mimi: Milujem ťa ako soľ

Mimi se opět pustila do překladu povídky, která pohladí na duši. 🙂 Tentokrát AU, příběh je volným zpracováním pohádky Sůl nad zlato.

Sherlock je vykázán z domu svým bratrem, lordem Mycroftem Holmesem. Sám a bez přátel, rozhodne se zatvrdit se vůči citům, kvůli nimž je na dlažbě. Jenže jeho nový pán má syna, Johna Watsona, a jak už to s emocemi bývá, věci se mu poněkud vymykají z rukou…

Poznámka mimi: Chcem iba podotknúť, keďže je to rozprávka všetky postavy sú OOC (poriadne).

A čo sa týka Sherlockovej prezývky použila som meno z rozprávky ako ju poznáme my Česi a Slováci (díky mia). Užite si sladké oddychové čítanie.

mim

Milujem ťa ako soľ         

 

 

Lord Mycroft Holmes si povzdychol a zložil svoju unavenú hlavu do dlaní. Mal za sebou ďalší náročný deň, snažiac sa odstáť svojmu šľachtickému titulu, ktorý zdedil po otcovej smrti pred dvomi mesiacmi. Vždy sníval a túžil po moci, ale teraz, keď mu tak náhle padla do lona, mal pocit, že bremeno je príliš ťažké pre jeho mladé plecia. Bol to iba nižší šľachtický  titul, žiadna kráľovská pocta. Cítil sa ale zúfalo nepripravený na tak veľkú zodpovednosť s tým spojenú, zaopatriť a zabezpečiť svojich dvoch mladších súrodencov. Len samotné pomyslenie na to mu spôsobovalo starosti. Pošúchal si dlaňami svoje nevyspaté, páliace oči a prinútil unavenú myseľ opäť k činnosti.

Zdvihol hlavu a zahľadel sa von oknom na prichádzajúci súmrak. Jeho mladší brat bol von v kvetinovej záhrade, kľačal na špinavej zemi s lupou pri očiach a pozoroval tyčinky vzácneho druhu ružovej orchidei. Mycroft si pri tom pohľade podráždene povzdychol. Najmladší Holmes sa opäť vyhol štúdiu, aby sa venoval svojím nedôstojným záľubám a projektom, ktoré neslúžili nijakému účelu, iba čo mrhal drahocenným časom, ktorý mohol využiť k oveľa užitočnejším aktivitám.

Na druhej strane, Sherinford, aspoň tak sa mu zdalo, uvažovala podstatne realistickejšie, čo bolo evidentné z jej rozhodnutia študovať právo pod dohľadom uznávaného obhajcu. V konečnom dôsledku, v spoločnosti to bola zhodnotiteľná zručnosť. Naproti tomu Sherlock mal hlavu v oblakoch, bez akéhokoľvek povedomia o fungovaní sveta a minimálnej schopnosti nadväzovať  kontakty s inými ľuďmi v prijateľných spoločenských medziach. Jeho nedostatok taktu a spoločenskej grácie budú stáť proti nemu pokiaľ s tým niečo neurobí. Svojím darom vysloviť nevhodné slová na nesprávnych miestach sa od všetkých pomaly vzďaľoval ani si to neuvedomoval. Mycroft mal plán ako mu „pristrihnúť hrebienok“. Nadišiel čas prebrať povinnosti, ku ktorým boli vychovávaní odmalička. Rozohrať hry a svojím britkým jazykom a medovými rečami dosiahnuť želaný výsledok.

Najefektívnejšou cestou ako sa dostať k moci bola manipulácia, a hoci Sherrinford sa naučila ako si ju vydobyť, Sherlock bol nepoučiteľný a stále potreboval pomoc.

Výrečnosť nikdy nepatrila k  jeho silným stránkam. Slová bezmyšlienkovite plynuli z jeho úst, ostré a zraňujúce. Takže zajtra, pripraví pre súrodencov test, uvidí kto z nich prejde a kto bude potrebovať ďalšie rady.

 

****

S úderom ôsmej hodiny sa Mycroft postavil za svojím mahagónovým stolom, ruky založené na hrudi, nohy rozkročené, na tvári naučený rodičovský zhovievavý výraz. Sherrinford stála vzpriamene s rukami spustenými pri bokoch, oči fixované na imaginárny bod nad Mycroftovým pravým plecom. Sherlock nepokojne prestupoval z nohy na nohu, ruky spojené  za chrbtom, hľadiac priamo, bez akéhokoľvek nepohodlia Mycroftovi do očí.

„Mám pre vás oboch otázku,“ spustil Mycroft, „a chcem, aby ste premýšľali veľmi pozorne čo mi odpoviete. Povedzte, ako veľmi ma milujete, drahí?“

Sherrinford sa zamračila až sa jej nakrčilo obočie nad tou nezvyčajnou otázkou. Po niekoľkých sekundách sa rozžiarila, keď našla najvhodnejšiu odpoveď.

„Nuž, braček, mám ťa rada ako vlastný život a celý svet.“ Mycroft bol odpoveďou potešený.

„To je dobre,“ odvetil „veľmi dobre.“ Obrátil sa k svojmu jedinému bratovi a opýtal sa: „A ty Sherlock? Aká je tvoja odpoveď?“

Sherlock naklonil hlavu na stranu a počastoval brata skúmavým pohľadom. Ticho sa naťahovalo až napokon zdvihol oči v náhlom poznaní, akoby stál nad riešením nevyriešiteľnej záhady.

„Ja ťa milujem ako soľ,“ odpovedal Sherlock s absolútnou vážnosťou a presvedčením.

Mycroftova reakcia bola rýchla a nemilosrdná. Hnev mu prúdil v žilách, pevne zaťal ruky v päsť. Bolo to horšie než očakával. Samozrejme, iba Sherlock mohol skombinovať holú pravdu s ostrou urážkou. Nikdy sa neobťažoval prikrášľovať slová na vyjadrenie svojho názoru a použitá analógia nenechávala poslucháča na pochybách. Najhoršie na tom bolo to, že keď pozrel Sherlockovi do očí videl nefalšovanú úprimnosť, ani len náznak rafinovanosti a to ho rozpálilo do biela. Mycroft nevedel ktorá emócia je silnejšia, či hnev nad Sherlockovým umieneným odmietaním podriadiť sa akceptovateľnému spoločenskému štandardu, alebo bolesť nad jeho neochvejným výrazom pohŕdania. Zúrivosť mu zatemnila zrak aj myseľ, všetky myšlienky sa vyparili a tak sa vydal jedinou cestou, ktorú poznal.

„No, keďže ma nemiluješ,“ zavrčal Mycroft „tak pre teba nie je v tomto dome viac miesto.“ Sherrinford nahodila nečitateľný výraz, keď Mycroft zdrapil brata a ťahal ho von zo študovne, cez chodbu a drevom obkladanú halu až k hlavnému vchodu. Zranenie  a zmätok boli jasne vpísané do  Sherlockovej tváre, ale Mycroft to nezaregistroval, alebo sa rozhodol to ignorovať, na tom ale nezáležalo, pretože výsledok bol v obidvoch prípadoch rovnaký. Mycroft rozrazil dvere a vystrčil Sherlocka cez ne von.

„Už nie si viac môj brat!“ dodal a zabuchol mu dvere pred nosom.

 

****

Sherlock stál predo dvermi niekoľko minút civiac na bledé klepadlo v tvare levej hlavy na modrom podklade. Tvár mu horela hanbou a slzy ho štípali v očiach. Prudko zamrkal, aby ich zahnal. Nepochopiteľná Mycroftova reakcia ho prinútila prehľadať svoj palác mysle a nájsť čo urobil zle. Akú spoločenskú trivialitu vynechal. Iba povedal pravdu. Myslel si, že vybral vhodnú analógiu, takpovediac očistenú od otravného sentimentu, niečo, o čo si bol istý, že by jeho brat mohol oceniť v porovnaní so sestrinou prílišnou nadsázkou. Zjavne sa mýlil.

Horúce slzy mu stiekli po tvári a on sa ich nesnažil zotrieť. Prudko sa zvrtol na podpätku a vydal sa dlhým kľukatým  chodníkom smerom k hlavnej ceste. Nemal poňatia kam sa vydá a ako prežije. Všetko čo mal boli šaty, ktoré mal na sebe a nemal ani penny. Ponoril sa do seba, aby nazbieral silu potrebnú na prežitie. Narovnal chrbát a zdvihol bradu. Bol predsa Holmes, čo v praxi znamenalo vyťažiť z akejkoľvek situácie niečo pre seba. Práve sa naučil poučnú lekciu, že starostlivosť, súcit a ani láskavosť nie je výhodou. Všetko čo musel urobiť bolo zapamätať si to a odteraz bude stáť vždy na strane víťazov.

 

****

Sherlock zaťahal za svoju fialovú brokátovú vestu a elegantným prstom si odhrnul biely golier z krku. Našťastie nemal kabát, pretože slnko nemilosrdne pálilo. Rukávy svojej oslnivo bielej košele mal vyhrnuté k lakťom, unavene si povzdychol a rukou si utrel pot z čela. Putoval už dva dni a dve noci bez jedla a spánku.

Usadil sa v tieni majestátneho dubu, ktorého konáre sa prívetivo nakláňali ponad cestu. Zložil ruky na kolená a snažil sa lapiť dych. Po niekoľkých minútach sa narovnal a zamyslel sa. Šaty, ktoré má na sebe sú síce dva dni staré, ale každý kto by ho uvidel by si bol absolútne istý, že pochádza z urodzeného rodu. Normálne nevenoval pozornosť svojmu zovňajšku, ani čo si o ňom myslia iní ľudia, ale mal dosť rozumu si uvedomiť, že ak ho niekto uvidí v tejto úbohej kondícii, tak dôsledky pre neho a pre jeho rodinu budú nedozierne a nevratné. Mal by svoju pravú identitu ukryť ešte predtým než stretne nejakých ľudí.

Poobzeral sa okolo seba  a v malom údolí za dubom zbadal rybník. Po okraji brehu rástla šachorinová tráva. V tom momente preblesol jeho mysľou nápad a pousmial sa. Rozviazal si šnúrky a vyzul sa. Pančuchy napchal do topánok a opatrne sa plížil k brehu. Na chvíľu ho rozptýlil pohľad na svetlo modrú žabu, ktorú predtým nikdy nevidel. Na kratučký okamih sa v myšlienkach preniesol domov, k bratovi, kde by trávil obyčajnú sobotu pri svojich milovaných pokusoch a výskume.

Hlasné zaškvŕkanie v žalúdku ho kruto vrátilo do neľahkej, neveselej prítomnosti, v ktorej sa ocitol. Pridŕžajúc sa konárov Sherlock pomaly zostúpil do vlažnej vody rybníka. Vybral z vrecka nožík a nahol sa, aby odrezal niekoľko trstín v mieste kde vyrastali z vody. Keď ich mal plnú náruč, vyliezol na breh, posplietal ich dokopy a zakryl sa nimi od hlavy po päty. Trstinový plášť spoľahlivo ukryl jeho šaty aj identitu. Postavil sa na breh a prezeral si vo vode svoj odraz. Jeho výrazné čierne kudrliny boli skryté rovnako ako aj zvyšné časti jeho tela. Spokojný, že ho nikto nespozná ako šľachtica Sherlocka Holmesa sa vydal späť ku stromu po pančuchy a topánky. Obul sa bol pripravený nájsť si útočište a prácu.

O štyri hodiny neskôr, zapadajúce slnko vrhalo dlhé tmavé tiene na cestu, po ktorej kráčal Sherlock. Obloha sa sfarbila kaleidoskopom farieb, od odtieňov ružovej po oranžovú ako dielo najgeniálnejšieho umelca. Sherlock si toho vôbec nevšímal, pretože konečne po dvoch dňoch zbadal v diaľke miesto, kde by mohol prespať. Bol zvyknutý nejesť, nepiť a nestretávať sa ľuďmi v poslednej dobe. Avšak šok z prežitých udalostí ho zanechal zarmúteného a fyzicky vyčerpaného. Bol si zúfalo vedomý potrieb svojho tela, keď jeho žalúdok opäť dlho zaškvŕkal. Obchádzali mdloby a každý krok bol čoraz ťažší a ťažší. Prisahal, keby mohol, spal by týždeň.

Takmer sa mu podlomili kolená, keď sa konečne priblížil k honosnému panskému sídlu týčiacemu sa priamo pred ním.  Zastal pred krásne zdobenou bránou a trochu sa upravil. Trstinový plášť si pritiahol bližšie k telu, akoby sa pripravoval na súboj, vzdorovito vystrčil bradu aj napriek vnútornej neistote.

Zhlboka sa nadýchol a trikrát zaklepal. Otvorila mu zhrbená stará žena s prstencom rozcuchaných vlasov na hlave. Modrými bystrými očami zasadenými v slnkom ohorenej tvári si ho premerala od hlavy k pätám. A hoci mu nesiala ani po plecia, cítil sa pod jej prenikavým pohľadom malý ako dieťa.

„Čo chceš mladý muž?“ opýtala sa chrapľavým hlasom.

„Nemám kam ísť a kde prespať,“ odvetil Sherlock. „Vezmem akúkoľvek prácu výmenou za jedlo a strechu nad hlavou.“

„No,“ povedala baba, „potrebujeme niekoho, kto by drhol podlahy a nádoby v kuchyni. Ak si ochotný to robiť, tak si u nás vítaný.“

A tak Sherlock súhlasil s podradnou prácou v kuchyni za teplé jedlo a pohodlnú posteľ.  Hospodár pozeral na neho sprvu nedôverčivo keď Sherlock súhlasil s podmienkami, napokon iba pokrčil plecami a dohodu spečatili potrasením ruky. Držal sa v úzadí a nikdy sa nezapájal do rozhovorov s ostatným služobníctvom. Ale myseľ mal otvorenú a oči na stopkách. Nikomu neprezradil svoje meno a odmietol všetko oblečenie, ktoré mu ponúkli. A preto ho ľudia začali volať „Myšacia Bundička.“ A on ich nikdy neopravil.

****

Po dvoch týždňoch nekonečne nudného, cinkania riadov a všadeprítomného klebetenia išlo Sherlockovi rozhodiť hlavu. Keby mal pri sebe aspoň lebku mohol by svoje prebytočné myšlienky zveriť jej. Za posledné dni nemal žiadne nové informácie. Už zhromaždil všetky fakty o všetkých členoch domácnosti; pravdupovediac tu toho nebolo veľa čo dedukovať. Celé to bolo neuspokojivé a nudné a on úporne premýšľal ako prežije ďalší deň v spoločnosti tak nudných a zabednených mozočkov. Nič sa nedialo a on mal chuť frustráciou liezť po stene. Našťastie, vďaka slúžkam – nevyčerpateľnej studnici klebiet, sa aj k nemu doniesla správa o spoločenskej udalosti. Konečne tu bola potenciálna možnosť stimulácie jeho brilantnej mysle, skôr než atrofuje nečinnosťou.  Sherlock natrčil uši pri drhnutí panvice s prihorenou kašou z raňajok. Bol prekvapený, keď sa  najhanblivejšia zo slúžok k nemu priblížila a jemne sa dotkla jeho ramena.

„Čo je Molly?“ opýtal sa príkro nezdvihnúc zrak od roboty.

„Um, no… prepáč Myšacia Bundička, ale dnes večer všetci odchádzame pozrieť sa na bál do panského sídla v susednej dedine. Nechceš… teda, nechcel by si ísť s nami?“

Sherlock jej venoval úsmešok a pokýval hlavou. „Myslím, že nie Molly, mám toho ešte dosť na práci a keď skončím budem unavený na takú dlhú cestu po celom dni na nohách.“

Sklamaný výraz jej prebehol po tvári. „Oh, nuž teda dobre, ak si istý. Mohla by som ti pomôcť s tvojimi povinnosťami, ak chceš  a trochu ti to uľahčiť.“

V hrudi sa mu hromadila namrzenosť, ktorú iba s veľkou námahou potlačil. Nechcel sa s Molly hádať, pretože bola jedna z mála, kto ho zásoboval knihami ukradnutými z pánovej knižnice keď nemohol spať.

„Cením si toho, ale nie je to potrebné,“ odvetil s falošným úsmevom na perách. „Dúfam, že sa ty a tvoji priatelia zabavíte.“

Molly prikývla a zjavne akceptovala odmietnutie a konečne sa vrátila k svojej práci. Keď nadišiel večer a všetci čeľadníci sa vychystali na cestu Sherlock predstieral únavu a utiahol sa do svojej izby. Ležal na posteli, stále oblečený vo svojom trstinovom plášti až kým úplne neutíchli hlasy v susedných izbách a on neostal sám. Rezko vyskočil z postele a strhol zo seba prevlek. Oprášil zo seba zvyšné trávy a vykročil z izby v plnej paráde. Vrhol na seba rýchly, hodnotiaci pohľad v zrkadle v hale, prečesal si prstami vlasy, uhladil neposlušné lokne a vyrovnal záhyby na veste a košeli. Spokojný, že vyzerá dostatočne reprezentatívne na to, aby sa mohol zúčastniť bálu, sa vydal na cestu.

****

Sherlock Holmes sa nikdy, ale nikdy nezaujímal o tanec. Jediný dôvod prečo tu vlastne dnes bol, bol ten, že sa k smrti nudil a zúfalo potreboval nejaké rozptýlenie. Akékoľvek, hocijaké. Nemuselo byť intelektuálne – zvládol by aj jednoduché zmyslové, keby musel, ale preferoval ich vyváženú kombináciu. Čokoľvek by zamestnalo jeho myseľ by s radosťou uvítal.

Takže sa držal v úzadí, v tmavom kúte, ďalej od zástupu tancujúcich tiel a ticho pozoroval, upíjajúc z tej najlepšej whisky aká kedy prešla jeho ústami. A to už pil inú kvalitu vďaka Mycroftovmu zvyku akceptovať aj alternatívne spôsoby platby za poskytnuté služby. Musel uznať, bolo tu mnoho dát na zozbieranie, ktoré mohol triediť vo svojom voľnom čase. Vo vzdialenom kúte miestnosti sa chichotali dve dámy, s hlavami sklonenými blízko pri sebe pri zdieľaní malých intímnych tajomstiev; vyrastali spolu ako najlepšie priateľky, ale len nedávno ich priateľstvo prerástlo v milostný vzťah. Pár konverzujúci s jedným z muzikantov bol spolu viac ako dekádu, hoci už od svadby si boli neverní. Čašníci podávajúci nápoje pri bare, na protiľahlej stene riedili pivo a okrádali svojho zamestnávateľa.

Ako Sherlockove oči blúdili po miestnosti zachytil pohľad veľmi pekného muža v šarlátovo červenej uniforme s kapitánskymi výložkami na pleciach. Muž nebol vysoký, ale jeho prítomnosť v miestnosti bola neprehliadnuteľná; vyžarovala z neho sebadôvera a istota a jeho postoj bol otvorený a uvoľnený. Kútiky očí sa mu nariasili ako sa usmial a pokračoval v ľahkej konverzácii so svojimi spoločníkmi. Avšak, napriek jeho zdanlivej veselosti, úsmev nikdy nedosiahol k jeho očiam, v ktorých boli tiene a náznak smútku. Rukou pevne zvieral palicu, ako oporu, pevný bod. Vykazoval nie nezanedbateľnú podobnosť so Sherlockovým pánom, takže to nemohol byť nikto iný, iba jeho syn.

Sherlocka ten muž zaujal, hoci si nikdy nedovolil ani štipku náklonnosti k inej osobe a tak pokračoval v pozorovaní a katalogizovaní každého na koho mu padol zrak. Jeho palác mysle bol zaplavený nepreberným množstvom dát o hmýriacej sa ľudskej mase, že ani nepostrehol teplo sálajúce z pravej strany, kým ho teplá ruka na ramene nevrátila späť do reality. Venoval mužovi vedľa seba prekvapený pohľad.

„Ospravedlňujem sa,“ povedal ten pekný kapitán, s atraktívnymi plavými vlasmi a tmavomodrými očami farby oceánu, zdvorilo. Naklonil hlavu a usmial sa. „Zistil som, že na tomto mieste stojíte už takmer hodinu a nijako sa nesnažíte pripojiť k ostatným hosťom. Nemáte rád tanec?“

Muž zložil ruku zo Sherlockovho ramena a ustúpil o krok vzad; Sherlock sa náhle cítil opustený.

Nepáčil sa mu ten pocit a snažil sa hneď situáciu napraviť. Na tvár nasadil výraz zdvorilého nezáujmu.

„Ja netancujem,“ odsekol, usrkol si z whisky  a zvrtol sa späť z parketu sledujúc vybraných hostí.

„Skutočne? Smiem sa teda opýtať prečo ste tu, ak nie kvôli tancu?“

Mohol by som sa opýtať na to isté, pomyslel si Sherlock. „Som tu kvôli pozorovaniu.“

„Pozorovaniu?“ Muž zdvihol k nemu oči plné záujmu a pobavenia. „Naozaj? Tak mi teda povedzte, pane, čo ste vypozorovali o mne.“ Muž poodstúpil niekoľko krokov dozadu a založil si ruky na hrudi. Sherlock prevrátil oči, ale urobil o čo ho muž požiadal. Venoval kapitánovi ďalší hodnotiaci pohľad hoci už získal všetky potrebné informácie. Prečistil si hrdlo skôr než začal.

„Afrika alebo India?“ opýtal sa.

Muž zamrkal „Prosím?“

Sherlock si sťažka povzdychol. „Len odpovedzte na otázku. Afrika alebo India?“

„India, ale ako ste…?“

„To je zrejmé, ste vojak, slúžili ste v armáde, to by zistil každý idiot podľa vašej uniformy len čo na vás pozrie, nič zložité. Vaša hodnosť je kapitán… opäť, zjavné z vašich výložiek na pleciach. Ste opálený, a vo vašich vlasoch sú svetlejšie pramene, takže ste boli vystavený intenzívnemu slnku pomerne dlho. Pri chôdzi krívate, ale vydržíte stáť bez problémov dosť dlho, takže zranenie je z časti psychosomatické. To ukazuje, že okolnosti vášho zranenia boli traumatické. Zranený v boji, teda. Kde sa v súčasnosti vyskytujú vojaci jej veličenstva, a kde je horúce podnebie?… Afrika alebo India… vylučovací systém. Elementárne.“

Muž naňho civel s otvorenými ústami a rozšírenými očami. Cítiac sa nevysvetliteľne nervózne, Sherlock sklopil zrak a odpil si z teplej whisky.

„To bolo úžasné.“

Sherlock prudko trhol hlavou, oči prižmúrené. „Fakt si to myslíte?“

„Samozrejme, bolo to úchvatné. Skutočne ohromujúce.“

Teraz prekvapene zamrkal Sherlock. Povzbudený, striasol zo seba masku nezáujmu a s pasiou pokračoval vo vyratúvaní ďalších svojich pozorovaní.

„Ste synom kolonela Hamisha Angusa Watsona – samozrejmé, ste jeho vernou kópiu a máte mnohé jeho gestá; a ste tu zjavne na jeho naliehanie, aby ste si našli primeranú partiu. Ste rozvedený, ako možno súdiť z vyblednutého pásiku na vašom ľavom prstenníku, a otec by vás rád videl čo najskôr v manželskom chomúte, pretože nemáte deti a roky utekajú. Máte sestru, s ktorou  sa už roky nerozprávate, možno kvôli jej problémom s alkoholom, alebo možno preto, lebo neustále podvádza svoju manželku. Nemôžete sa vrátiť do armády, preto uvažujete nad štúdiom medicíny, ktoré ste pred rokmi museli na nátlak rodiny zanechať.“  Sherlock sa zhlboka nadýchol, nervózne preglgol a uprel oči na muža stojaceho pred ním, čakajúc na potvrdenie svojich záverov.

Niečo, čo nevedel identifikovať krátko prebleslo v mužových očiach, ale rýchlo sa to zmenilo na výraz hlbokej náklonnosti a absolútneho obdivu.

„Ako som si viedol?“

Kútik mužových úst sa zdvihol v malom úsmeve.

„Trefa do čierneho, takmer vo všetkom. Okrem,“ odhrnul si golier na uniforme a vytiahol retiazku so zlatou obrúčkou. „Nie som rozvedený. Moja žena umrela takmer pred rokom. Otec nástojil, aby som si prsteň z ruky zložil, pretože inak by ma spoločnosť pokladala za ženatého a tým pádom  nie dostupného. Tak som si ho zavesil na krk, blízko môjho srdca.“

Sentiment, pomyslel si Sherlock s náznakom empatie.

„To je mi ľúto,“ automaticky odvetil Sherlock.  Vždy je tu niečo, pomyslel si. Bol na seba hrdý, že to nevyslovil nahlas. Aj Mycroft by bol na neho hrdý. Pri tejto spomienke náhle vytriezvel.

Muž pokrčil plecami a venoval Sherlockovi smutný úsmev.

„Vždy mi bude chýbať, ale… nastal čas pohnúť sa vpred. Otec má v konečnom dôsledku pravdu.“ Otočil hlavu k Sherlockovi s vážnym výrazom na tvári. „Možno by som vás mohol prehovoriť, aby ste mi venovali jeden tanec, pán…“

„Nordhagen. Siger Nordhagen. Ale len ak vy mi na oplátku poviete to svoje.“

Muž sa usmial omračujúco krásnym úsmevom a Sherlockove srdce sa zastavilo.

„Spolovice ste ho už vy dedukoval, vlastne z dvoch tretín. Moje meno je John Hamish Watson.

Také obyčajné meno pre tak zaujímavého človeka, pomyslel si Sherlock. Zvyšok večera pretancovali John a Sherlock spolu. Tancovali pomalé romantické tance, ale aj rýchle a rezké. Bola takmer polnoc, keď sa John ospravedlnil a na chvíľu sa vzdialil; Sherlock využil túto možnosť, vykĺzol zo sály a vrátil sa domov na panské sídlo ešte pred príchodom čeľadníkov a služobníctva. Na ceste si všimol Johnovu palicu opretú o stôl, kde predtým sedeli a popíjali drinky, počas prestávok medzi tancami. Uškrnul sa, zhrabol ju a vzal so sebou domov.

Sherlock si po návrate navliekol na seba svoj plášť z tŕstia a uložil sa na posteľ, akoby neopustil toho večera dom;  s palicou pritisnutou k svojej hrudi úporne bojoval s neodbytnou mantrou vo svojej hlave, že láska a náklonnosť nie je výhodou.

****

Nasledujúce ráno na neho vyletela Molly, len čo vkročil do kuchyne.

„Oh, Bundička,“ zvolala, tleskla rukami a zhupla sa na špičkách, „škoda, že si s nami včera nebol! Najkrajší muž akého som kedy videla bol včera na bále.“ Oči sa jej zahmlili pri spomienke na včerajší večer. „Bol perfektný. Mal tie najúžasnejšie čierne kučeravé vlasy a oči farby mora po búrke, vlastne nie nepodobné tvojím. Pánov syn ním bol viac ako očarený. Pretancovali spolu celý večer, iba oni, s nikým iným, až kým tajomný cudzinec záhadne nezmizol.“

Sherlock sa zhovievavo usmial. „Tak si želám, aby som ho mohol vidieť,“ odvetil s takou úprimnosťou akej bol schopný.

„Nuž aj dnes večer je bál, poď s nami a možno ho uvidíš.“

„Ešte uvidím.“

Ale keď prišiel stanovený čas, Sherlock sa vyhovoril na únavu. Tvrdil, že bude sedieť v kuchyni a čítať knihy, ktoré mu Molly popoludní priniesla z pánovej knižnice.  Srdce mu uháňalo v hrudi, počas čakania, kým služobníctvo odíde z domu. Netrpezlivo počkal ešte pol hodiny potom ako utíchol ruch v dome a vydal sa na bál v celej svojej kráse. Špeciálnu pozornosť venoval poriadnemu kúpeľu a svoje vlasy upravil na spôsob, o ktorom vedel, že mu pristane. Predošlej noci nestretol nikoho, kto by ho mohol spoznať a dúfal, že zostane inkognito aj dnes večer. Už bol iba desať krokov od hlavnej brány, keď náhle zaklial a zvrtol sa späť. Otvoril dvere do izby, siahol pod perinu, vytiahol palicu s úmyslom použiť ju k istému účelu,  opäť vyšiel z izby a zamieril priamo na tancovačku.

******

Len čo John zbadal Sherlocka vojsť do miestnosti, oči sa mu rozžiarili a ústa skrútili so širokého úsmevu. Obrátil hlavu k mužovi s ktorým hovoril, potriasol mu rukou a poklepal ho po pleci; zanechajúc ho tam kde bol a vydal sa k miestu kde postával Sherlock. Placho vzal Sherlockovu ruku do svojej.

„Som nesmierne rád, že ťa opäť vidím,“ povedal nízko položeným chrapľavým hlasom spôsobiac ním príjemné mrazenie v Sherlockovom tele.

„Aj ja teba,“ odpovedal Sherlock s netypickou vľúdnosťou. Šibalsky sa usmial, zdvihol jedno obočie podávajúc Johnovi jeho palicu.

„Myslím, že toto je tvoje. Trúfam si podotknúť, že už ju viac nepotrebuješ.“ John sa uškrnul a vzápätí vyprskol do smiechu.

„Musím pripustiť, že si mal pravdu.“

„Samozrejme, že som mal. Mám byť konkrétny?“

„Dobre, dobre ty namyslený mizera. Mal si pravdu vo všetkom, … okrem… mojej ženy. Ale to sa môže stať hocikomu, nie?“

Sherlock sa zamračil, „Ja nie som len tak hocikto!“

„No samozrejme, že nie, keby si bol, tak by si ma asi ťažko zaujal na prvý pohľad, čo?“

Sherlock zdvihol elegantné obočie. „Myslím, že ja som si ťa všimol ako prvý, kapitán.“

„Sliepka alebo vajce?“

„Prosím?“

John zaklonil hlavu a srdečne sa rozosmial, čo rozvibrovalo motýle v Sherlockovom bruchu. Nikdy predtým sa tak necítil, keď sa mu niekto smial; nebol si istý ako to interpretovať.

„Nezáleží na tom kto bol prvý, proste sa nám to stalo, obom.“

John sa načiahol a vzal si palicu so Sherlockovej napriahnutej ruky… a rázne ju odhodil do najbližšieho koša. Stáli a usmievali sa na seba niekoľko minút. John prerušil tento magický moment ako prvý.

„Poď,“ povedal a kývol hlavou smerom k terase. Poďme sa trochu vyvetrať a nadýchať čerstvého vzduchu, áno?“ Sherlock prikývol a nasledoval Johna von

Bol prekrásny vlahý večer, vlhkosť stúpala s prichádzajúcim súmrakom. Zažaté lampióny ožarovali rozpínajúcu sa temnotu. Od neďalekej rieky prichádzali zvuky, kŕkajúce žaby ohlasovali západ slnka, žblnkot rieky naznačoval, že ryby sa prebudili a vyrazili za potravou a na brehu sa pásla zver. Sherlock stál s rukami vo vreckách a pozeral na Johna, ktorý s rukami položenými na drevenom zábradlí pozoroval usínajúcu krajinu.

„Bol si skutočne zranený, však?“ John pootočil hlavu a venoval Sherlockovi prívetivý pohľad.

„Prosím?“

„Tvoja noha nebola fyzicky zranená, ale bol si prepustený z armády ako veterán. Kde a ako si bol zranený?“

„Oh,“ John sa prudko vystrel, narovnal plecia až mu zapraskalo v chrbte. Obrátil sa tvárou k Sherlockovi.

„Postrelili ťa do ramena.“

„Ľavého.“

John sa zasmial, „Dobrý odhad.“

„Ja nikdy nehádam.“

John reflexívne siahol prstami na retiazku na svojom krku. „Hej, pravda,“ povedal pokojne.

Sherlock sa uškrnul.

Johnov úsmev sa postupne vytratil a zamyslene na Sherlocka pozeral. „Vieš o mne až nechutne veľa, a ja o tebe nič. Dokonca ani nepoznám tvoje meno.“

„Je to…“

„Nordhagen, áno. Pôvodom škandinávske, nie?“

„Ja…“

„Máš nepochybne anglický pôvod, si Brit narodený a vychovaný v Anglicku v rodine žijúcej tu  najmenej dve generácie. Ak by aj tvoji predkovia mali severské korene, určite by si prispôsobili meno krátko po príchode do Británie. A potom je tu tvoj vzhľad; farba kože a stavbe tela určite nezodpovedá škandinávskemu typu.“

John zmĺkol, urobil pauzu a nechal slová v tichu vyznieť, skôr než dodal. Ako vidíš, nie si jediný kto dokáže pozorovať a vyvodiť z toho správne závery.

Na dlhú chvíľu sa rozhostilo ticho, hutné a ťaživé. Napokon sa Sherlock Holmes pomrvil a prečistil si hrdlo.

„Trochu divné, toto…“ nadhodil.

John pokrútil hlavou. „To je v poriadku, Siger… alebo ako sa voláš. Každý z nás má vlastné tajomstvá, a viem čo znamená chcieť utiecť od všetkého, čo každodenný život ponúka.“ Zachytil Sherlockov pohľad a už ho nepustil. „Prijmem všetko čo mi dáš, na tak dlho ako to len bude možné,“ povedal mäkko, zodvihol ruku a pohladil Sherlockove líce chrbtom ruky. Sherlock privrel oči a podvedome sa do toho dotyku oprel; keď zistil čo robí, rozhodol sa tomu pocitu podvoliť. Neznamenalo to nič viac, než len pár hodín rozptýlenia v príjemnej spoločnosti. V tak krátkom čase by sa nemalo stať nič výnimočné, nebol to nijaký risk.

Náhle otvoril oči, keď šum v tanečnej sále zosilnel. Johnovi sa rozšírili oči  a obaja sa naraz otočili a nazreli do miestnosti. John zalapal po dychu, ruka pritisnutá k ústam. „Svätá Matka Božia,“ zašepkal. „Čo ten tu robí?“

Sherlock zaostril a naklonil hlavu dopredu, aby mal lepší výhľad na výjav sále. Uvidel vysokého štíhleho muža s aurou vznešenosti dopresádzanú zástupom žien žadoniacich o bozk na ich napriahnuté ruky. Nakrčil znechutene nos, keď ich videl prosiť a podliezať v snahe o náklonnosť.

„Kto to je?“ zašepkal Sherlock Johnovi do ucha. Uskočil dozadu, keď John nečakane otočil hlavu a venoval mu neveriaci pohľad.

„Kto to… myslíš to vážne?“ Sherlock na neho bezvýrazne hľadel. John pokrútil hlavou.

„Siger, toto je vojvoda z Cornwallu.“

„Kto?“

„Oh, pre lásku Božiu… to je princ! Jeho kráľovská výsosť osobne! Dedič britského trónu!“

Sherlock nazrel späť do sály, tentokrát skutočne pozorujúc. A áno, samozrejme. Jeho okázalé pohyby, spôsob akým sa pohyboval po miestnosti, jeho aura vznešenosti… skutočne by to nemohol byť niekto iný.

„Samozrejme, že je,“ povedal Sherlock nezaujatým tónom. John zodvihol obočie a to bolo všetko na čo sa zmohol; obaja vyprskli do smiechu ako pubertiaci. Ukryli sa opäť do tieňa, s rukami na ústach, bez úspechu. Stáli opretí o drevenú stenu nakláňajúc sa k sebe. Johnovi žiarili oči veselosťou, Sherlock sa v nich mohol utopiť, ak by si to dovolil.

Jedna zo Sherlockových kaderí mu padla do čela, keď sa naklonil a pošepkal.  „Chceš, aby som ti povedal o jeho milenke, ktorú má v Edinburgu a dve nemanželské deti, ktoré s ňou má?“

John vybuchol do smiechu. „Myslím, že už si to urobil, Siger.“

Úsmev im postupne zmizol z tváre, nespúšťajúc jeden z druhého zrak. Napätie rástlo medzi nimi, nabité elektrinou. Sherlock naklonil hlavu, aby mal lepší výhľad na Johnove ústa. John si ich olizol, zdvihol ruku a zasunul Sherlockovi prameň vlasov za ucho, ruka mu skĺzla k Sherlockovej sánke, prisunul jeho tvár bližšie k svojej a jemne pritisol svoje pery k Sherlockovým. Sherlock zalapal po dychu, keď neznáme pocity pošteklil jeho nervové zakončenia. Zachvel sa v teplom vlhkom vzduchu. John sa odtiahol a Sherlock sa neochotne narovnal. Obaja sa prebrali z omámenia, keď začuli hlasné klip-klap ozývajúce sa do noci. Sherlock kývol hlavou a obaja sa preplížili cez terasu za najbližší roh. Známy koč ťahaný štvorzáprahom práve vychádzal z nádvoria.

„Princ odišiel,“ nadhodil Sherlock. Hudba začala opäť hrať pretínajúc nočný vzduch. John sa postavil čelom k Sherlockovi a venoval mu očarujúci úsmev. Mierne sa uklonil a načiahol k nemu ruku. „Smiem vás požiadať o tanec, pane?“ Sherlock sa pousmial.

„Smiete, avšak len ak to bude s tým najkrajším kapitánom medzi prítomnými.“ Vložil svoju elegantnú jemnú ruku do Johnovej drsnej dlane a obaja sa pripojili k zábave. Celý večer mali oči len jeden pre druhého. Sherlock si nepamätal dobu kedy by si tak bezprostredne užíval spoločnosť druhej osoby. Ani sa nesnažil tieto pocity analyzovať. Jednoducho do toho skočil, nechal sa vtiahnuť do všepohlcujúceho víru energie krútiacej sa okolo neho a znížil svoje zábrany na nebezpečnú úroveň. Bol tak pohltený príjemnou atmosférou, že takmer zabudol odísť včas. Až keď sa John ospravedlnil a na moment vzdialil, pozrel na veľké nástenné hodiny a zistil, že je takmer polnoc. S oveľa väčšou nechuťou než predchádzajúcej noci vykĺzol zo sály a vykročil do bezmesačnej noci. Takmer si nestihol navliecť svoj trstinový plášť a posadiť sa do kúta v kuchyni s knihou, predtým než dorazilo služobníctvo.

****

Na druhý deň čeľadníci nehovorili o ničom inom, iba o tom, že ten veľmi pekný muž bol opäť na zábave, a ako pánov syn mal oči iba pre neho.

Uzatvárali sa stávky, či práve tento muž bude tým pravým, kto zacelí zlomené kapitánovo srdce a opäť ho naplní láskou a radosťou zo života, ktorá ho predtým obklopovala.

Molly  zasa nahovárala Sherlocka, aby sa išiel pozrieť na ten krásny pár, pretože dnes bol posledný večer zábavy.

„Nechceš vidieť kúzlo pravej lásky?“ nabádala ho.

Sherlock pokrčil ramenami. „Toto sa mňa netýka,“ odpovedal popravde. Molly mu jemne stisla rameno.

„Nuž, ak si si istý. Šanca ako táto neprichádza často. Myslela som, že by si možno mohol využiť svoje deduktívne schopnosti a zistiť  kto ten záhadný muž je, odkiaľ pochádza. … či pána Johna skutočne miluje, alebo sa s ním iba zahráva.“

Sherlock odvrkol. „Vskutku, Molly, môžem ti dať odpoveď aj bez toho, že by som sa s ním stretol. Nikto sa nemôže skutočne zaujímať o niekoho ak ho pozná len niekoľko hodín. Je absurdné myslieť si niečo iné. Som prekvapený, že vôbec veríš tým nezmyselným žvástom o kúzle pravej lásky.“

Molly očervenela od poníženia a na tvári sa jej objavil ublížený výraz. Nahnevane spustila „Ty vždy hovoríš také hrozné veci… vždy… vždycky.“

Sherlocka bodol na moment osteň viny, ale rýchlo vyprchal a nahradila ho dôverne známa odťažitosť. Vyhýbal sa Molly po celý zvyšok dňa ukrývajúc sa v záhrade dokým všetci neodišli na slávnosť. Ten večer strávil nadmerný čas úpravou svojho zovňajšku; poriadne sa oholil ostrou britvou so zlatou rúčkou požičanou z pánovej izby a na strategické miesta na krku naniesol pár kvapiek Eau de Cologne. Energicky sa prehrabal šatníkom, kým nenašiel červenú kravatu. Uviazal si ju na krk a pozrel sa do zrkadla, súhlasne prikývol nad tým, ako mu ladila k jeho tmavo fialovej veste. Zvyčajne kravaty nenosil, avšak, toto bude pravdepodobne jeho posledný večer s Johnom, tak sa chcel vyparádiť. Pevne ju pod krkom utiahol keď bol konečne so svojím vzhľadom spokojný, ešte raz prebehol šatníkom a zozadu vytiahol saténový uhľovo-čierny plášť. Navliekol sa doň, skontroloval izbu, uistiac sa, že nezanechal žiadne stopy svojej prítomnosti a potom, rovnako ako vošiel z izby potichu vykĺzol.

***

Tentokrát, ako náhle John zaregistroval Sherlocka privítal ho vrelými bozkami na obe líca, odtiahol sa späť a premeral si ho znepokojeným pohľadom. „Si v poriadku? Odišiel si tak náhle… oh Bože, voniaš fantasticky.“ Zavrel oči  a naklonil sa k nemu bližšie, vdychujúc hlboko Sherlockovu vôňu. „Čo je to? Eau de Cologne? Môj otec ju vždy používa keď sa snaží udobriť si matku. Ako si sa k nej dostal?“ Sherlock privrel oči keď jeho telo reagovalo dosiaľ nepoznaným spôsobom na Johnovu blízkosť. Zrýchlil sa mu pulz a ruky zaťal do Johnovho fraku, ktorý bol teplý, zamatovo hebký a jeho tmavomodrá farba úžasne zvýrazňovala jeho oči. Po chvíli pootvoril oči. Pohľad, o ktorom fantazíroval bol pobavený, oddaný… plný lásky. Sherlock preglgol a venoval Johnovi neistý úsmev.

„Ahoj.“ zašepkal mäkko.

„Ahoj.“ odvetil John a jemne sa usmial. Ako na povel, hudba začala hrať vznešený waltz. Po vše hovoriacom pohľade bez slov sa Sherlock a John spoločne presunuli na parket, tancujúc v perfektne zohratej harmónii. Akoby boli jedným telom ovládaným jedinou vôľou.

Niekoľko ďalších hodín preletelo ako víchor. Keď bol v Johnovom náručí cítil sa Sherlock v bezpečí a ochraňovaný. A keď kráčali bok po boku pozdĺž rieky, zahŕňaný komplimentmi „úžasný a brilantný,“ vnímal teplo rozlievajúce sa mu od hlavy až po končeky prstov. Nikdy predtým sa Sherlock necítil opatrovaný, ani ako najmladšie dieťa starostlivej matky.

„Dnes vyzeráš obzvlášť príťažlivo“ podotkol John, keď sa posadili na lavičku pod rozložitou smútočnou vŕbou. Vzdialili sa niekoľko metrov od baviacej sa spoločnosti a boli úplne sami. Iba tichý žblnkot rieky narúšal ich kľud. John prešiel prstom po Sherlockovom plášti nadol, smerom od spony na krku, na rameno až k pásu. „Môj otec má podobný plášť.“ Zdvihol ruku a prešiel ňou po Sherlockovej hladko oholenej tvári. „Dnes večer si si dal obzvlášť záležať na svojom vzhľade kvôli mne. Oceňujem to, ale necítil by si si sa pohodlnejšie, keby si nebol taký… zahalený?“

Sherlock sa postavil na vratké nohy a zhodil zo seba plášť. Rozprestrel ho na breh a pokynul Johnovi, aby sa posadil k nemu. Po chvíli sa John naklonil nad Sherlocka a jemne mu vošiel prstami do vlasov. Sherlockovi sa zadrhol dych, keď mu John zaklonil hlavu a umiestnil horúci vlhký bozk na jeho krk. Nechcene sa zachvel a John sa do bozku usmial.

„Páči sa ti to?“ opýtal sa kým zručne odvial kravatu a rozopäl dva vrchné gombíky na jeho veste. Sherlock mal rozšírené zreničky a zružovelú tvár. „Dôkazy nasvedčujú, že sa ti to skutočne páči.“ Vzal Sherlockovu tvár do dlaní a posial jeho lícne kosti a očné viečka drobnými motýlími bozkami. Keď sa ich pery konečne spojili, nečakaný oheň žiadostivosti pohltil Sherlockove vnútro, a to ho dezorientovalo a zneistilo. Sherlock nemal žiadne skúsenosti s takýmto druhom emócií a zúfalo zvieral Johna v potrebe upriamiť sa na niečo známe a bezpečné. A keď John pootvoril svojimi perami jeho vlastné, a horúci vlhký jazyk vkĺzol do jeho úst, bol Sherlock úplne a kompletne stratený. Hlasný vzdych sa mu vydral z hrdla skôr ako si to stihol vôbec uvedomiť. Cítil mrazivé chvenie v chrbte, niečo ho pohlcovalo, niečo, čo nevedel zaradiť, ohraničiť ani s ničím porovnať. Myšlienky sa mu vyparili do prázdna a teplo sa hromadilo v južnej oblasti a niečo ho zaplavovalo a rútilo sa to k miestu kde predtým nikdy nebol a… John sa odtiahol a položil mu ruku na líce, ustáliac ho a dávajúc mu tak prepotrebnú oporu. Otvoril oči a uvidel v Johnových očiach smútok, ktorý zbadal pri ich prvom stretnutí.

„Bol som sám, tak dlho, dokým som nestretol teba,“ povedal John. „Možno neviem tvoje pravé meno, odkiaľ si a kde bývaš. Ale viem jedno, ak by som ťa teraz stratil, tak ma to s najväčšou pravdepodobnosťou zabije.“ John sklonil hlavu a zložil si retiazku s prsteňom z krku. Vzal Sherlockovu ruku, vložil mu ju do dlane a zovrel okolo nej prsty. Potom vyslovil sľub, posvätný v jeho jednoduchosti „Budem ťa milovať, dokým budem žiť.“

Sherlockovi sa rozšírili oči v úžase. „John, ja… nesmieš… ja nemôžem…“

Sherlock odsotil Johna a vyskočil na nohy. Schmatol plášť zo zeme a prehodil cez seba. Kravata voľne visiaca na jeho krku pridávala vo svojom dokonalom odtieni na červeni na Sherlockovej tvári. Venoval Johnovi zmučený pohľad.

„Je mi to ľúto.“ priškrtene zašepkal, skôr než sa otočil na päte a zmizol v tme. John za ním zakričal, ale odpoveďou mu bolo iba ticho.

*******

Sherlock zovrel prsteň s retiazkou pevne v dlani, náhliac sa späť domov; zúfalo sa snažil udržať si odstup od všetkých tých nepatričných emócií, ktoré uvrhli jeho myšlienky do chaosu. Blesk osvetlil krajinu a poriadne zahrmelo, spustil sa prudký lejak a premáčal ho až na kosť. Bol mokrý ako myš, odev mal prilepený na telo, keď dorazil k zámku. Zamkol sa v izbe a zhodil zo seba premočené šaty. Poriadne sa osušil, kým si na seba opäť navliekol svoj trstinový plášť, ktorý na ňom nepohodlne visel. Svoje mokré šaty by ani pod plášťom neukryl pred zvedavými očami; a naviac, musel vrátiť plášť a kravatu v neporušenom stave do pánovho šatníka. Nedalo sa nič robiť. Počkal kým sa všetci vrátili domov a uložili sa spať. Až potom sa vkradol do kuchyne, ukradol sušiak a vybral sa do knižnice cestou, ktorú mu nedávno ukázala Molly. V knižnici boli dva kozuby, každý na jednom konci miestnosti. V jednom z nich rozložil oheň a položil predeň sušiak s mokrým odevom tak blízko, ako len bolo možné. Potom si vzal knihu z jednej políc, usadil sa do kresla a čakal kým všetko neuschne. Musel opatrne vrátiť plášť a kravatu do pánovej spálne ešte pred úsvitom a dúfať, že pán a jeho žena nezistia, že niečo nie je v poriadku.

*****

Niekoľko ďalších dní splývalo v hustej hmle. Sherlocka hrýzol pocit nespokojnosti ako drsný šat, jeho pokožka svrbela a brnela na miestach, na ktoré nemohol dočiahnuť. Neodvážil sa skúmať čo cíti, čo by to mohlo znamenať, musieť si sám sebe priznať veci, na ktoré nebol pripravený. Bol majstrom pretvárky a tak mohol svoj diskomfort držať bezpečne ukrytý pred ostatnými. Avšak, nepočítal s Mollyiným vnímavým pohľadom.

Novinky o márnej snahe pánovho syna nájsť svoju stratenú lásku sa dedinou šírili ako požiar. Tak ako každého normálneho človeka (a podľa Sherlocka bol každý priemerný človek idiot), Johna ani nenapadlo hľadať medzi vlastným služobníctvom. Ukryť sa všetkým na očiach nebolo nikdy jednoduchšie… a také frustrujúce.

V jedno popoludnie, keď sa cítil obzvlášť smutne a apaticky, prišla za ním Molly. Sedel v záhrade na lavičke neďaleko fontány, pozoroval včely zbierajúce nektár a peľ, zapisujúc si poznámky na kus papiera. Prisadla si k nemu bez pozvania a niekoľko minút ho mlčky pozorovala.

„Čo?“ nevrlo sa opýtal.

„Vyzeráš smutne,“ povedala mäkko. Úzkostlivo zopäla ruky snažiac sa vložiť svoje myšlienky do slov.

„Si v poriadku? Nehovor, že si, pretože ja viem čo to znamená byť smutný keď ťa nikto nevidí.“

Sherlock prekvapene zdvihol hlavu. „Čo to presne znamená?“ opýtal sa, akoby to sám dobre nevedel.

„Znamená to, že máš zlomené srdce,“ a venovala mu vedúci pohľad. „Si zamilovaný, Myšacia Bundička. A nielen to, si zamilovaný do kapitána Johna Watsona, pánovho syna. A on je samozrejme zamilovaný do teba.“

Sherlockovi padla sánka a otvoril ústa. „Čo… o čom to melieš?“ odvrkol. Molly pohodila hlavou a nakrčila obočie.

„Bola som tam, každý večer, vidiac kapitána s iskrami v očiach tancujúceho s krásnym mužom v drahých šatách.“ Načiahla ruku a odkryla cíp Sherlockovho plášťa ukrývajúceho jeho elegantný odev pod ním. Zodvihla hlavu a pozrela mu do očí. Smutne sa pousmiala. „Nikdy by som si tieto oči nepomýlila s nikým iným. Prečo za ním nejdeš? Zúfalo ťa hľadá a ty ho miluješ. Nič vám nestojí v ceste, aby ste nemohli byť spolu.“

Sherlock uchopil Mollyine ruky do svojich a vtisol na ne jemný bozk. „Je mu lepšie bezo mňa,“ povedal potichu. „Nemám mu čo ponúknuť, čo by robil s chudobným, opusteným vydedencom bez domova?“

„Ale to ty nie si.“ v tvári sa jej zračila frustrácia a podráždenosť. „Si šľachtic, to je jasné z tvojich šiat. Tvoje spôsoby a tanec tomu nasvedčujú. Nie je žiadny dôvod, aby si márnil čas medzi obyčajnými ľuďmi.“

Sherlock pokýval hlavou. „Nie je to tak,“ dodal tichým hlasom. „Povedal mi, že ma miluje. A ja nie som schopný mu city opätovať.

Molly si odfrkla. „Tomu neverím,“ dodala rozhorčene, akoby bránila svojho milovaného pred ohováraním. Sherlock pokrčil ramenami. „Poučil som sa, že láska je nebezpečnou nevýhodou, Molly. Snažil som sa vyjadriť svoje city rodine a najbližším a škaredo som sa spálil. A preto som teraz v tejto situácii.“ Molly na neho zamyslene pozrela. „Ako si vyjadril svoje city? Aké slová presne si použil?“

„Povedal som svojmu bratovi, že ho milujem ako soľ.“

Molly preblesol tvárou výraz hrôzy nasledovaný pobavením. Usmiala sa a položila teplú dlaň na Sherlockovo rameno. „Oh, Bundička, ľudia rozhodne robia smiešne veci, nie? Teba nevynímajúc.“ Naklonila sa bližšie k nemu, očami skontrolovala okolie, akoby mu chcela zveriť dôležité tajomstvo a zašepkala. „Nabudúce sa nesnaž byť príliš chytrý, dobre? Všetko čo musíš urobiť je len jednoducho povedať, milujem ťa. Tieto slová dokážu zázraky.“

Sherlock nevyzeral presvedčený, ale taktne prikývol. „Beriem ťa za slovo Molly. Vďaka za tvoje rady.“

Molly sa odtiahla a prerušila dôverný moment. „Nepoznal si ho predtým, Bundička. Všetci sme sa obávali, či bude opäť šťastný, po tom čo Mary… jeho žena zomrela. Bol ako vymenený, keď bol s tebou. Vrátil si mu chuť do života. Nebuď taký krutý a nevezmi mu ju tak rýchlo.“ Potom vstala a vrátila sa do domu, nechajúc za sebou zamysleného Sherlocka.

*****

Najnovší klep bol, že John uľahol do postele, umárajúc sa láskou k záhadnému cudzincovi. Táto novina bola príliš; Sherlock nemohol uniesť také sebadeštruktívne správanie ani kvôli sebe, preboha. Rozhodol sa, že nastal čas odhaliť svoju identitu. Nakráčal do kuchyne s istotou a presvedčením. „Čo robíte?“ opýtal sa kuchárky. Pani Hudsonová si ho premerala ostrým pohľadom. „Pripravujem ovsenú kašu pre mladého pána, dúfajúc, že sa čoskoro uzdraví jeho zlomené srdce.“ Sherlock ju netrpezlivo odbil. „Ja to urobím. Starý rodinný recept. Zavolám vás, keď bude hotová.“

Kuchárka bola pohoršená jeho panovačnými maniermi. „Mladý muž!“ Vykríkla pobúrene. „Vyprosím si tento povýšený tón. Ja som vyškolená profesionálka, nie nejaký amatér!“ Sherlock sa napriamil a počastoval ju svojím legendárnym zastrašujúcim pohľadom.

„Pani Hudsonová, nie je už čas na vaše bylinkové kvapky?“ Zazrela na neho, ale otočila sa k odchodu.

„Poslúž si,“ prehodila ponad plece, na ceste von. „Ale všetok neporiadok po sebe uprac… som kuchárka, nie hospodyňa.“

Sherlock sa pustil do prípravy tej najchutnejšej ovsenej kaše akú poznal. John to ocení. Keď bola kaša hotová k servírovanie, siahol Sherlock do vrecka a vytiahol odtiaľ prsteň s retiazkou. Upustil ho do servírovacej misky a zalial kašou. Zatlieskal rukami a nahlas oznámil „Všetko je pripravené pani Hudsonová.“

„Áno, áno, tu som, netreba kričať,“ varovala ho vchádzajúc do kuchyne. Sherlock jej vložil podnos s jedlom do rúk a potichu vykĺzol z miestnosti; zamerajúc sa na svoje denné povinnosti kým nepríde očakávané predvolanie… čo bolo iba otázkou času. Útroby mal stiahnuté napätým očakávaním.

John zdráhavo prijal kašu po prehratom boji. Všetko, čo pani Hudsonová musela urobiť, bolo, pozrieť sa na neho tým svojím veľavravným pohľadom a jeho rozhodnutie ochablo ako kvietok na slnku. Svedomito sa pustil do jedenia kaše pod jej ostriežím pohľadom, očakávajúc niečo mastné, nevýrazné, bez chuti… a bol príjemne prekvapený ostrou korenistou chuťou, ktorá šteklila jeho chuťové poháriky. Na tvári sa mu objavil výraz potešenia a s chuťou ládoval jedlo do seba. Pri vyhŕňaní zbytkov kaše zo dna misky mu lyžica o niečo zacinkala. Zalovil v mise a vytiahol z nej retiazku z dôverne známym prsteňom. Otočil sa k pani Hudsonovej a v očiach sa mu zablyslo.

„Kto varil túto kašu?“ opýtal sa zo zadržiavaným dychom.

„Oh, Myšacia Bundička ju pripravoval. Bol taký horlivý, nemala som ani poňatia o jeho talente na varenie.“

„Pošlite ho za mnou, pani Hudsonová. Povedzte mu, že si prajem s ním hovoriť.“

****

Sherlock sa pristihol ako strnulo stojí pred Johnovou posteľou a je prišpendlený vojenským tvrdým pohľadom. Náhle pocítil potrebu pohnúť sa, ale vedome sa donútil tomu odolať. Kradmý pohľad na Johna ležiaceho na posteli zanechal pocit chladu celom jeho vnútri. John vyzeral hrozne. Nevideli sa takmer tri týždne a za ten čas sa s Johnovým vojenským vzhľadom udiali nepekné zmeny. Bledé pramene v jeho vlasoch úplne zošediveli. Tmavé kruhy pod očami, opuchnuté a fialové svedčili o niekoľkých bezsenných nociach. Neupravená nočná košeľa na ňom visela. Oh John, nemyslel som, že ťa to až tak zasiahne.

„Tvoje oči mi niekoho pripomínajú.“

Sherlock preglgol.

„Povedz mi, Myšacia Bundička, varil si túto kašu?“ opýtal sa John nebezpečne nízko posadeným hlasom.

Sherlock prudko prikývol na zdôraznenie súhlasu. „Áno.“ odvetil.

„A kde si prišiel k tomuto prsteňu?“

„Od toho, kto mi ho dal.“

„A kto vlastne si?“

Sherlock si sňal kapucňu z hlavy a odložil svoj plášť, odhaliac sa ako mladý muž, do ktorého bol John beznádejne zamilovaný. Sherlock na neho mrkol a spustil „Volám sa Sherlock Holmes, mojím domovom je panstvo Baker Hall – a už ťa nikdy neopustím John Watson. Milujem ťa.“

John žiaril radosťou, vyskočil z postele a schmatol Sherlocka do náručia, bozkávajúc ho bez dychu s vášňou a zbožňovaním. Sherlock sa ponoril do objatia, spokojne zavzdychal, nechajúc sa premôcť emóciami. Neskôr bude mať čas vysvetliť celú jeho situáciu mužovi, ktorý ho objímal. Práve teraz sa vyžíval v pocite byť opatrovaný, zbožňovaný… a milovaný.

*****

Svadba bola naplánovaná o dva mesiace. Sherlock Johnovi všetko objasnil, ale požiadal ho, aby jeho identita zostala utajená až do svadby. John sa na nič nepýtal a vyhovel požiadavke svojho snúbenca.

Sherlockov brat so sestrou boli taktiež medzi pozvanými, a tak ako ostatní, ani oni nič netušili. John nebol hlúpy muž, vedel, čo Sherlock zamýšľa, vzhľadom k jeho sklonu pre teatrálnosť.

Nadišiel deň svadby. Ešte pred obradom sa Sherlock porozprával s personálom kuchyne. Prikázal kuchárom, aby do pokrmov nedali ani zrnko soli. Šéfkuchár namietal „Ale všetko jedlo bude bez chuti a nepožívateľné!“

„Na to nezáleží. Urobte ako som povedal,“ prikázal Sherlock. Po hádke a frflaní personál nakoniec jeho požiadavku splnil.

Svadobný obrad prebehol bez komplikácií. Molly išla za svedka Sherlockovi a Johnovi svedčil jeho priateľ z armády Greg Lestrade. Sherlock sa uškrnul, keď videl že Molly a Greg majú oči iba jeden pre druhého. Bol si istý, že do konca roka môžu očakávať ďalšiu svadbu. Po obrade nasledovala svadobná hostina. Slávnostná atmosféra bola nákazlivá a všetci prítomní sršali nadšením a entuziazmom. Víno a pivo tieklo potokom. Obsluha začala servírovať pokrmy, nálada bola uvoľnená a všetci čakali na dobré jedlo. A potom prišla ochutnávka…

… a na tvárach hostí sa objavil výraz znechutenia. Naservírovaný pokrm nemal v sebe ani štipku soli. Výdychy sklamania sa niesli celou sálou.

Keď Mycroft Holmes ochutnal prvé neslané sústo, poznanie ho uderilo do hlavy. Povedome mu prišli na myseľ útržky dávneho rozhovoru.

„Ako veľmi ma milujete, moji drahí?“

„Milujem ťa ako soľ.“

Veľký a mocný Mycroft Holmes vybuchol v plač. John mu položil ruku na rameno a jemne sa opýtal. „Čo sa vám stalo milý pane?“

„Oh,“ vzlykal Mycroft, „Mal som brata, raz. A opýtal som sa ho ako veľmi ma miluje, a on mi odvetil ‚Milujem ťa ako soľ.“ A ja som ho vyhnal z nášho domu, pretože som si myslel, že ma nemá rád. Ale teraz vidím, že ma miloval zo všetkého najviac. A teraz je možno mŕtvy, to je všetko, čo viem.“

Bledá ruka dopadla Mycroftovi na rameno a zaznel hlboký distingvovaný barytón „Nie braček, som tu živý a zdravý a pripravený uzmieriť sa.“

Mycroft sa otočil na stoličke, aby sa mohol pozrieť do žiariacich očí svojho malého milovaného brata.

„Sherlock!“ Mycroft vyskočil, aby ho mohol objať, ale vzápätí sa spamätal. Namiesto toho, strnulo položil ruky na Sherlockove plecia a jemne ich stisol.

„Som rád, že ťa vidím braček,“ vyslovil formálne.

Sherlock prevrátil oči. „Pre zmilovanie Božie,“ zamrmlal a omotal svoje ruky okolo Mycrofta a pošepol mu do ucha

„Došlo na moje slová?“

„Vskutku.“ odvetil Mycroft chrapľavo, nemotorne mu vracajúc objatie. Tak tam spolu stáli, objímajúc jeden druhého niekoľko minút, dokým John taktne nezakašľal. Rýchlo sa odtiahli vyhýbajúc sa očnému kontaktu.

„Takže,“ začal John a pošúchal si ruky, „Sherlock, predstavíš ma svojej rodine?“

Predstavovanie rodov Holmes a Watson prebehlo úspešne. Od tej doby sa rodiny stali najlepšími priateľmi a nerozlučnými spojencami. Sherrinford bola na najlepšej ceste stať sa vynikajúcou právničkou. Mycroft riadil panstvo uvážlivo a po mnohých rokoch odchádzal na odpočinok s majetkom desaťkrát väčším než zdedil. John sa ponoril so štúdia medicíny a napokon sa z neho stal známy a uznávaný chirurg.

Sherlock Holmes dostal titul „sir“ za svoje služby ako jediný konzultujúci detektív na svete a prvý forenzný vedec.

John asistoval Sherlockovi pri mnohých prípadoch a zažili spolu mnoho dobrodružstiev. Prežili aj ťažké situácie, nečakaná tragédia ich na krátky čas rozdelila, ale oni opäť našli cestu jeden k druhému.

Ale toto už je celkom iný príbeh.

Napokon zostáva iba dodať. Sherlock a John žili spolu šťastne až kým nepomreli.

 

 

 

FIN

**

 

INFO o povídce

Reklamy

19 komentářů Přidejte váš

  1. kamivon napsal:

    moooc hezká pohádka, takové pohlazení na dobrou noc 🙂

  2. Katy napsal:

    Bylo to krásné 😀 Takové pohlazení na duši. A ta kombinace Princezny se zlatou hvězdou a pohádky Byl jednou jeden král byla taky hodně povedená – tak si říkám, že už se na ty dvě pohádky nikdy nebudu dívat stejně 😀
    A náhodou – postavy tak strašně OOC nebyly a já jsem si to čtení opravdu užila. Úžasná pohádka, díky;)

    1. mim napsal:

      ďakujem ☺

  3. Kayla napsal:

    Pokračko asi nebude ? 😁 vždy keď budem na Vianoce pozerať túto rozprávku v telke tak si budem predstavovať toto. Teraz sa na tie Vánoce teším ešte viac, diki 😉

    1. mim napsal:

      no….bude, ale až keď ho napíše M&G duo :):), no a s tou rozprávkou to mám rovnako 🙂 už sa teším na Vianoce:)

  4. squire napsal:

    Teda musím říct, že ten překlad je lepší než originál. Tu povídku od PipMer jsem v AJ četla už dávno a jako skoro se vším od PipMer jsem měla trochu potíž s jejím suchým, odměřeným a trochu těžkopádným stylem, to děvče píše jak když pochoduje vojenská jednotka, bum bum bum. Převod do slovenštiny tomu úžasně prospěl, ta zvukomalebná slova tomu propůjčila měkkost a pestrost, která chyběla originálu. Moc díky za příjemné počtení!

    1. mim napsal:

      Squire, ďakujem a som poctená, že sa ti môj preklad páčil vic než originál, veľmi ma to povzbudilo. Je pravda, že občas ma PipMer so svojím suchopárnym štýlom potrápila, ale som rada, že sa mi to podarilo pretransformovať do pre nás, čitateľnej podoby tj. jemného roprávkového stýlu. Ešte raz díky 🙂

    2. pipmer1 napsal:

      I must say that I was disheartened by reading this comment. I’m insecure as it is and reading this didn’t make me feel very good. I knew that you weren’t the kindest person, but when I write I write from the heart and with passion. All a comment like this does is make me feel like I’m a lousy writer and should just quit and not try anymore. I must say that the previous fandom I wrote in was much more encouraging and supportive.

      But to the translator, my heartfelt gratitude for translating my story and making it available for other people to enjoy. Thank you.

  5. helsl napsal:

    To bylo tak roztomilé, Mimi; něžná a laskavá pohádka, a holky mají pravdu s tím zfilmováním. To se Ti opravdu povedlo – výběr povídky i překlad, je radost to číst. Přidávám se k díkům ostatních.
    Pěkně prosím, aby sis příště vybrala pro překlad zase něco tak báječného. A nenecháš nás na to příliš dlouho čekat, ano?

    1. mim napsal:

      Helsl ďakujem, teší ma, že sa ti môj výber a preklad páčil, je pravda, že každý občas potrebuje rozprávkovú dávku romantiky. A čo sa týka ďalších prekladov, mám niečo vo výhľade, nechaj sa prekvapiť :):):)

  6. PharLap napsal:

    Liss mi vytrhla slova z ust. Tohle by meli vysilat v televizi 😀 Jsem absolutne preslazena, usmivam se jako idiot a nekolik nasledujicich dni nebude tak narocnych. Navic jsem si nadherne pripomela svou minulost diky te krasne mekke a nacechrane slovenstine. Dekuju moc a moc

    1. mim napsal:

      Mno ty si presladená po jednom prečítaní, a čo mám hovoriť ja po niekoľkodňovom prekladaní:) ale toto je aj pre mňa „liek“ na náročné dni.
      PS. Ďakujem za krásne slovné spojenie „načechraná slovenčina,“ strašne sa mi páči 🙂

  7. Yuki-chan napsal:

    Já chci pokračování :3 ❤

    1. mim napsal:

      pokračovanie bude….snáď ho Moffat a Gattis pre nás prichystajú :):):)

  8. Liss napsal:

    Spojení „Byl jednou jeden král“ a „Princezna se zlatou hvězdou“ se mi mooooc líbí!! Tohle by se mělo zfilmovat a povinně vysílat na Vánoce po celém světě. Protože krásnější, romantičtější a pohádkovější příběh, který nemá do reality daleko by měli vidět všichni, kdo věří v lásku a hlavně ti, kdo v ni z nějakého důvodu věřit přestali. Moc se ti to mimi povedlo, tleskám!

    1. mim napsal:

      Liss, ďakujem za krásne slová, presne ako hovoríš, ten príbeh fakt nemá ďaleko od reality a vidieť ho sfilmovaný, by bolo splnením môjho tajného sna 🙂

  9. Leylon napsal:

    tak toto bolo skutočne poriadne oddychové príjemné čítanie ku ranej káve, ďakujem vám zaň, dievčatá. Myslím, že ľudová rozprávka Soľ nad zlato sa ešte dlho nedočká lepšej ff adaptácie. To, ako boli kúsky zo seriálu, tu rozhovor tu myšlienka, tu postreh zasadené nenásilne do rozprávky ma príjemne prekvapilo a pobavilo. Skutočne podarený kúsok a podarený preklad. 🙂

  10. katka napsal:

    John a Sherlock je skvělé když jsou spolu

    1. mim napsal:

      jasné, Sherlock a John forever 🙂 díky

Necháte mi komentář?

Vyplňte detaily níže nebo klikněte na ikonu pro přihlášení:

WordPress.com Logo

Komentujete pomocí vašeho WordPress.com účtu. Odhlásit / Změnit )

Twitter picture

Komentujete pomocí vašeho Twitter účtu. Odhlásit / Změnit )

Facebook photo

Komentujete pomocí vašeho Facebook účtu. Odhlásit / Změnit )

Google+ photo

Komentujete pomocí vašeho Google+ účtu. Odhlásit / Změnit )

Připojování k %s