjde,“ povie pokojne a opäť siahne po jeho ruke, no tentoraz ich prsty prepletie. Je to zvláštne… ale popritom tak správne.

Sherlock sa chladne pozrie najprv do jeho tváre a potom na ich prsty. A keby to bol niekto iný, nie John, okamžite by sa od neho odtiahol. Ale toto bol John. Vedel, že takto reagoval Sherlock, keď bol neistý.

„Ľudia sú naklonený monogamii,“ poznamená.

„Áno, poväčšinou áno. Popravde,“ zasmeje sa popod nos John, „doteraz tak úplne nerozumiem tomu, čo mi k tomu Mary povedala.“

V črtách detektíva možno badať zmätok a sotva badateľnú zvedavosť, odpovie však mdlo, zakazujúc si pocítiť akúkoľvek nádej, „čo ti k tomu povedala?“

John sa nakloní bližšie, lakte si oprie o posteľ, „Je to trochu komplikované a neviem, či to práve ty pochopíš. Chcem však, aby si si zapamätal toto – Mary a Joan pre mňa budú vždy na prvom mieste. Na tom sa nikdy nič nezmení -“   

„To je samozrejmé -“

„Nechaj ma to dokončiť, Sherlock Holmes,“ skočí mu rázne do reči zabraňujúc, aby Sherlock všetko chladnou logickou uťal v zárodku. „Ale si tu aj ty, Sherlock. A boh mi pomáhaj, viem, že bez tvojej blízkosti by som nikdy nebol šťastný a vie to aj Mary. Preto, Sherlock… ja… budem… tu pre teba,“ vyjadrí sa neobratne, pričom podľa výrazu svojho priateľa vie, že to bolo až priveľmi nejednoznačné. Frustrovane si povzdychne. Niektoré veci sa proste nedajú povedať slovami a preto radšej opäť nasleduje svoje inštinkty. Postaví  a nakloní sa k Sherlockovi, pery mu pritlačí na čelo. Je to cudné gesto, no John i cez svoje búšiace srdce počuje, ako sa strnulého Sherlockovi zasekne dych v hrdle. Presunie pery z jeho čela k uchu.

Budem tu pre teba aj v tomto, pretože ťa potrebujem rovnako ako ty mňa. Teraz už rozumieš, Sherlock?“

John zacíti prikývnutie. So zavretými očami chvíľu zotrvá v jeho blízkosti, vychutnávajúc si tie nové pocity, ktoré si od čias, keď sa zoznámil s Mary, zakázal cítiť. Nakoniec si opäť sadne.

„Povedz mi, prosím ťa, čo povedala Mary,“ požiada Sherlock po chvíli. Jeho pozornosť však tak ľahko neodvedie – John vidí ten úsmev na jeho tvári. Tú… nádej.

„Je to komplikované aj na mňa. Vážne sa tým chceš zaoberať? Niečím tak irelevantným?“ podpichne ho s nadvihnutým obočím.

Sherlock mykne plecami, „práve teraz je to všetko možné, len nie irelevantné, nemyslíš? Mal by som to pochopiť – a čím skôr tým lepšie.“

A v tom okamihu John akosi vie, že veci sú tak, ako povedala jeho žena. Sherlock Holmes sa postupne a nebadane vďaka nemu menil a… toto je výsledok. A kto je on, aby odoprel lásku človeku, ktorý ju pocítil pravdepodobne po prvýkrát… a tak sa viac, ako kedykoľvek predtým aj cez svoj intelekt priblížil k ľudskosti?  Obzvlášť, keď to on cíti rovnako?

Nebude to jednoduché a on to vedel. No oni traja – On, Sherlock a Mary – to spoločne nejako prekonajú a vyriešia… nájdu cestu, aby boli šťastní.

Ostatne, pravá láska nikdy nebola jednoduchá.

„Sherlock Holmes, ktorý sa dobrovoľne zaoberá citmi. Myslím, že sa blíži koniec sveta,“ podpichne ho opäť načo sa mu dostane odfrknutia. Prsty obmotané okolo tých jeho sa však jemne utiahnu. Odpovie rovnako.

A možno sa aj blížil koniec jedného sveta – jedného príbehu.

Ale ten ich – nový a nepoznaný – práve len začínal.

 


 

 

Ach, no ak Miamam dovolí, rada by som povedala niečo na záver.

Po druhej časti som so sebou viedla dlhé boje, či toto pokračovanie spísať alebo nie. Z jednej strany sa vo mne ozýval realista. Život prosto nie je rozprávka a Sherlock svoju šancu premrhal. Možno so mnou pár čitateľov bude súhlasiť a zostane pri tom, čo už bolo povedané v druhej časti (celkom vtipné, čo všetko sa z toho vykľulo, vzhľadom na to, že to mala byť jednodielová jednorázovka 😀 ). Ale na tej druhej… niektorí čitatelia apelovali na to dobré vo mne, aby som Sherlockovi dopriala šťastie :P. Nuž  a po slovách v niektorých komentároch som nemohla povedať nie…

Preto dúfam, že ste si tento koniec užili. Nemohla som už Mary a dieťa nijako odpratať s cesty (a ani som nechcela. Dúfam, že túto Marry ste si aspoň trochu obľúbili) a preto dúfam, že toto riešenie nie je až priveľmi… pritiahnuté za vlasy. To už musíte posúdiť vy, ale ja sama za seba môžem povedať, že som urobila, čo som mohla.

S láskou Leylon.

Reklamy

15 komentářů Přidejte váš

  1. Thea napsal:

    Dokonal=! Nádherné! Marry je anděl. John je John. A Sherlock je pořád tak trochu kretén 🙂 Opravdu jedna z nejhezčích povídek, co jsem kdy četla (i když ten seznam celkem rychle roste :P) Četla jsem to třikrát a pokaždé to byl skvělý zážitek, myslím že kvůli této povídce budu óchat a áchat ještě dva dny 😀

    1. Leylon napsal:

      Thea, ďakujem 😀 Sherlock je stále svojský, no 😀 To, že prezradil svoje city k Johnovi by od neho bolo sebecké, keby pri tom takpovediac neumieral 😀 😀 A i John sám spoznal vďaka svojej empatii, čo všetko Sherlockova láska k nemu Sherlocka skutočne stála. Veľmi si tej pochvaly cením 🙂 Ver mi, na tejto stránke sa ti ten zoznam zväčší za veľmi krátky čas až enormne 😀 Aj ja mám poviedky, ktoré si rada prečítam viackrát (napr. Kam padají hviezdy od našej Mii – krása). Je super vedieť, že sa pre niekoho moja tvorba stala tak dobrá, aby sa k nej opakovane vracal. Ďakujem 🙂

  2. TruTru napsal:

    Milá Leylon:
    Nádherné!!!
    Jsem opravdu ráda, žes to napsala. Osobně fandím spíš právě takovému konci. Je od tebe nesmírně ohleduplné a laskavé, že jsi vyšla tolik nám čtenářům vstříct 😀 Já v tom vidím, nejspíš, jako mnoho dalších konečné uspokojení, takové to teplo, radost z jejich podivno-šťastného konce!
    Ale svým způsobem toho, že jsi to napsala určitě vůbec nemusíš litovat. Spoustu lidí jsi stoprocentně potěšila. Za sebe můžu říct, že jsem i přes Happy end dojatá až na půdu :3 Jsem možná trochu moc sentimentální, ale co, nad kvalitními a krásnými příběhy se nestydím si poplakat 🙂
    A kdybys ty sama náhodou váhala, tak mám dojem, že tahle trojdílná povídka je tak zvláštně a specificky napsané, že se dá považvat i za příběh na pokračování, i za samostatné povídky :3 V tomhle je to dílo prostě vyjímečné. Mě se to ale líbí jako celek. I s konce, jaký jsi pro ně vymyslela.
    Bylo to opět uvěřitelné. Totiž já jsem hodně uvažovala, jak se to tedy ten John Watson dozví, protože jsem nebrala v úvahu možnost, že by mu to dobrovolně přiznal. Ale ve stavu, do jakého si ho uvedla to vyplynulo naprosto logicky, a přirozeně. Na hraně smrti se věci odvíjí jednoduše jinak. Stačí si vzpomenout na HIS LAST VOW ,,John Watson je definitivně v nebezpečí…“
    To samé John Watson. Jeho reakce, na kterou jsem byla taky moc zvědavá, prostě nezklama. Ten jeho typický realistycký pohled tam byl se vším všudy a logicky se svým pohledem na situaci nedokázal vidět žádné společensky přijatelné řešení, které by žádnou stranu nebolelo.
    Ještě štěstí, že má Marry :3 Marry je naštěstí hodná, inteligentní, a dokáže si nejlepší řešení vypočítat, ať už je divné jakkoliv. Marry je taky prostě přesná.
    Ale ta chvíle, po tom co se s Sherlockem políbili….!!!!! To opravdu vypadalo, že je Sherlock mrtvý! Tys mi dala 🙂 Když text pokračoval dál, chvíli to opravdu působilo, že to nepřežil a já tomu věřila.
    Na relativně krátkou povídku si tam těch emocí, šoků, zvratů, dojemných a romantických a (s Joan) roztomilých scén dokázala dát požehnaně.
    „Ľudia sú naklonený monogamii,“ Víš, že mi vůbec nedělá problém si ten jejich život ve třech představit 😀 Když vemu v potaz, že jsou místa, kde má chlap několik manželek a všechny jsou vlastně spokojené a on k nim spravedlivý :DD A John, který by pravděpodobně v tuhle chvíli hrál roli manžela, je sakra hodný a spravedlivý! Takže Marry a Sherlock jako jeho manželky 😀 Neodolatelné :3 A že si tuhle představu ve mě vyvolala a mě se líbí, to je co říct, protože jsem zarytý Johnlockerka 😀
    Omlouvám se opět za předlouhý komentář, ale já se z toho prostě potřebuji vypsat 🙂
    Jsi úžasná a moc ti děkuji, za tvůj překrásný příběh. Všechny tři části jsou skvělé, nejlíp dohromady tam i zpátky 😀

    TruTru

    1. Leylon napsal:

      Milá Trutru,

      nakoniec som aj ja rada, že som ten koniec napísala – autor píše pre čitateľov. Môže vôbec byť niečo zlé na tom, keď som potešila toľko ľudí? Odpoveď vidím vždy, keď sem prídem a prečítam si vaše komentáre plné spokojnosti a podpory.
      Vždy som rada, keď moje články vyvolajú citovú odozvu – je to pre mňa signál, že sú na niečo také dostatočne dobré, pretože vyvolať u človeka konkrétny pocit nie je ľahké. Zapálenie, šťastie, možno niekedy až slzy… ja sama som doposiaľ plakala len pri dvoch príbehoch.
      Tá myšlienka, ktorú si mi tu načrtla sa mi páči… brať to ako samostatné diela. Kto bude chcieť zostať pri smutnejšom konci, proste neotvorí tento. Teší ma, že je podľa teba tento príbeh napísaný výnimočne.
      Pri písaní tohto záveru som mala najväčší strach, aby som to proste už neprestrelila a nestratila z hľadáčiku práve tú uveriteľnosť. Pretože možno by to ani tak nevadilo ale ja tie postavy neuveriteľne rozoberám z každej strany, ich psychológiu a zmýšľanie…. ak by to bolo totálne mimo, bolo by to pre mňa osobné zlyhanie. John je proste John. Verný až za hrob ale určite nie nekonvenčný. Ako sama hovoríš, tam to proste musela zachraňovať Mary. Človek ako ona – človek, ktorý prežil toľko životov, zabíjal, striehol, utekal… Mary je nepochybne veľmi inteligentná. A s tým prirodzene prichádza aj veľký vnútorný rozhľad, strata spoločenských zábran, ktoré jej prídu zbytočné, schopnosť prijímať nečakané.

      To bol cieľ 😀 Musela som vás predsa trochu ponaťahovať, no nie? 😀 Ale pravdou je, že by som Sherlocka skutočne zabiť nedokázala 😛
      Sama Mia môže dosvedčiť, že presne to som chcela 😀 Som ale veľmi sentimentálny človek a v písaní romantických scén sa proste neskutočne vyžívam 😀

      Sherlock a Marry ako manželky Johna 😀 😀 ježíííš, tá predstava ma neskutočne rozosmiala 😀
      Ja zas na oplátku ďakujem Tebe, i ostatným za podporu a komentáre – veľa to pre mňa znamená. Som rada, že som do fandomu Johnlock a aj na túto stránku prispela kvalitným kúskom 🙂 🙂

  3. kamivon napsal:

    vlastně nevím, co napsat. Je to krásná povídka a skvěle se čte, ale nevím co cítit. Není to jednoduché, ale asi se k tomu všichni tři postavili nejlíp, jak mohli.
    díky za strhující čtení 🙂

    1. Leylon napsal:

      kamivon, som rada, že sa ti páčil štýl a zápletka, je úplne v poriadku ak si z toho konca trochu možno v rozpakoch, predsa len, je nekonvenčný. Niet za čo, ďakujem za názor 🙂

  4. Yuki-chan napsal:

    Komentuju až dneska, i když jsem si to přečetla už včera, ale stále nevím, co bych k tomu řekla. Bylo to… nepopsatelné, jak už bylo řečeno: hořkosladké a reálné… Děkuju moc <3<3<3

    1. Leylon napsal:

      Yuki-chan, hlavné je, že komentuješ 😀 😀 Som rada, že to tým tretím dielom nestratilo až tak na reálnosti a že sa ti to páčilo. I ja ďakujem 🙂

  5. PharLap napsal:

    Nevim co rict… A prece mi to neda, nezanechat tu alespon nejakou stopu jakozto podekovani. Bylo to neskutecne. Neskutecne, horkosladke, smutne a prekrasne uzasne… Po tehle povidce mam pocit, jako by se moje srdce topilo v teplem javorovem sirupu. Dekuju moc… ❤

    1. Leylon napsal:

      PharLap, som neskutočne rada, že ti to niečo dalo… to je pre autora najkrajšou odmenou. Ďakujem 🙂

  6. Liss napsal:

    Leylon, moc krásně jsi to napsala. Zpočátku to mělo hořkosladkou pachuť, která tomu vlastně zůstala až do konce. Život opravdu není pohádka, protože v pohádkách se do sebe zamilují dva lidé, kteří překonají všechny překážky a nástrahy a nakonec skončí jeden druhému v náručí a žijí spolu šťastně až na věky. V životě to tak bohužel nebývá. Právě v životě se člověk může zamilovat několikrát a někdy miluje několik lidí ve stejný čas. Ale nedokáže posoudit která láska je silnější, pro kterou by se měl rozhodnout. Protože všechny nám sice něco berou, ale hlavně dávají a bez jedné z nich bychom nebyli úplní. Ovšem problém je ten, že tím ubližujeme právě těm, které milujeme. Chápu Maryiny pocity. Od první chvíle tušila, že Sherlock a John jsou spolu svázáni silným citovým poutem, ale John jí dával najevo svou lásku a i poté, co se Sherlock objevil, si ji chtěl vzít. Opravdu se do ní zamiloval, opravdu cítil štěstí, když zjistil, že je těhotná. Ale ona viděla, co se mezi ním a Sherlockem odehrává ačkoli ani jeden z nich si to nechtěl přiznat. A tak udělala tu nejrozumnější věc co mohla: neoddělila je od sebe, ale rozhodla se být hluchá a slepá k tomu, co se mezi nimi stane. Bolelo ji už jen to, že to tušila, že viděla Sherlockovy pohledy a jejich chování spolu. Ale Mary pochopila, že nemůže bránit lásce, která se tak dlouho rozvíjela, byla násilně přetržena a nakonec se pomalu obnovila a posílila. Tvé povídky se mi moc líbí, právě díky tomu, jak jsou pravdivé. Doufám, že se psaní budeš dál věnovat, opravdu ráda bych si od tebe zase něco přečetla. Děkuji.

    1. Leylon napsal:

      Liss,

      veľmi pekne ďakujem. Tú horkosladkosť som si v plnej miere uvedomila až po vašich upozorneniach. Mne to prišlo proste len reálne, pretože presne takto vnímam život a takýto podtón sa vyskytuje vo všetkých mojich príbehoch.
      Láska je proste niečo… nepochopiteľné. Silné a veľké ale bez väčšej logiky. Neovládateľné. Niečo, čomu sa môžeme len podrobiť. I John i Mary tu boli vo veľmi zložitej situácii, hlavne Mary. Myslím, že po tomto ju človek ani nemôže nemať rád… vybrala to najlepšie ale zároveň najťažšie rozhodnutie. Jediné, ktoré každému niečo dalo a nič nezobralo. Niektoré putá sa proste nedajú pretrhnúť.
      Písanie je pre mňa už od základnej školy ako dýchanie, určite sa ešte niekde objavím 😀 😀 Ak budeš mať niekedy chuť niečo si odo mňa ešte prečítať, skoč sem: http://www.ourstories.stmivani.eu/10-shrnuti/poviedky-od-leylon/ Je tam ff, i moja vlastná tvorba, možno ťa niečo zaujme 🙂 Aj ja ďakujem.

      Nedá mi to: Mia, ty si mi teda poet 😀 Tá posledná veta perexu ma dostala 😀

      1. miamam napsal:

        hehe, to se namanulo tak nějak samo… o.o 🙂

  7. Malvína napsal:

    Leylon, Tvoje poviedky sú nádherné. Majú príbeh, hlavu aj pätu, citlivé a osobne si myslím, že to tak nejak bolo myslené aj v skutočnosti (pardon, v seriáli 🙂 teda toto všetko bolo pod povrchom. Snáď jediná pripomienka – Mary, nie Marry… a sem tam gramatika. Škoda kaziť dojem, nie?

    1. Leylon napsal:

      Malvína, veľmi pekne ďakujem za chválu – je krásne vidieť, že moja snaha priniesla ovocie, že sa ako autor zlepšujem a že sa mi podarilo to, čo som zamýšľala 🙂 Ou, ďakujem za opravu, v budúcnosti na to dám pozor 🙂 🙂

Necháte mi komentář?

Vyplňte detaily níže nebo klikněte na ikonu pro přihlášení:

WordPress.com Logo

Komentujete pomocí vašeho WordPress.com účtu. Odhlásit / Změnit )

Twitter picture

Komentujete pomocí vašeho Twitter účtu. Odhlásit / Změnit )

Facebook photo

Komentujete pomocí vašeho Facebook účtu. Odhlásit / Změnit )

Google+ photo

Komentujete pomocí vašeho Google+ účtu. Odhlásit / Změnit )

Připojování k %s