Leylon: Čas zmien

dne

Loučení. Sherlock má odletět pryč, aby pykal za Magnussenovu vraždu. Ještě je ale třeba říct jednu věc. Ještě je třeba jednu věc udělat. A zjistit, jestli… snad…

Křehká jednorázovka od Leylon. A přestože to možná není očividné, je plná naděje. 🙂

Čas zmien

 

 

Nastal čas. Čas veľkých zmien.

Sherlock Holmes bol ten, ktorý to vedel zo všetkých azda najlepšie – ak by sa mal uchýliť k metaforám, ktoré sa v jeho vnútornom monológu začali objavovať až podozrivo často ako dôsledok vplyvu Johna Watsona, povedal by, že zmenu priam cíti v kostiach.

A predsa, svet ako keby bol k tým zmenám ľahostajný-  jeden deň míňal druhý, ľudia umierali z takých či onakých smiešnych dôvodov, len občas zaujímaví. Zem bola stále len zemou pod jeho drahými topánkami a vietor fúkal, aby k jeho citlivému nosu zaniesol pach leteckého benzínu, pripomenul, čo ho čaká. Bolo chladno, tak ako takmer vždy v tomto meste, ktoré tak zbožňoval a i tak opúšťal.

Tento krát si nadvihol chlopne kabáta aby sa ochránil pred chladom, ktorý nemal s počasím nič spoločné, nie pre to, aby bol cool. No vedel, že si na túto jeho vetu spomenie vždy, keď si tie chlopne takto upraví – dramaticky, nenápadne, potrebne či nepotrebne, na tom nezáležalo. Bola to jedna z tých malých spomienok na Johna Watsona, ktoré nikdy nezmiznú.

„Vieš, že to tak nemuselo byť,“ riekne spoza neho  Mycroft, rovnako strnulý a vážny ako Sherlock sám. Obidvaja pozerali pred seba, nie jeden na druhého, nepadlo temer ani slovo – bol to ich spôsob rozlúčky, jediný, ktorého boli schopní.

Boli iní. Riadili sa vlastnými tvrdými pravidlami a životnými lekciami, ktorým rozumeli len oni.

Nový dáždnik, tento má špeciálne vystuženú špičku, v krajnom prípade a pri dobrom zamierení na oči vhodný ako zbraň.  Schudol asi tak tri kilá. Dôvod? Sekretárku má stále tu istú, keďže pravidelné mobilné aktualizácie vždy prečíta len zbežne – nemusí si zvykať na nový spôsob vyjadrovania novej sekretárky. Žiadna zmena šatníka ani väčšie množstvo voňavky ako má vo zvyku- žiadna nová známosť. Záver: Mycroft má onedlho veľmi dôležité politické stretnutie a chce na ňom vyzerať čo najlepšie.

„Odkedy zdôrazňuješ očividné, brat môj?“ vysmeje ho Sherlock. Po chvíli, omnoho menej sebaisto dodá, „využi svoj intelekt a ušetri môj čas.“

Mycroft sa pousmeje nad skrytou lichôtkou a pootočí dáždnikom, „niekedy sú tie najočividnejšie veci  tie najťažšie k pochopeniu, Sherlock.“ Potom mierne skloní hlavu- akceptuje, že o tom už Sherlock nechce rozprávať. Ak nič iné, toto bolo na ich pokrvnom príbuzenstve práve to dobré- dokonale poznali jeden druhému, rozumeli signálom a malým gestám. Nevďačili za to empatii a bratskej láske, ale intelektu a pozorovacím schopnostiam, no ale čo? Podstatný bol výsledok.

Rozumel, čo sa jeho starší brat snažil povedať, no zároveň vedel, že tomto prípade pravdu nemal- zastrelil by Magnussena, po druhý aj tretí raz, stále rovnaká voľba, aj keby dopredu poznal dôsledky.

Už len pre to, že pre neho John zastrelil tiež. Ale čo si to nahováral? Vtedy na žiadny dlh nemyslel. Jeho jedinou myšlienkou bolo to, že túto Hru musí vyhrať na každú cenu – inak budú dôsledky pre Mary zničujúce a tým pádom aj pre Johna. Neprípustné.

Dlhší čas stáli v tichosti- potrebné bolo povedané, či už tak, alebo onak a okolo nich švihal už len vietor, naddvíhal im kabáty. Sherlocka znervózňovalo čakanie, dnes obzvlášť a preto sa odkradol do svojho paláca mysle, len aby to zbehlo všetko rýchlejšie. Pripravoval sa na to, čo musí prísť.

Dnes zišiel veľmi hlboko. Kráčal po chodbách, ktoré pripomínali luxusný hotel, teplé farby a mnoho dverí – ako sprievodcu a doprovod mal psa, jeho prítomnosť ale dávala zmysel len Sherlockovi. Zišiel do chodby na ktorej konci už mal kobku pre Moriartiho, nepriateľa, ktorého rešpektoval a akosi aj obdivoval, pretože mu bol rovný- spoza dverí už počul jeho šialený vreskot- no nevstúpil. Zamieril k dverám tesne vedľa.

Hneď ako vstúpil ho obklopila tma a pokoj – steny v tejto izbe mali tapety ako tie v ich byte. Bolo tu len jedno veľké okno, bola noc a na sklo bubnovali kvapky dažďa.

Urobil pár krokov a oprel sa o stenu oproti k oknu, blízko k postave ktorá tam stála celý celučičký čas.

„Odchádzaš?“ spýtala sa postava známym hlasom.

„Musím.“

„Pôjdem s tebou,“ hlas bol smutný, veľmi smutný. Sherlock mu neodpovedal- nezáležalo na tom. Už nie.

A tak spolu hľadeli z okna, za ktorým v daždi parkovalo lietadlo pripravené vyraziť. Sherlock si do tejto miestnosti chodil po útechu- za oknom bolo vždy to, čo Sherlock v dané dni najväčšmi znepokojovalo. Mary, nevyriešené prípady, svadba. Odchod.

Hľadeli, navzájom si vidiac len základné črty tváre orámované slabým svetlom noci, v bezpečí a sami pred všetkým vonku. Bolo to tak často i v skutočnosti – stáli na jednej strane zatiaľ čo bol celý svet proti nim.

Občas to trvalo dlho a inokedy krátko – no nakoniec sa ich prsty v tme vždy preplietli.

Dve úplne protichodné veci rovnako dôležité pre život Sherlocka Holmesa, umiestnené len pár krokov od seba. Irónia.

Vždy to bol John, kto sa natiahol po jeho neistú ruku ako prvý. Vždy to bude John.

„Choď už. John a Mary tu budú za,“ pozrie sa na hodinky na zápästí, „sedem minút.“

Sherlock sa k Mycroftovi ani len neotočí aj keď vie, že ho možno už nikdy neuvidí. Načo aj?

„Zbohom,“ vyriekne. Náznak sentimentálnosti, ďalší odtlačok Johna Watsona.

Poberie sa bližšie ku koncu.

S Mary sa rozlúči krátko, no srdečne, tak ako si myslel, že nikdy s nikým ani nebude schopný. Mal tú ženu rád pretože pre Johna bola ideálna a skutočne na neho dá pozor… nikdy  predtým si neuvedomil jednu vec – lúčenia neboli ľahké. Možno preto, že pred Johnom sa s nikým skutočne lúčiť nemusel.

Sherlockove vzťahy s ľuďmi boli, logicky, pokrivené rovnako ako on sám, často čisto len vynútená spolupráca. No ak vzťahy hovorili o človeku tak veľa, čo to potom znamená pre neho? Aký človek je, ak je mu Lestrade schopný po jednom telefonáte utekať s celou čatou na pomoc, ak dokáže skutočne oľutovať niečo, čo predtým povedal Molly, ak ochraňuje svoju domácu do posledného dychu?

Za spolužitie s Johnom sa toho naučil veľmi veľa – ľudskosť a takt sa mu prilepovali na kosti, občas ho priveľmi zaťažovali, no on sa nebránil, pretože vedel, že ich napokon bude potrebovať, aspoň pri Johnovi určite. Určitým spôsobom práve v tomto období dospel tak ako nikdy.

Lenže sa niekedy cítil tak starý. Videl veci, na ktoré by niekedy rád zabudol. Rozumel a poznal tajomstvá, ktoré mu nepatrili. Únava ho ťažila v každom svale ako balvan, no hlavne v mysli. Ale to bola asi potrebná daň za to, čo mal a kým bol.

„Takže sme tu.“ Áno. Na začiatku posledného konca. Čo taký čas povedať? Rád by zistil ešte jedno… ale je na to správny čas?

„William Sherlock Scott Holmes.“

„Prosím?“

„To je moje celé meno. Keď budete vyberať niečo pre bábätko.“ Smiech. Pobavenie. Sherlock je rád  za ten súkromný vtip. Ďalší malý moment na uchovanie, ďalší odlesk spojenia… priateľstva medzi nimi. Aké vzácne.

„Už máme snímky a určite to bude dievčatko,“ odvetí mu John. Ach.

„Och…  dobre.“ Koľko dôležitých vecí a faktov odteraz premešká? Narodeniny, uzmierenia a hádky, šediny, prípady… Keď na to pomyslí…  ach. Nastane ticho na obidvoch stranách – uvedomil si azda rovnaký fakt aj John? Alebo už na nich prosto len doľahol koniec, voči ktorému tento raz nezmôžu nič ani oni?

„Vôbec ma nenapadá, čo by som mal povedať.“

„Ani mňa nie.“ Niektoré veci sa povedať nedajú a iné zas nesmú… ale je čas na poslednú dôležitú otázku? No tak, je?

„Hra skončila,“ pozrie sa mu John do očí, umkne jeho plnú pozornosť len k sebe bez toho aby si to vôbec uvedomil. Azda skutočne nič netušíš, John?

„Hra nikdy neskončí, John.“

V Sherlockovi sa v tej chvíli niečo pohne… a potom konečne pokojne usadí, ako kameň, ktorý padá na piesčité dno – rozhodne sa. Pokiaľ to nezistí teraz… tak potom kedy? S následkami sa neskôr vyrovná sám, či už budú také alebo onaké.

Rozpráva o východnom vetre. O svojich šiestich mesiacoch a ďalších plánoch… kto vie,  čo nasleduje po smrti tela? Pred pár rokmi by povedal, že nič… ale už sa zmýlil. Mnohokrát.

Šetrí ho detailov. Nechce aby vedel niečo, čo ho v jeho neprítomnosti oberie o pokoj a šťastie. Toľko mu ako priateľovi dlží.

Nastal čas.

„John, niečo by som ti mal povedať. Niečo, čo som ti vždy mal povedať, ale nikdy som to neurobil. A keďže sa už možno nikdy neuvidíme, poviem to teraz.“

Napäté ticho. Veľmi napäté. Plné prísľubov a možností.

Možností, ktoré tentoraz Sherlock nevyužije. Nie vždy je pravda to najpodstatnejšie.

„Sherlock je v skutočnosti meno pre dievča.“

Uvoľnený smiech. A Sherlock sa smeje tiež- jeden z mála okamihov, keď je jeho úsmev úprimný, podfarbený emóciami.

„Všetko dobré, John Watson.“

No a na to príde to najdôležitejšie – podanie ruky.

John nemá dobré pozorovacie schopnosti – ale keby mal, zistil by, že sa Sherlockove zorničky rozšírili prekvapením. Sherlock sa opäť usmeje, tentoraz opatrnejšie a pustí Johnovu ruku. Na chvíľočku ho má chuť objať. Ale potlačí to. Na to, aby bol ten prejav náklonnosti prirodzený je tu priveľa ľudí a on si tento okamih chce pamätať rýdzi a nepoškvrnený.

Ostatok prebehne vo veľkej rýchlosti, ani sa nenazdá a už je vo vzduchu. Zanecháva za sebou všetko čo bolo a čo mohlo byť, rúti sa k veľmi neistej budúcnosti a predsa… usmieva sa, i keď trochu smutne. Odhodlal sa zistiť to, čo potreboval.

Podanie rúk.

Sherlock nahmatal Johnov pulz. A keďže bol Sherlock Holmes Sherock Holmes… všetko vyzeralo tak nenápadne, priam nepostrehnuteľne.

„John, niečo by som ti mal povedať. Niečo, čo som ti vždy mal povedať, ale nikdy som to neurobil. A keďže sa už možno nikdy neuvidíme, poviem to teraz.“

Veta bola zámerne formulovaná tak, ako keby sa išiel vyznať z niečoho skutočne veľkého. Johnovi sa pri tom neskutočne zrýchlil pulz. Nestihol sa mu spomaliť pokiaľ si nepodali ruky.

Jeho pulz bol asi taký rýchly, ako ten Sherlockov, keď po prvý raz vošiel v paláci svojej mysle do miestnosti s Johnom, ktorú si vytvoril, keď ho tak veľmi potreboval.

Čo ďalšie by mohlo tak vykoľajiť vojaka, ktorý s pokojom zastrelil, skoro uhorel, ktorého manželka bola sériovým vrahom?

To bol jediný dôkaz, ktorý  Sherlock potreboval.

Pozrel sa von z okna. Ešte stále dokázal zazrieť Mary a jej krikľavý kabát a pri ňom aj Johna, Johna, ktorý mu i naďalej bude určitým spôsobom patriť, rovnako ako Sherlock jemu.

Detektívny konzultant s pokojom zavrel oči a ponoril sa do miest, ktoré poznal len on sám.

Tentoraz sa však v tme izby s daždivým oknom natiahol po Johnovu ruku prvý on.

 

***

Advertisements

9 komentářů Přidejte váš

  1. katka napsal:

    Říká se že naděje umírá poslední ja ji našla v té poslední větě , Mary nesnáším neměla jsem ji nikdy ráda a proto asi nesu špatně když je s Johnem spojována jinak skvělá povídka za kterou děkuji

    1. Leylon napsal:

      Milá katka,
      veľmi pekne ďakujem za komentár – ja, ako už z mojej tvorby vidno, Mary rada mám – no a keď si pomyslím, ako je Moffat notoricky známy psychickým týraním svojich divákov…. 😛

  2. Liss napsal:

    Leylon, Leylon, ty nám dáváš 🙂 V mnohém mi tvé povídky připomínají ty od PharLap, protože obě napíšete něco velmi emocionálně rozervaného, ale čtenář se na vás za to nemůže zlobit, protože to není jen o smutku, ale i o naději. A to se mi na vás obou líbí. A na této tvé povídce se mi obzvlášť líbí, kterou scénu sis ze zatím poslední série Sherlocka vybrala.
    Já sama jsem této scéně ve své povídce věnovala velký prostor, protože je to podle mě scéna všech scén. Ano, společně s tou „střešní“. V ani jedné nedokáže Sherlock říct to, co by doopravdy chtěl. Obdivuji kontrast obou těch scén. Když byl Sherlock na střeše a „nutil“ Johna, aby ho měl za lháře a podvodníka, tak brečel. Mohl si to v tu chvíli dovolit, protože John byl příliš daleko a neviděl ho. Nebál se toho, co přijde, protože věřil, že plán, který s Mycroftem vymysleli vyjde. John o fingované smrti nic nevěděl a viděli jsme jak to s ním na základě toho vypadalo (kdo by nebyl smutný u Many Happy Returns, když John kouká na záznam Sherlockovy nahrávky k jeho narozeninám). Naopak u letadla, kdy oba dva ví, že Sherlock se už nikdy nevrátí, že jde na jistou smrt (i když nahlas to ani jeden nemá sílu přiznat), tak Sherlock vtipkuje, snaží se Johna rozesmát, i když je nám jasné, že nejraději by Johnovi vyznal své city, objal ho a políbil. Jenže on ví, že kdyby to udělal, tak by už nedokázal odletět, a proto se to snaží utnout „jen“ podáním ruky a rychlým úprkem do letadla. Nemůže už déle protahovat ten bolestný moment. Ale já stejně stále doufám, že se dočkáme zfilmování toho, jak to mělo být doopravdy (i kdybych na to měla čekat do důchodu 😀 )
    Píšeš nádherně, pokračuj v tom, třeba i v něčem trochu uvolněnějším. Těším se čím nás příště obohatíš 🙂

    1. Leylon napsal:

      Milá Liss,
      veľmi pekne ďakujem za komentár i pochvalu – poviedky od PharLap si vždy rada prečítam, to že ma k nej prrovnávaš je pre mňa česť – pre mňa samu je totiž trochu problematické posúdiť kvalitu vlastných poviedok. Je to veľmi významná scéna, scénaristi sú až obdivuhodne dobrý v tom, že dovolia postavám vypovedať emócie bez toho, aby skutočne niečo povedali… a to je už trochu vyššie umenie, niečo čo sa už nevidí často. Sherlock a John sú postavy nie ploché ale trojrozmerné, živé a plné emócií – ak by tomu tak nebolo, dnes by sme sa na johnlockpositive nestretávali pri kúskoch z ich životov. Many Happy returns… to bola kapitola sama o sebe. 😛 😀 MOžno by skutočne nezaškodilo napísať niečo, pri čom by mojim čitateľom nestúpal krvný tlak 😀

  3. helsl napsal:

    Jsi vážně dobrá, Leylon, opravdu umíš.
    Já jen doufám, že se Moffat přece jen časem konečně chytne za nos a nezůstane jen u Sherlockových představ v jeho paláci mysli. Že se jednou vezmou za ruce doopravdy, i kdyby nemělo následovat nic víc. Protože si však Moffat dává na čas, bylo by prima, kdybys ho předběhla a aspoň pro nás napsala, jak by to mělo být. Kdoví, co a hlavně kdy on vymyslí. Tvoje verze by mohla být dřív a lepší. Zkus o tom popřemýšlet. Za tohle vděčně děkuju.

    1. Leylon napsal:

      Milá helsl,
      ďakujem veľmi pekne za komentár – ty i ostatný mi vždy viete zlepšiť náladu, toľko tvorivej podpory ako tu sa mi nedostalo asi ešte nikdy. Bolo by krásne, ak by sme to videli na obrazovkách (preto mám pozreté na Youtube asi všetky videá na túto tématiku, ktoré za niečo stoja 😀 ) Moffat je proste Moffat… ak sa u neho mám na niečo spoľahnúť, tak na to, že ma emocionálne raz zničí. Uvidíme s čím sa tu objavím nabudúce. Ja ďakujem 🙂

  4. mim napsal:

    krásna krehká jpoviedka plná nádeje. Výborne spracovaná moja obľúbená scéna zo seriálu, pohladila mi dušu 🙂 si šikuľka s talentom :):)
    díky
    mim

    1. Leylon napsal:

      milá mim,
      som rada, že som sa ti trafila do noty – tú scénu taktiež zbožňujem, jej potenciál je neuveriteľný. ďakujem za komentár 🙂

      1. Kat napsal:

        Ahoj , skvělá povídka , chci říci , co by to bylo za vánoce , bez pořádného zločinu, vraždy a případu , moc mě tu všichni inspirují , dlouho sbírám odvahu , jestli by to někdo četl. Co myslíte? Děkuji , a krásné vánoce , Kat

Necháte mi komentář?

Vyplňte detaily níže nebo klikněte na ikonu pro přihlášení:

WordPress.com Logo

Komentujete pomocí vašeho WordPress.com účtu. Odhlásit / Změnit )

Twitter picture

Komentujete pomocí vašeho Twitter účtu. Odhlásit / Změnit )

Facebook photo

Komentujete pomocí vašeho Facebook účtu. Odhlásit / Změnit )

Google+ photo

Komentujete pomocí vašeho Google+ účtu. Odhlásit / Změnit )

Připojování k %s