Leylon: Rodinné tajomstvo

Tahle povídka je už pár měsíců na světě, ale s Leylon jsme se shodly, že bude nejlepší vydat ji až teď, před Vánocemi.

Sherlock je na návštěvě svých rodičů a při rozhovoru se svým otcem si uvědomí jednu zásadní věc… John Watson totiž není úplně obyčejný muž.

 

Na konci povídky je ještě malý doslov od Leylon. 🙂

 

Rodinné tajomstvo

 

Sherlock sa až netypicky neelegantne zvalí do kresla, nohy vystrie pred seba a hlavu zakloní dozadu. Oči zavrie v geste absolútnej únavy a frustrácie, ktoré kričia doslova z každého póru jeho tela. No ak patríte k vyvoleným, ak poznáte tohto muža dostatočne dobre, pod tým všetkým, veľmi veľmi hlboko, zbadáte aj niečo iné – uvoľnenosť. Žiadne strážené, priam mačacie pohyby v snahe vyvolať údiv. Žiadne prehnané gestá a rýchlosť vyvolávajúca strach.

Vo svojom rodnom dome sa detektív nikdy  nemusel mať na pozore a aj toho využíval – i keď len dosť… zdráhavo. Ale predsa. Veď akékoľvek iné správanie by sa vlastne priečilo jeho deduktívnej logike. Každý v tomto dome ho predsa poznal – jeho motívy, najlepšie i najhoršie stránky. Jeho slabosti. Tak prečo sa potom obťažovať hraním?

Bolo to veľmi neobvyklé a už len pre to hodno jeho pozornosti. To však nemení nič na tom, že posledné dni boli únavné… veľmi únavné.

Ostatne, Vianoce také boli vždy.

Sherlock to obdobie nikdy nemal rád – príliš mnoho snehu, falošnej sentimentálnosti a neprirodzenej snahy pomáhať a naprávať vzťahy, ktoré vám sú inak celý rok ukradnuté. Zháňanie darov pre príbuzných, ktorých ste sotva kedy videli, návštevy, všade vyvreskujúce koledy spôsobujúce bolesť hlavy…

A žiadne vraždy – teda až na samovraždy, ale tie ho nikdy nezaujímali. Ani len ťuk. Záver? Ľuďom proste na Vianoce zamŕzali mozgy.

Odkedy však býva s Johnom Watsonom, je to aspoň o trochu znesiteľnejšie… tak nejako. Nie, žeby tieto sviatky zrazu Sherlock toleroval, ale aspoň už neodmieta do nového roka vyjsť z bytu. Na viac, John cez sviatky vypeká chutné jedlá a aj keď toho detektív nikdy veľa nezjedol, na dobrom jedle si pochutná rád. Hlavne, keď sa nudí.

Malý, no tvrdohlavý doktor u nich okrem toho zaviedol tradíciu – návštevy.

Nezaobišlo sa to bez bojov. To teda nie. Sherlock sa nechcel vidieť s rodinou. Nechcel čeliť zbytočným otázkam a podporovať sentimentalitu týchto prekliatych sviatkov.

No John Hamish Watson bol tvrdohlavý.

A div sa svete, tento raz vyhral.

Dohoda bola jednoduchá – Sherlock sa nemusel správať milo, ani vianočne, ani nijako inak. A návšteva netrvala nikdy viac, ako dva dni.

O tom, či spolu pôjdu k Johnovej alebo k Sherlockovej rodine sa vždy rozhodovali len deň dopredu. Vyhrávala proste rodina, ktorá bola pri poslednom telefonáte svojmu príbuznému z Baker street menej vianočne naladená. Po väčšinou to vyhrával práve rod Holmesovcov – aké prekvapivé, že? Jediné, čo pán a pani Holmesovci chceli bolo, aby bola rodina na Vianoce pokope. Čo sa im ostatne až do zásahu nášho dobrého doktora nikdy nepodarilo.

Domu momentálne vládol príjemný šelest ľudských pohybov a tlmených hlasov. Otec vonku odhrabával sneh (Sherlock nechápal, prečo sa tým vôbec obťažoval – bolo jasné, že do rána bude chodník v rovnakom stave ako je teraz). Mycroft si v predsieni vybavoval nejaký veľmi dôležitý telefonát, posledný, ako odprisahal mame. Ešte stále bol oblečený v kabáte, v ktorom domov došiel – detektívovi sa občas do uší doniesli slová ako atentát, vojna a Severná Kórea.  Náš detektív prekrúti očami – už zas? Občas sa bratovi čudoval, že sa tým vôbec ešte obťažoval. Bolo by skutočne také zlé pustiť opraty a nechať tých ľudí vyzabíjať sa, ak po tom vážne tak strašne túžia?

Zo Sherlockovho pohľadu určite nie.

Detektív sa napokon zahľadí do plameňov krbu, ktoré pokojným praskaním dopĺňajú príjemný lomoz domu a ohrievajú mu chodidlá. Popritom rozmýšľa, že si prečíta nejakú knihu z bohatej zbierky rodičov, ktorá ho obklopuje. Labužnícky zakmitá prstami nôh – to teplo prestupujúce jeho chodidlami je neobvykle príjemný pocit, ktorý si všíma len málokedy. Aspoň na toto sú tie sviatky dobré.

Dvere do kuchyne sa otvoria – vyletí z nich pani Holmesová a namieri si to priamo do predsiene. Sherlock sa ani nemusí obzrieť, poľahky si dokáže predstaviť, ako sa reč jeho staršieho brata nepatrne zrýchli a ramená nakrčia v očakávaní litánií, ktoré si voči nemu skutočne môže dovoliť iba jeho matka. Mladší Holmes sa v kresle tlmene zachechce – Mycroftovi je na nič platné, že z politického hľadiska ovláda polovicu krajiny. Voči Violet Holmesovej proste nemá šancu.

Pani Holmesová sa po chvíli vráti naspäť do kuchyne. Hneď za ňou sa do obývačky privlečie Mycroft Holmes – a ak by nemal toľko rokov, koľko má, dalo by sa o ňom povedať, že je odutý ako malé dieťa. Rýchlo si zloží kabát a s hundraním sa spolu s kufrom vyberie do svojej izby. Bez toho, aby sa čo i len pozdravil.

Z kuchyne sa ozýva šľahanie mixéra a dva hlasy, do ktorých sa detektív s istou úľubou na chvíľu započúva – jeho mama a… John.

Doktor sa hneď po príchode ponúkol ako pomocná sila v kuchyni. Iste, bol gentlemanom do morku kostí ale toto jeho správanie malo aj iný dôvod, ktorý by tento doktor lomeno vojak nepriznal ani ak by ho mučili. John Watson má proste varenie rád. Prináša mu potešenie, je to pre neho odreagovanie – a to vidí a vonkoncom chápe dokonca i Sherlock. To, s akou chuťou sa zvŕta v kuchyni s nožom, krája, mieša a ochutnáva. Experimentuje. S akou dôkladnosťou vyberá suroviny i recepty.

Náš milý doktor sa prosto chcel priučiť v kuchyni od niekoho skúsenejšieho tak, aby to nebolo príliš nápadné. Ach, Watson.

Všetko okolo neho bolo zvláštnym spôsobom… prijateľné. Nikto od neho nič nechcel a on aspoň nesedel celý čas zavretý v byte. Dom i rodičia boli po tak dlhom čase zdrojmi nových malých podnetov, na ktoré sa mohol zamerať. To v kombinácii s Johnovým hlasom z kuchyne a horiacim krbom bolo zvláštnym spôsobom… príjemné.

Teda až na jednu vec, ktorá ho ešte čakala.

William Scott Holmes vojde do domu s lopatou prehodenou cez plece. Vyzerá to tak trochu nepatrične – Sherlock videl svojho otca len málokedy praktizovať akúkoľvek fyzickú prácu. No budiž. Jeho otec oprie už spomínaní nástroj o dvere, potom zo seba strasie sneh a vojde dnu. Na lícach má zdravý rumenec. Je cítiť štipľavým vonkajším chladom no na tvári má úsmev.

Ten tam však nebude nadlho. Aspoň podľa Sherlockových dedukcií.

A skutočne. Otec zo seba zvlečie kabát a pozorne sa zahľadí na syna. Sherlock mu kývne v náznak súhlasu a otec sa nepýta – len za sebou zavrie dvere na terasu a potom aj tie, ktorými predtým prešiel Mycroft.

Napokon si povzdychne.

Detektív upraví svoju pózu – sadne si rovno, nohy pokrčí v kolenách a z prstov rúk sformuje striešku vo svojej typickej rozmýšľajúcej póze. V tej chvíli je to zas ten William Sherlock Scott Holmes, ktorého poznáme z Baker street mimo týchto dní. Ostražitý. Sebaistý. Pripravený na všetko.

„Musíme si pohovoriť, Sherlock,“ zaduní miestnosťou hlas jeho otca. A syn mu na to opäť len prikývne. William pár sekúnd čaká ešte nejaký odozvu, potom to vzdá – pozná Sherlocka. Zoberie radšej z príborníka dva  poháre – jeden hrubo sklený a druhý na stopke- a položí ich na stôl pred syna. Potom natiahne ruku ku polici plnej kníh sa synovou hlavou. Vyberie z nej hrubý zväzok s názvom Vojna a mier, siahne za ňu až po dĺžku lakťa, až napokon niečo nahmatá. Dve fľaše. Sherlock pozdvihne obočie – doteraz otcova skrýša bola výhradne za Shakespearom. Zaujímavé.

„Áno, mama ma minule prichytila. A to úplnou náhodou! Dúfam, že zrazu nedostane nečakanú chuť prečítať si Tolstojeva,“ zahundre si popod nos. Potom sebe i Sherlockovi naleje, jemu víno a sebe vaječný koňak. Sadne si do kresla a chvíľku sa pohráva s pohárom, ani čo by tento zväčša tak nebojácny a priami muž nevedel ako začať. Ak by išlo o kohokoľvek iného, spustil by Sherlock. Ale teraz a pri tejto osobe i on vie, že proste nemôže. A tak čaká a pohráva si s pohárom podobne ako otec. Už podľa vône a farby vie, že je kvalitné. Dobrý ročník, polosladké, odhadom ročník 1995, aj keď je podľa plesne cladosporium cellare  na korkovej zátke badať, že rodinná pivnica už nie je v takom stave ako pred-

„Ako dlho to vieš?“ spýta sa nakoniec William a uprie na neho svoje hnedé oči. Nie zelené, či modré, aké majú ostatný členovia rodiny.

Sherlock prirodzene vie, o čom sa hovorí… Čakal to. Toto bola jediná vec, ktorú pred ním kedy William Sherlock tajil. Otec na neho posledné dva dni hľadí do zvláštnou vážnosťou a intenzitou, no zároveň sa vyhýbajúc jeho prítomnosti… skutočne nebolo ťažké prísť na to, o čo ide.

„Asi tak od svojich trinástich. Ale istotu som získal až v pätnástich.“

„Ako?“

„Rodinná oslava. Potajme si mi za maminým chrbtom nalial vaječný likér, ktorý tak miluješ. A mne to chutilo ako totálny hnus.“

Otcovi nedobrovoľne mykne kútikom úst, „to nemuselo nič dokazovať,“ namietne.

„Nie,“ pripustí detektív, „ale bola to skôr taká bodka. Posledný dôkaz. Už dlho predtým som si všimol, že som po tebe nič nezdedil. Farba vlasov, fyziologická stavba, povaha. Ani len náznakom. Nemám po kom byť takto vysoký, či šľachovitý a chvíľu som dokonca zvažoval, že ste ma adoptovali. No keďže s Mycroftom máme predsa len niekoľko spoločných čŕt a moje analytické zmýšľanie je veľmi podobné maminmu matematickému…“ napokon okolo seba mávne vo všetko hovoriacom geste a odpije si vína. V hrudi sa mu rozleje príjemné teplo no on i cez to stisne vkusne vykrajované pery do úzkej linky.

Otcovi naproti tomu opäť kútikmi úst kmitá v potlačovanom úsmeve, „nemôžem uveriť, že si na to prišiel vďaka sprostému likéru,“ krúti hlavou. Stačí mu však jediný pohľad do tváre syna aby opäť zvážnel. „Znamenalo to odhalenie vtedy pre teba niečo?“

„Ani veľmi nie,“ odvetí a zľahka mykne plecami, „staral si sa o mňa a Mycrofta ako o vlastných a mamu úprimne miluješ. To, že nie si náš biologický otec bolo v tomto prípade úplne irelevantné.“

Prebdené noci. Rozhovory s Mycroftom. Mnoho, mnoho rozhovorov. Pocit akejsi krivdy a zrady. No hlavne hnevu. Na otca. Prečo im to nepovedal? A na seba. Ako to, že na to neprišiel? Prečo to nedokáže proste nechať tak? Tie pocity sú detinské. Nepodstatné. Otec je otec – je určovaný svojou úlohou v ich živote, nie tým, či bol darcom genetického materiálu a bodka. Tak prečo ho to vtedy tak bolelo? 

„Z logickej stránky áno,“ pritaká otec, jeho hlas zakolíše, „ale nie z tej citovej. A ani sa nepokúšaj hrať na to, že city nemáš. Nie predo mnou a mamou, Sherlock. No a nech s tým naložíš, ako chceš, chcem aby si vedel, že mi je to…  ľúto. Nikdy sme s Violet nevedeli, ako ti to povedať a po čase sa zdalo, že to ani nepotrebuješ. Teraz vidím, že to bola chyba.“

Detektív nevie, ako na niečo také reagovať. Nie je zvyknutý na takéto citové výlevy a tak len kývne hlavou a odpije si dlhý dúšok vína.

No a aj keď to sám sebe neprizná, cíti sa o niečo ľahší. Ako keby mu z hrude spadol kameň, ktorý nosil už tak dlho, že na jeho váhu si už proste zvykol.

Navyše, vďaka tomuto sa mu otvoril zaujímavý informačný kanál. Prístup k poznatkom, ktoré by sa inak nezaobišli bez nezvládnuteľných emočných výkyvov jeho rodičov.

A Sherlock nezaváha.

„Vieš… aký bol môj biologický otec?“ tie slová mu idú cez jazyk strašne ťažko. A majú zvláštnu pachuť.

„Áno,“ odvetí otec už so svojou všednou priamosťou a silou. „Pár krát som ho videl. Neviem, či ťa tým poteším, alebo nie, ale vzhľadom sa podobáš hlavne na neho. Bol rovnako vysoký a kučeravý.“

„Vieš čo bolo príčinou… rozchodu?“ Nevie, ako o tom rozprávať. Netuší, či jeho biologický otec a matka boli snúbencami, manželmi, či len milencami. A to ho štve. Ako každý nedostatok informácií.

„Bola to… neschopnosť vyrovnať sa so záväzkami, Sherlock,“ začne pomaly William, no keď vidí, ako sa tvár jeho syna doslova uzatvára pred jeho očami, zrýchli, „nebol to zlý muž. Bol veľmi inteligentný a dovolím si tvrdiť, že tvoju matku miloval. Stále ho to však ťahalo ďalej, na nové miesta. A predtým, než ste sa ty a Mycroft narodili skutočne s Violet mnoho cestoval. No mama sa potom túžila usadiť. A on sa skutočne – aspoň podľa rozprávania tvojej matky – snažil byť dobrým manželom. Tvoj starší brat je toho dôkazom. Ale potom, keď zistil, že si na ceste ty -“ William sa zarazí, „ničilo ho vedomie, že musí čeliť všedným dňom, Sherlock. Dňom, kde sa treba starať o synov, chodiť do práce a zarábať na živobytie. A tak ho tvoja matka nechala ísť.“

Dlhú chvíľu obidvaja mlčia – stratení vo vlastných myšlienkach. Pre Sherlocka je to zvláštny pocit. Zvykol si, že sa ho ľudia boja. Monštrum. Magor. Ale byť nechcený svojim vlastným biologickým otcom… našťastie, Sherlock Holmes už nie je dieťa. Nemá trinásť a ani pätnásť. Nepotrebuje o tom rozprávať, dokáže ten pocit pozorne rozpitvať a rozanalyzovať a poznatky z neho si uložiť do pamäte.

„S tvojou matkou sme sa zoznámili v nemocnici. Ona tam čakala na vyšetrenie s tebou – mohla byť tak v piatom mesiaci. Ja som tam čakal na posudok zdravotného stavu jedného klienta, ktorý sa dovtedy šikovne vyhýbal všetkým súdnym pojednávaniam,“ spomína Holmes starší. „Bude ti to znieť sentimentálne… ale aj v tej zatuchnutej nemocnici bola na diaľku znať jej výnimočnosť. V očiach jej iskrila inteligencia a humor, aj keď na jej oblečení bolo jasne vidieť, že si nežije najľahšie. Zamiloval som sa do nej na prvý pohľad,“ prizná.

Sherlock prižmúri oči, „tehotná žena, ktorú doma čakal vtedy asi tak osemročný syn. K tomu tehotná. Trochu komplikovaný začiatok vzťahu, nemyslíš?“ Teda, aspoň podľa toho, čo vie o vzťahoch od Watsona a z internetu.

„Pravdaže,“ pritaká William. Otec. „Violet celá bola pre mňa, obyčajného právnika, komplikovaná a záhadná. Je to žena, z ktorej doteraz lieta život a odhodlanie na všetky strany a práve preto stála za tú námahu. I za ten strach, ako ma Mycroft prijme.“

„Mycroft?“

„Mal vtedy len osem. Musel sledovať, ako sa rodina rozpadá – to je pre dieťa vždy bolestivé. Nedlho na to sa mu do života dostane cudzí muž, ktorý sa mu snaží nahradiť otca,“ ozrejmí otec. Potom nasleduje opäť povzdych a otcov rozostrený pohľad – je úplne stratený v spomienkach.

„Dodnes si pamätám, ako bezbranne vtedy vyzeral. No popritom mal v očiach taký zvláštny pohľad… plný odstupu a smútku, aký vidíš v očiach starcov. Dodnes s mamou občas hovoríme o tom, že práve ten rozchod určil ďalší Mycroftov smer ako politika. Nedokázal ochrániť vlastnú rodinu, nemal vtedy dostatočnú moc. Tak si to teraz vynahradzuje takto, snaží sa udržať po kope našu vlasť. A i tie ostatné. V mieri. Trochu extrémistické, ale nie nelogické.“

Sherlock si odfrkne, „nerob z môjho brata svätca či spasiteľa. Dobre vieš, že nie je ani jedným z tých dvoch.“

„To určite nie,“ ohradí sa otec so smiechom a oprie sa, „ale musíš uznať, že robí všetko preto, aby zabránil zbytočným konfliktom. A manipuluje ľuďmi len keď si myslí, že je to pre ich dobro. Ako som povedal – extrémistické ale nie nelogické.“

Sherlocka však zaujíma úplne iný poznatok, iná otázka, aj keď i toto stojí za zamyslenie.

Keď bola taká komplikovaná a inteligentná, ako to, že skončila s obyčajným človekom?

Sherlock sa to nespýta nahlas, aspoň zatiaľ nie, no otázka mu očividne úplne kričí z tváre, z kútikov úst a očí, pretože William bez vyzvania po dúšku likéru odpovie. Je to už jeho tretí pohár – očividne je pre neho tento rozhovor stresujúcejší, ako sa na prvý pohľad zdá, uvedomí si Sherlock.

„Na rode Holmesovcov som si už dávno všimol jednu vec, Sherlock,“ vyzná s a nakloní sa k nemu s pohárom v ruke tajnostkársky bližšie. On urobí to isté, „vy Holmesovci ste geniálny. V každom zmysle toho slova. A radi sa genialitou aj obklopujete – či už priateľskou, alebo nepriateľskou.“

Moriarty, napadne Sherlockovi v okamihu.

„No pokiaľ ide o vzťahy… tie najbližšie a najvrúcnejšie… potrebujete presný opak. Geniálny ľudia sú príliš vypočítaví a inteligentní na to, aby boli stálymi. A to je ten problém.“

„Vy vyžadujete bezhraničnú vernosť.“

John.

„úprimný obdiv, ktorého sa vám od iných géniov nedostane.“

John.

„Potrebujete človeka, ktorí má bezhraničnú trpezlivosť no zároveň potrebuje k životu istú dávku nebezpečenstva. Aby som bol presný – človeka, ktorý potrebuje správnu kombináciu geniality, nevyspytateľnosti a nebezpečenstva.“

John.

„Len ak niekoho takého nájdete, ste šťastní. Je paradoxom, že ten človek nemusí byť geniálny. Je práveže lepšie, ak je tomu naopak.“

Sherlock sa zatvári skepticky i keď je prítomný len na polovicu – v pravej ruke jemne drží pohár a krúži karmínovou tekutinou v ňom, no jeho myseľ letí rýchlosťou svetla, spracováva otcove slová. Hľadá  dôkazy hypotézy. Analyzuje. John. John. John.

„Tým si nie som celkom istý. Hlupáci sú iritujúci.“

„Áno. Ale existujú skutoční hlupáci a potom obyčajní ľudia, ktorých ty ku hlupákom zaradzuješ tiež,“ poučí ho starší Holmes kyslo.

„To je dôvodom, prečo s mamou tvoríme dobrý pár. Som kombináciou predchádzajúcich vlastností, aj keď inak som podľa kritérií obyčajný. Mama mi musela mnoho ráz vysvetľovať svoje matematické výpočty a ich dôsledky, pokiaľ som pochopil. Ale ak som na to prišiel, dokázal som jej úspechy dostatočne oceniť. To je dôvod, prečo má Mycroft tak dlho tú istú  sekretárku – tuším sa volá Anthea. Určitým spôsobom došiel k rovnakým záverom ako ja. Preto si jej váži. Rovnako, ako ty Johna.“ Sherlock sa ani len nestihne nadýchnuť k protestom.

„Trpezlivosť, vernosť, dôvera, nebezpečenstvo. To je kľúčom. Správnou kombináciou. Viac mi nevysvetľuj – len si to zapamätaj, Sherlock.“

Na to sa William Holmes bez okolkov zdvihne a s pohárom v ruke prejde okolo syna, rozhodnutý odísť. Potom ale zaváha.

„Sherlock… je medzi nami všetko v poriadku?“

Na pár momentov nastane ticho. Hlboké, prehlboké, naplnené starým tajomstvom, detskou bolesťou a mĺkvymi rokmi.

Potom sa v Sherlockovi ozve tá… iná časť.

„Samozrejme,“ povie ako keby išlo o riešenie jednoduchej rovnice. „Si môj otec. Na tom sa nič nemení.“

V iných rodinách by si takéto vyhlásenie vynieslo dlhé a emotívne objatie. No William Holmes, aj keď nie je biologickým otcom Sherlocka Holmesa, pozná ho veľmi dobre. A preto mu len položí na pár momentov ruku na rameno a jemne mu ho stisne. Náklonnosť. Podpora. Prijatie.

Áno. To gesto je tak akurát.

Otec sa potichu vytratí z izby a nechá syna vlastným myšlienkam. Sherlock je za to rád – jeho myseľ blúdi, zatiaľ čo oči sú prilepené k plameňom ohňa. Je toho toľko…

V tom sa z kuchyne ozve hlas. Mužský. Je to kliatie.

Je to John. Očividne sa stihol nejako drobne poraniť. Po nadávkach nasleduje horda ospravedlňovania sa Vivien za nevhodný slovník. Sherlockovi mykne kútikom úst. Jeho rozháraná myseľ akoby zázrakom prestane blúdiť, je vďaka Johnovmu hlasu zakotvená len v tomto okamihu.

John Hamish Watson je tak obyčajný. Neovláda umenie dedukcie – na čo sa toľko ospravedlňovať za pár tvrdých slov žene, ktorá žije  jednom dome s vysoko postaveným politikom (nech si Mycroft hovorí, čo chce, občas je to skutočne stresujúca práca) a konzultačným detektívom, ktorý nikdy nebral ohľady na slušnosť?

Okrem toho, takto sa poraniť je znakom nedostatočnej pozornosti. Sherlock niečím takým opovrhuje – ak už niečo robiť, tak celou svojou bytosťou. Neomylne a správne.

A predsa – keď doktor vyjde z kuchyne s detinskou hanbou na tvári a pravou rukou obviazanou utierkou, detektívove ústa sa pozdvihnú do netypicky úprimného mäkkého úsmevu. Z jeho pliec opadne napätie, o ktorom ani nevedel, že sa mu na nich usadilo.

John. John. John.

Trpezlivosť. Vernosť. Dôvera. Schopnosť obetovať sa.

William Sherlock Scott Holmes nie je sentimentálny. A ani nejako veľmi citovo založený, to vedia všetci. Je to proste génius a… bodka.

Ale nemusel by ním byť, aby napokon pochopil a uznal jednu vec.

Jeho otec má pravdu.

 


 

 

Opäť malý doslovček s požehnaním našej milovanej miamam.

Tento rok ste mi dali mnoho – táto stránka, mia, ale hlavne vy, čitatelia. Preto som cítila akúsi vnútornú povinnosť vás obdarovať. Viem, že toto nie je typický ľúbostný príbeh, ktorý máme všetci tak radi. No keďže je toto vianočný dar, odrazilo sa na ňom to, čo Vianoce znamenajú pre mňa – rodinu.

All hearts are broken. Caring is not an advantage, Sherlock.

Osudné slová Mycrofta Holmesa, ktoré inšpirovali túto poviedku. Toto je moja odpoveď- pokus povedať, že každé zlomené srdce sa dá opraviť. Že starať sa o niekoho dáva, nie berie.

Vianoce nie sú len o tradíciách, ktorými Sherlock tak opovrhuje. Ani o mileneckej láske. Skôr o láske ako takej – hlavne tej rodinnej.

Preto dúfam, že toto vás inšpiruje ke caring for someone. To trying to repair all broken hearts.

Ďakujem. Merry Christmas and PF 2015,

Leylon J

 

 

**

 

 

 

 

Advertisements

17 komentářů Přidejte váš

  1. Kat napsal:

    Ahoj , děkuji za povídku . Přišla mi jako pohlazení, jako když se “ rozprávám “ s manželovou maminkou o něm , on geniální a já pečovatelka , obyčejná máma našich dětí a toto mi připomnělo , že každý Sherlock má svého Johna

  2. Liss napsal:

    Děkuji Leylon. To je to pravé pro mou marodící tělesnou schránku a pro uklidnění rozjitřené duše během (před)vánočního kvaltování kolem úklidu a dalších příprav.
    Bolestná, ale hlavně dojemná povídka. Díky Tvému pohledu chápeme, co Sherlocka a Mycrofta pomáhalo utvářet, aby se stali těmi, kým jsou. Ale důležité je, že Sherlock přehlušil hlas výčitek ze lhaní a pocitu zrady, a otevřel se odpuštění a uvědomění, co pro něj William všechno udělal. A taky si uvědomil, že jeho matka, po které je, potřebovala někoho, kdo ji bude podporovat a nehleděla na to, že nemá IQ závratných výšin (protože takového muže měla a skončilo to rozchodem). William je ideální muž pro výchovu dětí a stálou podporou své ženy, kterou upřímně miluje, stejně jako Sherlocka s Mycroftem. Nezáleží mu na tom, že pokrevně nejsou jeho, to co k nim cítí, je skutečné a nefalšované. Sherlock měl mít s otcem tento rozhovor už dávno, protože by mu tak už mnohem dřív došlo, co cítí k tomu „obyčejnému“ doktorovi Johnu Watsonovi. Došlo by mu, že v něm vidí odraz svého otce. A teď, když mu to všechno konečně došlo si může být stoprocentně jistý, že John mu bude stejnou oporou jako William jeho matce. A i když ho na něm někdy vytáčí jeho neschopnost dedukovat a dělat věci, které jemu připadají samozřejmé, co na tom záleží, když vás ten člověk bezmezně obdivuje, kryje vám v každé situaci záda a obětuje vám svůj osobní život. A nic za to nechce. Není tak namístě to konečně ocenit a dát mu to, co on vám? A hlavně si uvědomit, že i na pohled obyčejný člověk může být neuvěřitelně neobyčejný. Pro vás.

    1. Leylon napsal:

      Milá Liss,

      skutočne nie je za čo – písaním žijem 🙂 Chorá na Vianoce? Ach jaj 😦 dúfam, že sa čoskoro dáš dokopy 🙂
      Vidím okolo seba mnohých ľudí – niektorých dokonca v podobnej situácii v akej bol Sherlock tu – a mám možnosť sledovať, ako ich neprítomnosť toho či onoho kriví a mení. Vidím, ako ich to láme ale vidím taktiež ako daným situáciám odolávajú. A taktiež mám možnosť sledovať osoby totálne poničené do tej mieri, že ich to ovplyvní na celý život… a potom ďalšie, ktoré dostali o toľko menej ako ľudia z celistvých rodín ale i cez to… akosi… fungujú správne ďalej, rozdávajú lásku a to len pre to, že dostali v správny čas i cez všetko len malé postrčenie…. a to stačilo. Neviem, či bol tento monológ zrozumiteľný, ale potrebovala som to napísať – rodičia nás až desivo ovplyvňujú.

      Na niektoré rozhovory a uvedomia musíme dôjsť sami, musíme na ne dozrieť – toto bolo jedno z nich. A kto vie, čo sa medzi nimi udialo po tom, čo som napísala posledný riadok…

      ďakujem, prajem štastné a veselé 🙂 🙂

  3. kamivon napsal:

    krásné
    Sherlock si konečně vyjasnil vztah s otcem a zároveň dostal nový náhled na Johna . Takže skvělé vánoce 🙂

    1. Leylon napsal:

      Milá kamivon,

      ďakujem :). Uvedomiť si niečo takto dôležité – pre Sherlocka v podstate ten najlepší dar, že? 🙂

  4. Yuki-chan napsal:

    Ach… tak milé a krásné… Sherlockův maják John ho vždycky navede na tu správnou cestu a směr. Leylon, ty to vážně úžasně umíš se slovy 🙂
    A jedinečné naladění na Vánoce 🙂

    1. Leylon napsal:

      Milá Yuki,
      práve to mám na tejto dvojke rada – Doyle nikdy nezvýraznil (teda, aspoň nie v takejto miere) aký je John pre Sherlocka dôležitý. Jeho maják, jeho cit, jeho ľudskosť… sú to geniálne postavy. A preto tak dlho prežívajú počas mnohých desaťročí, stále si nájdu priaznivcov…. mnohý z nás by taktiež potrebovali niekoho takého ako je John Watson, že? 🙂 ďakujem 🙂

      1. Yuki-chan napsal:

        Ano, někoho jako je John by potřeboval každý z nás 🙂 I já Ti děkuji 🙂

  5. Katy napsal:

    Jednoducho nádherné 🙂 Krásná a dojemná povídka, plná citu (i když by to Sherlock nepřiznal)… a neuvěřitelně dobře se mi četla. Jednoduchý, ale úžasný příběh. Rodina, nevyřčené pravdy a tajemství, usmíření… a láska. S příběhy a se slovy to zkrátka umíš, Ley 😉
    Povídka, co akorát tak naladí na Vánoce (a člověk si oddechne od všeho toho hektického shonu kolem)
    Držím palce do budoucna s další tvorbou, protože píšeš opravdu skvěle 🙂

    1. Leylon napsal:

      Milá Katy,
      som veľmi rada, že sa ti poviedka páčila – v jednoduchosti je krása, že? 😀 Teraz som červená až za ušami… ďakujem. 🙂
      Zhonu by na tie Vianoce mohlo byť predsa len trochu menej, že? 😀 Ešteže môžeme na chvíľku stopnúť práve na tejto stránke. Veľmi pekne ďakujem. Momentálne sa teším ako malá – moja vlastná tvorba sa umiestnila v celoslovenskej súťaži, je vydaná v zborníku – je to po prvýkrát, čo je moja vlastná tvorba aj tlačená 😀
      šťastné a veselé 🙂 🙂

      1. Katy napsal:

        Gratuluju!!! Vážně, úžasné! 🙂

  6. helsl napsal:

    Sherlock má pravdu, taky nesnáším Vánoce. Lituju rodiny, kde vztahy fungují, jen když televizní reklama dá povel, že se máme zadlužit a začít teď hned honem nakupovat zbytečnosti, bez nichž jsme se doposud evidentně obešli, jen aby kšeftařům stouply zisky. Věci se mají kupovat, když jsou zapotřebí (a v akci), ne na rozkaz. Proč neudělat svým milovaným radost v dubnu nebo v srpnu?
    Ta povídka je ovšem naprosto fantastická. Kdyby pro nic jiného, tak aby si Sherlock konečně uvědomil, co v Johnovi má. Je příznačné, že to géniovi musel objasnit ‚obyčejný‘ člověk, jinak by mu to asi ještě dlouho nedošlo.
    Mycroft věděl, že oba pocházejí z matčina prvního manželství – a neznamenalo to pro něj žádné trauma, ostatně takových rodin je nepočítaně. Proč to před Sherlockem tak úzkostlivě tajili? Otec je ten, kdo se o dítě stará, to by snad i Sherlock pochopil, že ten biologický nebyl žádná výhra. Opustit těhotnou ženu s malým klukem nesvědčí zrovna o mravních kvalitách. Než takového ‚otce‘ potkat, radši bych přešla na protější chodník. Pan Holmes se o kluky staral, dal jim své jméno a oba můžou oblíznout všech deset, že jejich matka aspoň napodruhé potkala někoho takového – sice ne geniálního, ale hodného a charakterního. Klidně mu to mohli říct už v těch patnácti nebo i dřív.
    Úžasná povídka, nádherně napsaná, moc děkuju za skvělé čtení, které pohladilo duši a zahřálo u srdce.

    1. Leylon napsal:

      Milá helsl,

      Vianoce sú pre mňa čím ďalej, tým stresujúcejšie – plánovanie, nakupovanie, upratovanie, návštevy… ach, všetci to poznáme. Toto si povedala viac, ako pravdivo. Som veľmi šťastná, že mám to šťastie žiť v rodine, kde nefungujeme na „reklamový povel“ 😀
      Veľmi pekne ďakujem 🙂 Pre Mycrofta to žiadna trauma nebola, ale on bol v tom čase, keď sa do rodiny dostal Wlliam už dostatočne starý na to, aby chápal. A i tak ho to všetko – odchod biologického otca atď.- poznačili. To bol asi aj dôvod, prečo tam bolo to zdráhanie povedať Sherlockovi skôr ako to je. Tie neisté časy keď príde do rodiny „nový rodič“ – prijímanie osoby deťmi, snaha opäť vytvoriť pevnú rodinu – je svojim spôsobom bolestná. A neistá. Na takéto obdobia sa niekedy nespomína najľahšie, hlavne keď človek nemusí.
      Nuž a tak či onak… keď sa pozerám vôkol seba tak mám pocit, že vzťahy fungujú podľa všetkého možného len nie logiky 😀 😀
      Som veľmi rada, že sa ti to páčilo. Ty i ostatný čitateli mi robíte veľkú radosť 🙂 🙂 🙂

    2. Leylon napsal:

      Veľmi pekne ďakujem – napísala som k tomu celom dlhý komentár, ale niekam to asi spadlo… miuš, môžem ťa poprosiť? 😀 😀

  7. katka napsal:

    Jsem moc dojatá ano pro Sherlocka je John maják který ho vždy navede do bezpečí moc děkuji

    1. Leylon napsal:

      väčšinou nemám tendenciu písať dojáky – skôr týrať svoje postavy- ale toto sa na Vianoce ani inak sformulovať nedalo. Som rada, že sa páčilo 🙂 🙂

Necháte mi komentář?

Vyplňte detaily níže nebo klikněte na ikonu pro přihlášení:

WordPress.com Logo

Komentujete pomocí vašeho WordPress.com účtu. Odhlásit / Změnit )

Twitter picture

Komentujete pomocí vašeho Twitter účtu. Odhlásit / Změnit )

Facebook photo

Komentujete pomocí vašeho Facebook účtu. Odhlásit / Změnit )

Google+ photo

Komentujete pomocí vašeho Google+ účtu. Odhlásit / Změnit )

Připojování k %s