Leylon: Suita pre husle a klarinet – 4. kapitola

dne

Jak nejlíp utřídit splašené myšlenky, zahrnující tak nějak nově objevené city k jednomu detektivovi?? John to řeší velmi systematicky, uklízí. A uklízí. A když to pořád nepomáhá, tak sem tam s něčím třískne…

Což může sem tam něco rozbít, ovšem v téhle kapitole díky tomu odhalí malý, skrytý poklad.

(A co s tím má společného Amélie?…)

 

Kapitola štvrtá: Serenáda

Serenáda: hudobná kompozícia a/alebo predstavenie na niekoho počesť.

 

John bol ustarostený, a keď bol ustarostený, rád upratoval. Na tom procese  keď zobral neporiadok a spravil z neho opäť niečo uhladené a usporiadané bolo niečo upokojujúce. Možno sa na povrch vynoril jeho vojenský výcvik. Alebo to možno bola len ťažko potlačovaná obsedantno–kompulzívna porucha. Čokoľvek to nakoniec bolo, vždy sa cítil lepšie keď mal v rukách niečo, čo mohol upratať. Obyčajne to bol jeho služobný revolver, dnes to bol jeho klarinet.  Začal s náustkom, pokračoval hlavňou a naleštil ligatúru, otáčajúc, ako tak myslel, drevo stále dokola vo svojich rukách.

John nebol hlúpy, nezáležalo na tom, ako šialene sa niekedy vďaka žitiu so Sherlockom Holmesom cítil. Mal rozpoznať ten zvláštny trepotajúci sa pocit skôr, pravda, ale teraz to bolo absolútne nespochybniteľné. Nebol nováčikom v tom, čo tak rád nazýval umením romantiky, počas rokov prešiel (niekedy roztrasený) nespočetným množstvom romanticky zložitých situácií a bol pravdepodobne kvalifikovaný vydávať rady na takmer každú trápnu a nepríjemnú situáciu, ktorú by ste si vôbec dali námahu pomenovať. Problémom bolo, že bol po prvý raz v situácii, v ktorej si zrazu náhle a neočakávane uvedomil, že sa viac ako len trochu zamiloval do svojho spolubývajúceho.

Po tom všetkom skončili pri talianskom jedle v malej tichej reštaurácii vzdialenej len chvíľku chôdze od bytu, s čajovou sviečkou a jedinou ružou položenou v strede obrusu. Zjedol všetok svoj cesnakový chlieb a veľkú časť toho Sherlockovho  a zlízal si z prstov maslo, zatiaľ čo Sherlock rozprával o Bachovi a vzácnych husliach a ako nedávne výskumy tvrdili, že presná sekvencia nôt môže ovplyvniť vzor lietania včiel. Fascinovane počúval, pretože Sherlock robil všetko fascinujúce/neodolateľné vďaka svojmu číremu entuziazmu. Básnil o rýchlosti rozkladu utopených obetí tak ako normálni ľudia rozprávali o umení či hudbe alebo o tom, čo minulú noc videli v televízii. Počas rozprávania sa Sherlock nenútene ponúkal Johnovymi lazaňami,  –  na rukavicu hodenú do ringu John odpovedal ukradnutím Sherlockových mäsových guliek zatiaľ čo bol on rozptýlený dedukovaním dvoch čašníkov, ktorí mali aférku s tým istým zákazníkom. Po jedle – zaplatil ho Sherlock napriek Johnovým protestom – kráčali naspäť teplým letným večerom, tmavnúca čistá obloha a hviezdy, ktoré ešte len začínali žiariť. Všetko to bolo skutočne nádherné – v skutočnosti omnoho krajšie ako mnoho schôdzok,  na ktorých kedy bol a to bol ten problém. Bolo to ako rande, čo bolo smiešne,  pretože oni spolu na večere chodia stále a nikdy predtým mu to nepripadalo ako rande a okrem toho, John veľmi dobre vedel, že Sherlock nerandí. V minulosti sa správal ako keby ani nevedel, čo to vlastne je.

John odložil trubicu späť do puzdra a pustil sa do vrchnej časti, čistiac handričkou precízne priestor medzi klapkami.

Najprv si myslel, že to bola len nejaká podvedomá biologická záležitosť, ktorá ho upozorňovala na to, že ubehlo veľmi veľa času odkedy bol naposledy niekde so ženou, no potom ho niť myšlienok zaviedla k spomienkam na priateľku, ktorú mal pred rokmi a ktorá sa zvíjala a kričala keď hryzkal pokožku za jej uchom a zarazil sa v čistení, keď sám seba našiel uvažovať nad tým, či by Sherlock reagoval rovnako a bol úplne vykoľajený,  keď si uvedomil, ako zúfalo to chce zistiť, a to najlepšie praktickým odskúšaním. John nemal krízu sexuality ako takej, aby bol úprimný bol v skutočnosti akosi rád, že konečne našiel hlavný dôvod svojho momentálneho úpadku záujmu o ženy/ Ale čo mal, bola kríza ohľadom Sherlocka.

Keď sa po prvý raz stretli, Sherlock povedal, že je ženatý so svojou prácou. Vtedy to John zobral ako neobratný pokus ako slušne odmietnuť Johnove nadbiehanie, o ktoré sa vôbec nepokúšal. Neskôr si to preložil ako vyhlásenie o nezáujme o celú ideu vzťahov. Teraz si bol vcelku istý, že Sherlock bol z veľkej časti asexuál a aromantik hoci musel mať konzultáciu s internetom aby zistil, že pre to skutočne existuje slovo. Nanešťastie si bol taktiež takmer istý, že sa do Sherlocka zaľúbil, a práve preto sedel osamotený v kuchyni a čistil klarinet, ktorý v skutočnosti žiadne čistenie nepotreboval. Presunul svoju pozornosť k spodnej časti kde sa korkový podklad odlupoval od jednej z klapiek. Naklonil sa a začal v kuchynských skrinkách loviť sekundové lepidlo aby to opravil.

Ak sa na to pozrel z logickej stránky, boli tu tri možnosti. Najlepšia, ale za to najmenej pravdepodobná bola, že Sherlock by jeho city nejakým spôsobom opätoval, a že to najhoršie,  čo by sa mohlo stať by bolo trochu zmätenia z nového vzťahu a možný výsmech Scotland Yardu. Na opačnom konci škály bola možnosť, že Sherlockovi príde tá myšlienka odpudivá a John nájde sám seba na ulici,  ak čo i len naznačí čo cíti a tento raz by sa na neho Stamford neobrátil s potenciálne vhodným spolubývajúcim. Samozrejme tu bola aj tretia možnosť, a že by sa tomu celému Sherlock len zasmial a oni by žili ako doposiaľ až na to, že by John strávil každý bdelý moment snívaním o tom čo by mohlo byť, pokiaľ by sa všetko nestalo natoľko trápnym až by Johnovi nezostalo nič iné než si tak, či onak nájsť iné miesto k žitiu. Bolo to, jedným slovom, beznádejné.

„Dočerta!“ John tresol uzáverom puzdra klarinetu s väčšou silou ako pôvodne zamýšľal a z puzdra vyšiel nepríjemný škrípavý zvuk. „Ach, dopekla…“ znova otvoril puzdro aby zistil rozsah škôd. Klarinet sám o sebe vyzeral byť v poriadku,  ale podšívka na veku sa na rohu oddelila. Pravdepodobne to nebolo nič, čo by sa nedalo spraviť troškou lepidla, ale bola to ďalšia povinnosť, ktorú teraz vážne nepotreboval. John si povzdychol a vybral náhradný kuchynský nôž, ktorý vsunul pod okraj podšívky a zakrútil ním v snahe oddeliť ju dostatočne na to, aby tam mohol vopchať tubu s lepidlom. K jeho prekvapeniu sa celý diel oddelil od puzdra s lupnutím, von sa vysypalo značné množstvo prachu, nejaké ďalšie papieriky od žuvačiek a záhadný zväzok nôt, ktorý bol schovaný za podšívkou.

Fascinovaný a momentálne rozptýlený John rozprestrel noty po celom stole, odsunul púzdro z klarinetu a nespratný Bunsenov kahan, aby si spravil miesto. Bolo načase zistiť, či bolo možné postupne si osvojiť niečo z  Sherlockových neuveriteľných deduktívnych schopností, pomyslel si. Spolu mal štyri listy, noty písané ručne na lacnom papieri striedavo atramentom a ceruzkou, papier bol zošúchaný na miestach kde bol zápis ceruzkou vygumovaný a prepísaný. Zápis bol hrubý a oblý, pravdepodobne patriaci mladej osobe. Bola to len jedna skladba – dokonca i bez pohľadu na zápis to bolo jasné z toho, ako boli strany číslované. Názov, jediné slovo, toho pravdepodobne hovoril najviac: „Amélia“.

John sa zamýšľal, či Amélia, ktokoľvek ona a autor boli, niekedy tú skladbu začula. Vzhľadom na to, že bola skrytá, pravdepodobne dlhý čas, to bolo nepravdepodobné. Autor skladby by sa o svoju prácu určite podelil ak by si myslel, že by skladba mohla byť prijatá dobre. Zo strany Amélie išlo potom o neopätované city a John pocítil vlnu sympatie voči cudzincovi, ktorého predtým nikdy nestretol.

Bolo by drzé, ak by tú skladbu zahral? Nebola písaná pre neho, no napriek tomu chcel vedieť ako znie a príbeh za skladbou ho oslovil. Nerád pred Sherlockom niečo tajil… najmä s ohľadom na to, aké ťažké to bolo, ale strávenie dohľadnej budúcnosti túžením po niečom čo nikdy nemohol mať stále znelo lepšie, ako dať v risk celé ich priateľstvo tým, že Sherlockovi povie ako sa cíti. Po krátkej,  ale intenzívnej vnútornej debate zložil práve dočistený klarinet opäť dokopy a vložil skladbu do Sherlockovho stojana. Musel ju skusmo zahrať niekoľkokrát pokiaľ chytil cit pre tempo a musel si vyhľadať čo znamená autorov pokyn affettuoso, pričom sa ukázalo,  že je to taliansky výraz pre „láskyplne“. Snažil sa o láskyplnosť, ale celá skladba vyznela skôr melancholicky,  s krátkymi momentmi šťastia,  keď vedenie prevzala durová tónina,  predtým než spadla opäť späť do molovej zanechávajúc ho s čudnou hlbokou bolesťou v hrudi. I cez to pokračoval pretože potreboval vedieť.

Na druhý pokus si uvedomil, že bez premýšľania robí pauzy na určitých notách a na tretí zistil, že tak robí preto, lebo čaká na Sherlocka,  aby na dané miesta pridal nezaznačené ozdoby. Strávil tak dlhý čas formovaním celého svojho života – zahŕňajúc aj jeho hudbu- okolo Sherlocka, že to dosiahlo úrovne, kedy tak robil už podvedome. Nuž, ak to má vyzerať takto, mohol by to spraviť aspoň poriadne. Priniesol si z obývačky ceruzku a pridal uhladený trilok k problematickým notám. Potom, pretože pri týchto zmenách prosto nemohol skončiť, prešiel celú skladbu pridávajúc prízvuky a upravujúc dynamiku ako by to spravil sám Sherlock. Taktiež sa pohral s tempom pokúšajúc sa vyjadriť za pomoci acceleranda (pozn. zrýchľovanie tempa, pôvod tal.)rellentanda  (pozn. spomaľovanie tempa, tal. pôvod, používanejšie je ritenuto) kúsok toho, aké to je bežať Londýnom so Sherlockom Holmesom. O hodinu a fľašu Fursty Ferret neskôr sa John oprel a skúmal štyri hárky rukopisu rozprestreté pred sebou. Všetky sa vystavovali jeho úpravou a on si uvedomil, že to vyzerá tak, že neúmyselne napísal pre Sherlocka skladbu. Nebol si istý, čo s ňou teraz má spraviť. Zdalo sa, že jediné správne riešenie bolo pridať pod pôvodný titul dodatok a Sherlock. Po chvíľke váhania dopísal pod autorovo načmárané meno editor J Watson´12 a potom, pretože sa cítil tak trochu previnilo pod to dodal prepáč, kamoš.

Bolo niečo veľmi očisťujúce na tom vliať svoju dušu do hudby, a John bol presvedčený, že aj keď mu to nemohlo pomôcť nazbierať odvahu, aby sa priznal so svojimi citmi Sherlockovi, tak sa aspoň mohol poriadne vyváľať v sebaľútosti nad celým tým hlúpym neporiadkom. Takže si otvoril ďalšie pivo a strávil popoludnie ďalším hraním sa so skladbou, hrajúc ju dookola pokiaľ neznela tak Sherlockovsky,  ako to len bolo možné. Zvuk pribuchnutia dverí zvestoval návrat námetu skladby až neskoro popoludní a John musel rýchlo zozbierať listy a strčiť ich späť do puzdra,  pretože jediná vec, ktorá mohla byť horšia,  ako keby Sherlock zistil, že sa do neho John zaľúbil,  by bolo zistenie, že mu John, zo všetkých možných vecí,  práve napísal prekliatu serenádu.

„Úspech!“ oznámil Sherlock ako sa tak prehnal kuchyňou a pohodil štós papierov k prípadu na stôl hneď na to, ako John zavrel veko puzdra. „Po všetkom to bola chyžná, preukázali to stopy kyanidu na kľučke dverí. Vedel som to, samozrejme, od začiatku, ale musel som sa uistiť.“

„To je úžasné,“ riekol John, pretože to skutočne aj také bolo a Sherlock sa trošku začervenal, tak ako vždy keď John vychvaľoval jeho detektívne schopnosti. Samozrejme, teraz dávalo to, že John vždy považoval náhle rozkvitnutie farby na Sherlockových bledých lícach za fascinujúce, omnoho väčší zmysel a on si v duchu poznamenal, že by ho mal skúsiť vyvolať oveľa častejšie.

„Áno, nuž, celé to bolo skutočne veľmi jednoduché,“ odvetil Sherlock s malým úsmevom, ktorý mal u neho najbližšie k skromnosti.

„No ak tak hovoríš, no aj tak si myslím, že sa príliš podceňuješ.  John sa postavil a až prehnane starostlivo odložil leštidlo na striebro. „Znamená to, že dnes môžeme zas ísť niekam na večeru? Stále prechádzam okolo Libanonskej reštaurácie na rohu, vyzerá dobre.“ Až keď tie slová vypustil z úst tak si John uvedomil, že pre kohokoľvek iného by to znelo takmer ako pozvanie na rande, čo, ak mal k sebe John byť úprimný, to tak nejako aj bolo.

Našťastie to vyzeralo, že Sherlock by také pozvanie nerozoznal ani keby k nemu prišlo opečiatkované, adresované a označené štítkom, ak pre nič iné tak preto, že by bol pravdepodobne zaneprázdnený analýzou papiera, na ktorom by to pozvanie bolo napísané. „To znie skvelo,“ súhlasil s omnoho menším zmätkom ako obyčajne. „Zober si kabát, potrebujem ísť pootravovať Lestradea. Má niečo veľké k čomu ma nechce pustiť a ja chcem zistiť, čo to je.“

„Na čo ma tam potrebuješ?“ spýtal sa John.

„Morálna opora.“ Sherlockovy jemnulinko šklblo kútikom úst.

„Odkedy ty potrebuješ morálnu oporu?“

„Nie je pre mňa,  ale pre Lestradea. Ideš?“

„Vieš, že tebe nemôžem povedať nie,“ odvetil John a prekrútil očami,  aj keď to bolo z väčšej časti už len divadielko.

„Som strašne presvedčivý.“ Sherlock už zmizol na spodku schodov a John si, ako loď volaná sirénami,  obliekol svoj kabát a nasledoval ho. Nechal klarinet na stole- hudba nateraz môže počkať.

 


 

DALŠÍ

3 komentáře Přidejte váš

  1. Liss napsal:

    Sherlock tu serenádu určitě objeví. Ale nemám obavy o to, že by se mu nelíbila. John do toho dal kus sebe, a bojí se, že když více odhalí své city, tak se setká s odmítnutím. Se ztrátou přítele. Přitom si všímá malých náznaků, když spolu hrají, nebo když Sherlocka za něco ocení- ten pookřeje a věnuje Johnovi upřímný úsměv. On sám se bojí ukázat něco víc, protože nechce být odmítnut. Zatím jsou v začarovaném kruhu, ale hraní jim ty hranice pomalu pomůže prolomit🙂

  2. katka napsal:

    Říká se že hudbou se dá říct cokoli takže by to byla správná cesta jen by mě moc zajímalo jestli se náhodou o to samé nepokouší Sherlock , nechám se překvapit a moc se těším děkuji

  3. helsl napsal:

    Líbí se mi to čím dál víc, jestli je to vůbec možné. Už teď se nemůžu dočkat příštího pátku!
    A tak strašně moc soucítím s Johnem, protože na jeho místě bych se taky neodvážila přiznat nahlas a dusila bych to v sobě bez naděje na kladnou odezvu a v obavách z odmítnutí. K normálním náznakům by byl Sherlock beztak slepý, ale ta skladba možná… Hudbě on rozumí, umí ji i procítit, to by mohla být cesta.

Necháte mi komentář?

Vyplňte detaily níže nebo klikněte na ikonu pro přihlášení:

WordPress.com Logo

Komentujete pomocí vašeho WordPress.com účtu. Log Out / Změnit )

Twitter picture

Komentujete pomocí vašeho Twitter účtu. Log Out / Změnit )

Facebook photo

Komentujete pomocí vašeho Facebook účtu. Log Out / Změnit )

Google+ photo

Komentujete pomocí vašeho Google+ účtu. Log Out / Změnit )

Připojování k %s