Leylon: Suita pre husle a klarinet – 1. kapitola

Som hudobník a nemám problém povedať, že bez hudby by môj život nestál za nič. Práve hudbou a tým, akú zvláštnu úlohu zahrá v živote tak od seba rozdielneho Johna a Sherlocka (a krásnym Johnlock fluffom 😀 ) je táto poviedka výnimočná… a to až natoľko, že som sa s vami o ňu proste musela podeliť. Enjoy 🙂 P.S: prvú kapitolu by som rada venovala svojej úžasnej bete – Mimi, si proste poklad :-).

A je to tu, Leylon se pustila do překládání! 🙂 John jednou narazí na krámek, v němž objeví kufřík s klarinetem. Co takhle oprášit staré vědomosti a zkusit si zase zahrát? Ta pravá motivace přijde s tím, když ho Sherlock začne doprovázet… protože leccos se dá snadněji vyjádřit hudbou než slovy. 😉

 

 

Kapitola prvá: Kánon

 

 Kánon: kontrapunktná hudobná kompozícia v ktorej každý postupne pridávajúci sa hlas predstavuje počiatočnú tému, zvyčajne transformovanú in skomponovanú v striktne konzistentnej forme. Počiatočná melódia sa nazýva hlavná zatiaľ čo napodobujúca melódia, hraná v odlišnom hlase, sa nazýva doprevádzajúca.

Čierne puzdro sa povaľovalo vo výklade charitatívneho obchodu. Ten týždeň to bolo už po tretí krát čo John  prešiel  okolo, ale po prvý krát čo sa zastavil, ruka na skle, a skutočne sa aj pozrel. Medzi nevkusnými čínskymi súpravami na čaj a otlčenými hračkami bola drevená krabica a hodvábna podšívka čudná, priam nemiestna. Klarinet bol, samozrejme, starý a dobre opatrovaný,  strieborné klapky zájdené zanedbaním. Na svoj prvý klarinet prestal hrať ako pätnásťročný, keď sa rozhodol, tak ako sa môže rozhodnúť len pubertiak, že je to dievčenský nástroj. O desať rokov neskôr to oľutoval, ale v tom čase sotva dokončil univerzitu a nemal žiaden voľný čas. Teraz, skoro dvadsať rokov po tom pochabom rozhodnutí, sa v ňom ozval malý vytrvalý hlások hovoriaci mu že nastal čas napraviť svoju chybu. Nemohlo to bolieť, že? Cena na visačke bola asi tak desatinou trhovej hodnoty, dokonca aj na nástroj z druhej ruky, a koniec koncov, tie peniaze boli na dobré účely.

O desať minúť neskôr vyšiel z obchodu s puzdrom a haldou rôznych notových zápisov so somárskymi ušami pod ramenom. Po ceste domov sa zastavil v hudobninách a kúpil nový set jazýčkov (pretože len Boh vie kde tie, ktoré boli v puzdre, boli predtým). Niečo na tom úkone bolo hlboko uspokojujúce.

Prvá vec, ktorú spravil, keď sa dostal späť do, vďaka Bohu, prázdneho bytu bolo premiestnenie destilačnej aparatúry preč zo stola a požičanie si leštidla od pani Hudsonovej. Zaradom vyčistil jemne každú časť, azda až  precízne tak ako čistil svoju pištoľ, kontrolujúc funkčnosť klapiek a uťahujúc skrutky.

Neurčito rozmýšľal nad tým, čo všetko by mohol byť Sherlock schopný vydedukovať o predchádzajúcom majiteľovi – bol mladý? Starý? Muž? Žena? Aký druh hudby rád hrával? Hral sám alebo v nejakej skupine? Prečo začal hrať? A prečo prestal? Robil čo mohol, ale nakoniec všetko, čo bol John schopný povedať, podľa zbierky obalov zastrčených vo vnútri zvonu,  bolo že mal pravdepodobne rád mentolové žuvačky.

Začal s najľahším jazýčkom – držal ho medzi perami ako tak  skladal zvyšok nástroja dokopy. Ak by ste sa Johna spýtali inokedy, nikdy by nezaradil vôňu  korkovej kolofónie medzi svoje obľúbené, ale teraz musel priznať, že na tej vôni bolo niečo úžasne nostalgické; vôňa hudobnej triedy na jeho strednej škole, skúšky orchestra po škole a ich dirigent, zanietený ale extrémne efektívny líder.

Najsamprv vyskúšal pár stupníc na rozcvičenie klapiek tvrdých nepoužívaním. Hovorievali, že hranie je ako bicyklovanie a určitým spôsobom aj mali pravdu. Zvuk bol tak trochu biedny, povrch drsný priam podobný trsti, ale bol prekvapený koľko z prstokladov si pamätá, hoci značky klapiek sa ukázali byť výzvou, ktorá musela byť vyriešená za pomoci Googlu. John bol vždy jeden z tých čo do všetkého skákali rovnými nohami,  takže nakoniec, pevne veriac, že nebude znieť ako myš zaseknutá v trúbke, otvoril jeden zo zápisov, ktorý nevyzeral až tak strašne, ukázalo sa, že je to jeden z Mozartových menuetov. Zdalo sa mu nezdvorilé použiť Sherlockov stojan keď on sám nebol nablízku, takže si noty namiesto toho oprel o rímsu nad kozubom. Nebolo to dokonalé – ale ani on nebol dokonalým hudobníkom.

Správne dýchanie bolo už ťažšie, ale postupom času na to prišiel a noty ľahko prúdili zo strany, bol to druhý jazyk, ktorý v skutočnosti nikdy nezabudol.  Pomaly, ale isto, s veľkým počtom prestávok na ponaťahovanie si prstov, sa prepracoval hordou notových zápisov. Už zabudol na ten úžasný pocit pokoja, ktorý prichádzal s hudbou, ako sa svet zúžil len na noty, klarinet a jeho, všetko ostatné sa zdalo vzdialené a nepodstatné. Stratený v prostriedku obzvlášť ľúbezného kúsku musel zastať,  aby skontroloval prstoklad pre vysoké c. A vtedy sa to stalo.

„Kánon v D dure od Johanna Pachelbelsa,“ povedal hlas spoza neho a on nadskočil  a to až tak, že prakticky zhltol nástroj. Bol to Sherlock, opretý o zárubňu dverí ako keby tam bol už hodiny. John bol stratený vo vlastnom svete – nepočul dokonca ani otváranie vchodových dverí.

„Pre boha, Sherlock, už to nerob,“ zašomre/zašomral podráždený vyrušením. Dúfal, že jeho priateľ bude preč dlhšie, nikdy nebol dobrý v hraní pred publikom a Sherlock bol tým najhorším obecenstvom aké si len bolo možno predstaviť.

„Kvôli mne neprestávaj,“ povedal Sherlock prívetivo, ani sa nepohnúc aby vošiel dnu alebo si sadol, alebo urobil čokoľvek iné okrem číhania vo dverách, ktoré Johna vyvádzalo z miery. Seriem na to, pomyslel si John vyzývavo a otočil sa naspäť k notám.

„Uvítal by som šálku čaju,“ povedal ponad plece a začal hrať tam, kde prestal. Po chvíli spoza seba začul hrkotavé zvuky, čo prekvapivo znelo tak trochu ako Sherlock skutočne pripravujúci čaj.

Ako poznal Sherlocka, napokon sa mohlo ukázať, že je zdrogovaný, takže sa radšej ani neodvážil dúfať. V čase, čiarka keď sa dostal ku koncu skladby,  a úspešne zvládol nečakané množstvo dvaatridsatín len s malými stratami, zvuk ustal a a čaj bol stále v nedohľadne.  Tak či onak, na sklamanie ani nedostal šancu, pretože v tom okamihu ako odumrela posledná nota,  sa mu pri ramene objavil Sherlock s husľami zastrčenými pod bradou.

„Nie je dobré hrať len jednu časť kánonu,“ povedal na vysvetlenie, „stratíš tak celý jeho význam.“

„Och,“ vyriekol John, ktorý už  s určitosťou vedel kam to celé smeruje, len sa ešte nerozhodol, či sa mu to páči alebo nie.

„Zahrám hlavnú melódiu ak ty odohráš vedľajšiu,“ navrhol Sherlock a keby John nemal práve pocit, že je to nad jeho sily, potom by mu to aj prišlo trochu smiešne. Ale keďže bolo, tak sa iba zamračil

„Je to v B dure.  Vieš to transponovať priamo za hry?“

„Samozrejme,“  odvetil s pretočením očí ako keby sa ho John spýtal, či vie zrátať dva a dva  a John sa s ním ani o tom nemohol vážne hádať.

„Mal by som ťa varovať, nehral som od svojich školských čias. Trochu som vyšiel z cviku.“

„Pred chvíľou som ťa počul – bolo to prijateľné.“ Od kohokoľvek iného by to znelo ako urážka, ale od Sherlocka to bola, naopak, pochvala.

„Poďme teda na to,“ usmial sa John, idúc do toho napriek svojim hlbokým výhradám. „Vedieš, ja nasledujem.“ Sherlock iba naklonil hlavu v odpovedi  a pozdvihol svoj sláčik.

Jedna vec, ktorú si John dobre pamätal zo svojich školských čias bolo, že hranie s ďalšími ľuďmi, jednou osobou, dvoma alebo celým orchestrom bola nesmierne intímna skúsenosť. Museli ste sa naučiť ako ostatným bez jediného pohľadu povedať čo majú robiť, naučiť sa ako sedia, ako dýchajú či sa skláňajú. Mohli ste sa o  človeku naučiť veľa len z toho, ako tie osoby hrali.

Napríklad John nikdy nemal rád pridávanie ozdôb alebo hranie sa s tempom. Prišlo mu to akosi zlé, nevhodné azda až hrubé – ako keby ste zobrali krásnu maľbu a pridali niečo do scenérie alebo zdrojov svetla, niečo, čo tam byť nemalo a to len pre to, že sa vám nepáčilo, čo pôvodne umelec vytvoril. A preto vždy hral presne to, čo bolo v notách. Sherlock, naopak, také výčitky vôbec nemal. Pridával prikrášľujúce noty a prízvuky, vkladal bez vyzvania pauzy na konci fráz a ak mu dynamické znamienka nesedeli, tak ich proste nebral do úvahy, čo bolo viac, ako často. Občas musel John doslova uháňať,  aby stačil Sherlockovi hrajúcemu noty omnoho rýchlejšie ako boli pôvodne napísané, inokedy zas doslova čakal so zatajeným dychom,  zatiaľ čo Sherlock vytiahol jedinú celú notu do úplne nepotrebného štvordobového triloku. Nemohol sa ale ubrániť pocitu sebauspokojenia keď, aj cez všetky tie vsuvky, zahrali poslednú notu spoločne. Sherlock dal znamenie na ukončenie precíznym otočením zápästia.

Sherlock potom zložil husle z ramena a usmial sa na Johna – jedným z tých najúprimnejších a skutočných úsmevov, nie ten ktorý používal pri svedkoch alebo ľuďoch, ktorých sa snažil oklamať- a potom riekol, „Ďakujem, bolo to veľmi dobré.“ A niečo maličké v Johnovej hrudi spravilo čudnú vec a on len dúfal, že to nie je náznakom niečoho vážnejšieho.

Cítil, že by mal azda niečo povedať. Zachytiť ten moment, podržať ho, alebo niečo také. Ale potom sa od neho Sherlock odvrátil, aby zbalil svoje husle pričom rozprával o objavoch,  ktoré sa mu podarili v laboratóriu a o tom ako by mohol urobiť zásadný prevrat v celej kriminálnej patológii ak by len mal trochu času a ten moment zmizol tak rýchlo ako sa objavil. Cítiac sa zrazu veľmi unavený John opatrne odložil klarinet, vyčistil a vysušil každú časť a vložil ju do puzdra. Noty ktoré zhromaždil strčil do kúta preč z cesty. Klarinet  poputoval pod posteľ k jeho batohu.

Kánon v D dure však  nechal na krbovej rímse. Len pre istotu.

 

 


Originál: AwkwardAnnie (Suite for Violin and Clarinet)

Další kapitola

Reklamy

9 komentářů Přidejte váš

  1. katka napsal:

    ztracený v okamžiku , být se Sherlockem na jedné vlně je takový malý zázrak děkuji

    1. Leylon napsal:

      Nie je za čo, Katka a áno, držať so Sherlockom krok je vďaka jeho intelektu dosť ťažké – preto mi toto prišlo ako nádherný spôsob, ako by mohli títo dvaja na tej jednej vlne zostať 😀 😀

  2. Liss napsal:

    Že Sherlock někoho pochválí za hraní je výjimečné (věřím, že i velikánům jako je Bach nebo Mozart by jistě něco vytknul), ale že se do hraní zapojí, to je prostě neskutečné. Sherlock je sólový hráč (a to nejen v hraní na housle), a tak je známka společného hraní vyjádřením náklonnosti, blízkosti, lásky. Těším se na další pokračování, i když tato úvodní kapitola by klidně mohla stát i jako samostatná jednohubka a potěšila by zrovna tak.

    1. Leylon napsal:

      Liss, áno, tú paralelu si vystihla presne! Sherlock je sólista, v hre aj v živote. Johna do svojho života už pustil, čo samo o sebe je niečím výnimočným… no môžem potvrdiť, že tak, ako bolo napísané aj v samotnej kapitole, hranie s niekým je dosť intímna skúsenosť, dosť hlboká. A to, že k sebe Sherlock týmto spôsobom pustil Johna ešte bližšie, znamená veľmi veľa.
      Ver mi, ďalej to bude len lepšie a lepšie 🙂 🙂

  3. mim napsal:

    Leylon,
    ďakujem za venovanie, potešilo ma a zároveň motivovalo 🙂
    Pre mňa je radosťou pracovať s niekym kto má talent, nielen na prekladanie ale aj na písanie vlastných veci. A keď som si opäť po nejakom čase prečítala túto prvú časť, znovu som mala pocit akoby som ju čítala prvý krát.
    Poviedka je skvelá, ty si proste skvelá 🙂 :)… a ďakujem

    mimi

  4. Squire napsal:

    Tohle je moje oblíbená 🙂 Skvělý výběr.

    1. Leylon napsal:

      Zdravím, squire, som rada, že som ti takto trafila do noty 😀 :D. Keď som ju dočítala, tak vo mne zanechala niečo hlboké… proste som ju musela preložiť 🙂

  5. helsl napsal:

    To je krásný, Leylon, to jsi moc dobře vybrala. A jestli ti dva mají trochu problém najít k sobě cestu slovy, hudba by jim v tom opravdu mohla pomoct. Nenecháš nás čekat na pokračování příliš dlouho, viď?

    1. Leylon napsal:

      Ahoj, Helsl, som veľmi rada, že sa ti môj výber prvého prekladu páči 🙂 Hudba je skutočne jazyk sám o sebe (v prípade Johna a Sherlocka doslovne, veď uvidíš 😀 ). Nie, môžem s čistým svedomím sľúbiť, že na pokračovanie určite dlho čakať nebudete 🙂 :))

Necháte mi komentář?

Vyplňte detaily níže nebo klikněte na ikonu pro přihlášení:

WordPress.com Logo

Komentujete pomocí vašeho WordPress.com účtu. Odhlásit / Změnit )

Twitter picture

Komentujete pomocí vašeho Twitter účtu. Odhlásit / Změnit )

Facebook photo

Komentujete pomocí vašeho Facebook účtu. Odhlásit / Změnit )

Google+ photo

Komentujete pomocí vašeho Google+ účtu. Odhlásit / Změnit )

Připojování k %s