Leylon: Suita pre husle a klarinet – 2., 3. kapitola

Tak, pre dnešok tu máme rovno dve kapitoly. A čo k nim povedať? Rozprávať so Sherlockom bez poriadneho prípadu bolo takmer nemožné… až doteraz. Plus ako John Watson prekonal trému z hrania pred istým detektívom. Enjoy, Leylon🙂🙂

 

Kapitola druhá: Rondo

 

Rondo: hudobná forma v ktorej sa opakujúca sa téma alebo sekcia objavuje spestrená ďalšou časťou obsahujúcou novú tému.

 

Keď sa na to John pozrel spätne tak si nebol veľmi istý ako sa to stalo, istotu mal len v tom, že s tým takmer určite začal Sherlock. Pár dní po príchode klarinetu sa vrátil John z klubu, aby našiel prázdny byt a na stole ošúchanú kópiu Mozartových Dvanástich duetov   upravených pre husle a klarinet s priloženou poznámkou:

Som u Bartsa. V. sľubuje pokrok. Re: smrť. Prídem neskôr.

SH.

P.S. páči sa mi #3.

John si plánoval pekné tiché popoludnie, možno si pozrieť trochu televíziu alebo dobehnúť zameškané veci na blogu. Namiesto toho sa našiel pred krbom cvičiac behy šestnástinových nôt, jeho hrnček nechával okrúhly odtlačok na rímse vedľa lebky. Nakoniec bol spokojný, že mohol proste hrať tak nešetrne požadovaný kúsok bez toho, aby zo seba musel robiť príliš veľkého blázna. Takmer v tom okamihu, keď si otvoril oslavnú fľašu piva a usadil sa na gauč, aby zachytil niečo z televíznych správ, sa vchodové dvere s tresnutím otvorili, potom zasa zatvorili a hneď na to sa všade niesli už len zvuky rozzúreného konzultačného detektíva mašírujúceho nahor schodmi.

O pár sekúnd neskôr Sherlock vpochodoval do bytu, šmaril svoj kabát a šálu na podlahu a hodil sebou to kresla kde sa stočil do guľôčky. John si povzdychol.

„Nič nové v prípade zlatá rybka?“

„Premárnené!“ soptil Sherlock cez zaťaté zuby. „Všetky zbytočne stratené. Bez pointy, každý jeden z nich. Irelevantné. Tri dni. Premárnené!“

To bolo samozrejme všetko, čo z neho John dostal, takže sa ani  neobťažoval na neho tlačiť. „Čaj?“

Sherlock len zavrčal. John nemal záujem pripravovať nechcený čaj. Skúsil inú metódu. „Pozrel som sa na toho Mózarta čo si mi nechal na stole.“

Zmena bola okamžitá. Sherlockova hlava vystrelila nahor, niečo z napätia v jeho pleciach zmizlo a aj keď sa presne nedalo povedať, že vyzeral šťastný, tak aspoň už nezabodával pohľadom do stien dýky.

„Čo si o tom myslíš?“ spýtal sa ho znejúc len prchavo zaujatý – John si bol vďaka tónu hlasu celkom istý, že si ho precízne vypestoval.

„Číslo tri bolo dobré,“ vyriekol John. „Musel som na tom popracovať, no nebolo to až také zlé. Mohli by sme si to zahrať ak by si mal chuť,“ dodal cítiac sa čudne  znepokojený.

Nemal sa čoho obávať. Bolo to, ako keby sa rozsvietilo svetlo. Celé Sherlockove telo sa uvoľnilo a jeho tvár sa zvlnila v úsmeve – bol to ten istý ojedinelý úsmev, ktorý zazrel keď dokončili  Kánon D dur. Na jeho väčšie znepokojenie sa objavil aj ten  prepadajúci zvierajúci pocit v jeho hrudi, John si nebol v skutočnosti istý, či sa mu páči. Koniec koncov, bude si s tým môcť robiť starosti neskôr,  pretože Sherlock už zoskočil zo stoličky a začal rozbaľovať svoje husle, zrazu tak plný energie, po mrzutosti ani  najmenšej stopy.

Duet číslo tri bol jasný lyrický kúsok plný hravých melodických riadkov, ktoré Sherlock zoškrtal až na kosť. Taktiež bol krátky, za čo na jednej strane John ďakoval Bohu, keďže skladbu s rôznymi stupňami úspešnosti hral celé poobedie, no na druhej strane bol aj sklamaný pretože skladba nedávala Sherlockovi toľko miesta aby sa pohral s tempom a ozdobami. Bolo nepopierateľne frustrujúce hrať po boku niekoho, koho názor ako by mala skladba znieť bol v rozpore s autorovým, rovnako však bolo fascinujúce sledovať to a to bol jeden z paradoxov, na ktoré si John, odkedy sa presťahoval na Baker Street, tak trochu zvykol. Po skončení mu Sherlock znovu poďakoval, ten úsmev stále vznášajúci sa okolo jeho pier. Tento krát mu John odpovedal vlastným úsmevom.

Potom sa to u nich stalo akousi rutinou. Týždeň na to John domov doniesol knihu husľových duetov ktorú našiel v rovnakom charitatívnom obchode ako predtým klarinet a Sherlock strávil šťastný – a prekvapujúco tichý- večer transponovaním druhej časti do B duru. Pár dní na to zišiel John dole na raňajky aby našiel v strede obývačky Sherlockov stojan s otvoreným zápisom  In The Hall Of The Mountain King príslušné časti zakrúžkované.  A tak to šlo pomaly ďalej. Občas si jeden z nich priniesol skladbu, melódiu z prípadu do prípadu, ktorý v danom čase riešili – jeden zapamätania hodný incident v opere vyústil v byt po niekoľko dní zaplavený Wagnerom.

Nie vždy sa ale zhodli na voľbe skladby, John si myslel, že Bach bol takmer bez výnimky nudný a Sherlock sa nahlas sťažoval na dĺžku The best of Gilbert and Sullivan, väčšinu času však boli dišputy vyriešiteľné, niekedy sľubom umývania riadu po celý týždeň (pre Johna neefektívne keďže aj tak väčšinu času umýval riady on), alebo presťahovanie napoly vypitvanej žaby z chlebníka (Sherlock tak úspešne vymenil Bachov Prvý menuet v G dure).

Vždy sa ale vrátili k Kánonu v D dure. Obyčajne sa tak stalo pomedzi prípady medzi prípadmi, keď sa konečne ukľudnili – presnejšie povedané – vrátili do pokojného, tichého bytu po londýnskych naháňačkách za stopami a podozreniami.  Táto hra sa stala ich rituálom, rutinou, Sherlock vždy povedal „Zahrám vrch ak ty zahráš spodok,“ a vždy mu po každej hre poďakoval. John sa začal počas prípadov tešiť na ich vyriešenie, aby sa opäť zas vrátili na Baker Street k tak známej melódii, troške nemennosti v tak rýchlo meniacom sa svete.

Po chvíli o tom začali rozprávať. Sherlock zastavoval v strede frázy, aby Johnovi navrhol pridanie ozdoby alebo hry s dynamickými znamienkami. Ak John súhlasil, zmena bola zaznamenaná do ich nôt so somárskymi ušami. V rovnakom čase si John všimol, že sa Sherlock snaží krotiť svoju tendenciu vyzdobovať notový zápis – aspoň to tak vyzeralo- takže ich party začali pomaly smerovať k rovnakej úrovni. Keď dosiahol John úrovne, pri ktorej sa sotva potreboval pozrieť do nôt, začal namiesto toho sledovať Sherlocka a zistil, že jeho priateľ hrá so zavretými očami, v jeho tvári výraz pokoja, ktorý u neho nikdy predtým nevidel. Po tom si John mimoriadne usilovne snažil zapamätať si kúsky, ktoré spolu hrali hoci si nevedel presne vysvetliť prečo tak vlastne robí.

 

Kapitola tretia: Sonáta

 

Sonáta: kompozícia určená sólovému nástroju, často s klavírnym sprievodom.

 

Jedného dňa sa niečo zmenilo, v ten deň John zakopol o knihu   Gerogeho Gerhwina zatiaľ čo otváral dvere svojej spálne. Bola úplne nová, žiadny objav z charity ako väčšina  ich repertoáru, pýšila sa názvom „ľahké úpravy každej klasiky“ a dokonca to malo aj sprievodné klavírne party na CD-čku zastrčené do prebalu knihy. Chýbala len jedna vec.

„Sherlock,“ riekol pri raňajkách, poklepkávajúc po prebale knihy, „toto je pre sólový klarinet.“

„Vážne? Od teba vážne bystré,“ komentoval Sherlock s nič nehovoriacim pohľadom v očiach.  

„Teda, myslím, nemá to časť pre husle. Alebo akúkoľvek inú časť, ak už sme pri tom.“

“No teda, tebe to dneska ale vážne ide. Jednoznačne brilantné,“ uškrnul sa Sherlock neznesiteľne ponad svoju kávu. John odolal nutkaniu niečo po ňom hodiť.

„Prečo si mi to kúpil?“ spýtal sa voliac otvorenosť nad taktnosť.

Sherlock sotva mykol plecom, ani čo by bol predmet hovoru absolútne bezvýznamný, „mám rád Gershwina.“

John bol neústupný, „ale tu nemáš čo hrať.“

„Rád počúvam Gershwina.“

Občas bolo ľahšie modliť sa s koňom než dostať priame odpovede od Sherlocka. John sa divil, prečo sa  tým vôbec obťažoval. „Tak si kúp jeho CD! Alebo si ho stiahni z iTunes!“

Sherlock položil šálku, naklonil sa dopredu a zachytil Johna plnou silou svojho pohľadu.

“Rád by som si vypočul teba hrať Gershwina.”

„Ach,“ povedal John ktorého srdce sa ocitlo momentálne bez dobrého dôvodu a úplne iracionálne niekde v oblasti jeho krku. A potom, keď si uvedomil, že by zo seba dostať viac ako jednu slabiku, dodal, „Ale prečo? Nie som veľmi dobrý.“

„Nepodstatné,“ odvetil Sherlock, ktorý sa zas oprel a uchlipkával z kávy. „Chcem ťa počuť niečo zahrať. Ešte som ťa nepočul hrať samého.“

„Dobre, dobre,“ vzdal sa John navzdory tomu, že niečo v ňom priam vrieskalo, že toto bol ten najhorší nápad aký Sherlock kedy vôbec mal. „Ale nehovor, že som ťa nevaroval.“

Ako sa ukázalo, prešiel takmer týždeň zúrivého vyšetrovania než bol John v byte dostatočne dlho, aby sa čo i len pozrel do nôt. Keď sa tak stalo, podarilo sa mu noty otvoriť v strede Summertime a takmer chytiť kvôli notovému zápisu infarkt – tento bol mal, popravde, k originálu omnoho bližšie, ako verzie na ktoré si spomínal zo školy. Napriek tomu, dal sľub, takže sa prepracovával celým kúskom za pomoci ceruzky a piva, vyčiarkujúc ozdobné noty  a metodicky okresával  melódiu až pokiaľ nemal aspoň nádej, že by to skutočne dokázal zahrať, ale nie natoľko, aby sa skladba zmenila na nepoznanie.

Po tom, ako to dokončil, mu Sherlockove prípady opakovanie zabraňovali cvičiť, a to najmä vzhľadom na to, že sa snažil cvičeniu v Sherlockovej prítomnosti vyhnúť ako to len bolo možné. Preto to bol večer až takmer mesiac po tej počiatočnej konverzácii, keď mal John už vypitý pohár zvyšnej vianočnej cherry na upokojenie totálne iracionálneho útoku trémy, keď sa ho spýtal, „ Stále chceš počuť, ako znetvorím  Gershwina?“

Sherlock sa na neho pozrel spoza mikroskopu, tvár nečitateľná ako vždy, „samozrejme.“

„Nuž, môžu tvoje vzorky počkať?“ John na neho kývol klarinetom,“ radšej by som to urobil  skôr než sa mi vráti zdravý rozum.“

Sherlock sa usmial úsmevom, ktorý si John začínal spájať výlučne s Pachelbelom, improvizovanými koncertmi a zvláštnymi krútiacimi sa pocitmi vo svojej hrudi.

„Výborne!“ Vymrštil sa zo svojej stoličky, prakticky prehopsal cez byt a padol na pohovku kde si zložil lakte na kolená, poskladal prsty do striešky a namieril svoj pohľad, svoju celú extrémnu koncentráciu Johnovým smerom. John takmer vďaka tej čírej sile urobil krok späť, rozmýšľajúc či sa takto cítia aj vzorky pod mikroskopom.

„Preboha, Sherlock, nemôžem hrať keď na mňa budeš celý čas takto civieť!“

Sherlock si dramaticky povzdychol, ako keby bolo Johnovou chybou, že bol Sherlock tak zastrašujúci, potom sa šmaril dozadu a prevalil sa, takže namiesto toho zízania ležal na gauči, oči privreté, prsty stále spojené pod bradou. „Lepšie?“

Stále to nebolo ideálne, ale prinajmenšom to bolo zlepšenie a pravdepodobne to najlepšie v čo John mohol dúfať. „Hádam, že áno. Vieš, že to bude zlé.“

„Nezmysel.“

John pri spúšťaní sprievodnej skladby mykol plecami. „Tvoj pohreb, priateľu.“

V skutočnosti to  vážne nebolo až také zlé. Ako tak John stál chrbtom otočený k Sherlockovi a sústredil sa na hudbu, mohol takmer predstierať, že bol v byte sám a že sa necítil, počas svojho vystúpenia posudzovaný ako keby bol na nejakom konkurze. Prvých pár akordov bolo roztrasených kvôli nervozite, ale ako jeho sebavedomie rástlo, noty sa stávali istejšími a čistejšími, prsty sa na klapkách pohybovali ľahšie. Hru dokončil skutočne spokojný sám so sebou. Nahol sa, aby vypol CD prehrávač.

„Nie,“ prerušil ho Sherlock predtým, než mohol prehrávač zastaviť. John prekvapene zamrkal.

„Prepáč, čože?“

Sherlock sa nepohol z gauča. „Zahraj to ešte raz,“ povedal. John sa na neho uprene zahľadel.

„Čože?“

Sherlock otočil hlavu a otvoril oči, spútal Johna pohľadom, ktorý si zvyčajne šetril pre chemické experimenty a obzvlášť zaujímavé mŕtvoly.

„Prosím,“ povedal a rozhodne bolo niečo zlé a strašne známe na spôsobe akým pre to Johnove srdce poskočilo. Na moment nemohol prísť na to, čo povedať.

„Okej,“ povedal nakoniec, stále kompletne šokovaný a viac ako trochu zmätený, „ale už len raz a stačí, dobre?“

„Prijateľné,“ vyhlásil Sherlock usadzujúc sa naspäť do svojej zvyčajnej polohy. A John navzdory všetkému  začal hrať sprievodnú skladbu od začiatku a zahral Summertime celú ešte raz. Keď skončil zložil klarinet od svojich úst ale nepovedal nič, po tomto slová vyzerali trocha prázdne. Na moment sa medzi nimi začalo rozťahovať ticho, napäté ale taktiež zároveň takmer upokojujúce až pokiaľ sa Sherlock zrazu bez slova nepostavil a nepremašíroval cez izbu. Po ceste sa obtrel o Johna, ktorý stále držal klarinet, ústa jemne pootvorené pričom sa cítil tak veľmi stratene. Ten dotyk bol letmý no jemu to pripadalo ako elektrický šok, ktorý sa prehnal celým jeho telom. Zavrel ústa a namiesto toho preskúmaval podlahu. Náhle zistil, že klarinet v jeho rukách bol nahradený jeho kabátom. Vzhliadol,  len aby zistil, že Sherlock si už oblieka ten svoj.

„Obleč sa,“ riekol Sherlock, „Ideme na večeru. Platím.“

„Čože?“ odvetil John po tretí raz za tri minúty. Sherlock útrpne prekrútil očami, čo podľa Johna bolo pomerne dosť pokrytecké.

„Zahral si mi Gerswina a ja ťa na oplátku pozývam na večeru,“ vysvetlil mu Sherlock netrpezlivo, „je to dostatočne jasné?“

„Oh,“ povedal John, „tak teda dobre.“ Hodil na seba kabát, momentálne absolútne zmätený a stále viac a viac úplne mimo. No potom sa pozrel nahor a povedal, “talianska kuchyňa?“ a Sherlock mu venoval ten úsmev výnimočne bez žiadneho zvyčajného hudobného doprovodu a náhle všetko zapadlo na správne miesto.

Zvážiac všetky okolnosti, mal si to pravdepodobne uvedomiť skôr.

 


info ZDE

 

11 komentářů Přidejte váš

  1. K napsal:

    Pardon dámy , Katek je hodně, stává se mi to často , všechny varianty na mé jméno jsou obsazeny

  2. Katy napsal:

    Ahoj holky, jdu oprášit klarinet , skvěle napsané

    1. miamam napsal:

      (poznámka pro vás ostatní, aby se tu nestrhla lavina – tahle Katy NENÍ Katy „Tvůj-celý-svět-Katy“.😉 )

      1. helsl napsal:

        Díky, žes to napsala, už jsem se jí chystala umejt hlavu, slušně a zdvořile ovšem, ale velmi důrazně. Šlo by to na špatnou adresu, tak prima, žes upozornila.

  3. katka napsal:

    Děkuji moc , líbí se mi číst dvě najednou , a ke všemu takové skvělé , to je celý John učí se noty nazpaměť aby mu nic ze Sherlocka neuniklo. a ta večeře , beru ji jako rande ,

    1. Leylon napsal:

      Milá Katka,
      nie je za čo🙂 aj tebe to tak na Johna skvele sedí?😀 nie si jediná…😀😀😀😀

  4. helsl napsal:

    Dvě kapitoly naráz – tomu říkám příjemné překvapení! A pak že pátek nešťastný je den. Není! Jsi fantasticá, Leylon, jak se Ti tam podařilo vyjádřit to napětí mezi nimi, ale je to laskavé a hřejivé napětí, ne takové to plné krve a strachu, kdy se bojíme o jejich život. Budou zase za týden dvě kapitoly? Jak já se těším!

  5. hannita napsal:

    Pořádně nevím, co napsat…
    Celé je to takové příjemné na čtení, že to snad ani ten komentář nepotřebuje🙂
    Díky Leylon a Mio😉

    1. Leylon napsal:

      Milá Hannita,
      viem ako to myslíš… celé je to tak upokojujúce ako šálok dobrého čaju, však? Musím však poznamenať, že komentár ma vždy poteší, takže aj ja ďakujem🙂

      1. hannita napsal:

        Vystihla si to dokonale🙂 Vůbec nemáš zač děkovat!🙂 vždycky si od tebe ráda něco přečtu🙂

    2. Leylon napsal:

      Drahá helsl,
      som rada, že som ťa potešila- poviedky plné napätia sú úžasné, pretože nám pri nich tuhne krv v žilách… ale občas treba aj niečo takéto…. uvidíme, podľa rozsahu ďalšej kapitoly🙂🙂

Necháte mi komentář?

Vyplňte detaily níže nebo klikněte na ikonu pro přihlášení:

WordPress.com Logo

Komentujete pomocí vašeho WordPress.com účtu. Log Out / Změnit )

Twitter picture

Komentujete pomocí vašeho Twitter účtu. Log Out / Změnit )

Facebook photo

Komentujete pomocí vašeho Facebook účtu. Log Out / Změnit )

Google+ photo

Komentujete pomocí vašeho Google+ účtu. Log Out / Změnit )

Připojování k %s