Leylon: Suita pre husle a klarinet – 5., 6. kapitola

dne
Tak a sme pri Finále – kapitole, ktorú som prekladala s pôžitkom, ktorý ani neviem opísať. A ako by som ju zhrnula? Jedným slovom – priznania 🙂 🙂
Dúfam, že ste si čítanie tejto mojej prekladateľskej prvotiny užili minimálne tak, ako ja jej prekladanie. A na záver už len jedno venovanie – mia, túto kapitolku by som rada podarovala tebe. Za tvoju pomoc a milé slová, za to, že si, aká si. Ďakujem 🙂

 

Kapitola piata: Finále

 

Finále: posledná časť sonáty, symfónie, koncertu alebo inej nespievanej klasickej hudby, dlhotrvajúca posledná sekvencia na konci vstupu opery alebo hudobno-divadelnej hry. 

 

Vysvitlo, že Lestradeove tak ťažko udržované tajomstvo bola vlastne vražda diplomata a jeho manželky, pri ktorej bol špeciálne poučený, aby do nej nezaplietol Sherlocka. A to, prirodzene, znamenalo, že v tom už bol namočený až po uši, tráviac každý deň hodiny buď v Scotland Yarde alebo v laboratóriách Svätého Barta, podrobne študujúc záhadné správy a čudné pozostatky nechané na mieste činu. Celý nasledujúci týždeň schádzal každé ráno John k raňajkám aby zistil, že jeho spolubývajúci, zvyčajne sedmospáč, už odišiel, občas mu zanechávajúc na jedálenskom stole načarbanú správu o jeho pokroku. Bolo nepopierateľnou pravdou, že sledovať Sherlocka pri práci bolo často fascinujúce, ale momentálne jeho práca z väčšej časti spočívala v hľadení do mikroskopu a mrmlaní si- a na rovinu, toho mal John celkom dosť, aj keď na prípade nepracovali– takže namiesto toho svoj zrazu voľný čas naplnil hraním Amélie a Sherlocka, stále dookola a dookola až pokiaľ si nebol istý, že pozná každú notu a každú pauzu rovnako dobre, ako vlastné meno. Bolesť v jeho hrudi to nezastavilo, ale aspoň trochu zmiernilo. Bol to dobrý kompromis.

 

 

Samozrejme, tak ako všetky dobré veci, aj táto sa chýlila k svojmu koncu. A, pretože on bol John Watson a jeho život sa v určitom bode stal telenovelou (pravdepodobne odkedy sa nasťahoval k šialenému géniovi) alebo možno BBC olovrantovou drámou, stalo sa tak tým najdramatickejším a najneférovejším možným spôsobom.

V piaty deň prípadu si na chvíľu,  medzi opakovaním si skladby,  odložil klarinet, aby si dal čaj a okamžite ho vyprskol nosom keď začul hlas z dverí hovoriť: „Túto som ešte nepočul.“

Kašľajúc a prskajúc čaj na svoje čisté tričko sa John otočil, aby našiel Sherlocka opierajúceho sa o rám dverí, v presne tej istej póze,  ako keď ho prichytil pri hraní Kánonu v D dure a tým sa to celé začalo.

„Myslel som, že si u Bartsa,“ dokázal zo seba dostať, zatiaľ čo čaj spaľoval jeho nosovú dutinu. Sherlock pokrčil plecom.

„Čakám na nejaké kultúry z miesta činu. Nudné. Budem na nich ne čakať minimálne ďalších osem hodín. Čo si to vlastne hral? Je to melancholickejšie ako tvoj obvyklý výber.“

„Och, to- to nič nie je,“ snažil sa John rýchlo blafovať popri neefektívnom poťapkávaní svojho trička servítkou. „Je to niečo nové. Ešte to nie je docvičené.“

„Nezmysel,“ odvetil Sherlock. „Je zrejmé, že tú skladbu už nejaký čas cvičíš. Tým myslím, pozri sa na stojan.“

John zanechal svoje očisťovanie, aby sa na Sherlocka bez výrazu pozrel. „Čože? Čo tým myslíš?“

Sherlock si povzdychol spôsobom, ktorý John rozpoznával ako jeho môj-bože-John-prečo-si-taký-nevšímavý.

„Nuž, pre začiatok, je môj, čiže je zvyčajne prispôsobený mojej výške. Je taktiež starý a skrutky sú zhrdzavené, takže k jeho nastaveniu je potrebná značná sila. Keď sa učíš novú skladbu, vynaložíš tú námahu, aby si ho znížil tak o dva palce, čiarka keďže je to pre teba pohodlnejšie keď civíš na notový zápis každých pár akordov. Dnes si sa s nastavovaním nenamáhal, takže z toho môžeme vyvodiť, že sa o pozeranie do nôt už veľmi nestaráš  s najväčšou pravdepodobnosťou preto, že si so skladbou oboznámený natoľko, že sa do zápisu potrebuješ pozrieť len príležitostne. A teda cvičíš už nejakú dobu.“

Každá možná odpoveď, ktorú bol John schopný sformulovať, obsahovala slová „brilantné“ alebo „fantastické“ takže to vyriešil len  výrazom náležitého zahanbenia a úžasu.

„Takže, čo to je?“ Sherlock sa vystrel a prešiel miestnosťou, aby uprel zrak na noty. Zrazu vydesený John chmatol po notách, no Sherlock bol rýchlejší a vyšklbol ich Johnovi z rúk. „Pozrime sa čo to…“ keď prečítal názov skladby, jeho hlas sa vytratil. Na jeho tvári sa usadil zvláštny výraz a na moment tam len tak stál, notový zápis v jeho rukách.

John sa zúfalo snažil prísť na niečo, čím by to vysvetlil, no kompletne zlyhal.

„Nuž,“ povedal s náznakom porážky, pretože už nezostalo nič iné, čo by sa dalo povedať.  Nakoniec by sa to stalo, tak či onak, pripustil si. Mohol to už mať aspoň za sebou Aspoň to už bude mať za sebou. „Tak, a je to vonku.“ dodal.

„Zahraj to,“ odvetil Sherlock. To nebola odpoveď, ktorú John očakával. Sherlock si musel jeho prekvapený výraz vysvetliť ako rozčúlenie nad grobianskym spôsobom jeho žiadosti, pretože dodal, „prosím?“

John si uvedomil, že toto je jeho šanca. Svojho spolubývajúceho pravidelne nazýval strojom no nemohol poprieť, že Sherlock rozprával hudbou ako druhým jazykom. že Sherlock považoval hudbu za svoj druhý jazyk. Ak by mu John zahral, mohol by mu tak povedať všetko čo chcel bez toho, aby jeden z nich vyriekol čo i len slovo. Kývol smerom k stojanu a pozdvihol klarinet. Sherlock poslušne vrátil noty do stojana no nesadol si, namiesto toho sa oprel o stôl a pridŕžal sa pevne jeho hrany.

Teraz už nebolo cesty späť. John sa pokúsil pozrieť sa Sherlockovi priamo do očí, preboriť zábrany, ale intenzita jeho pohľadu bola proste príliš a tak ich zatvoril a namiesto toho sa snažil  bolesť, lásku a všetky tie ďalšie čudné víriace sa pocity, vtlačiť do hudby, aby im mohol Sherlock porozumieť. Hral tak ako ešte nikdy, zúfalo sa snažil  povedať všetky tie veci, na ktorých vyslovenie nahlas bol až priveľkým zbabelcom. Keď skončil, nechcel otvoriť oči, vystrašený z toho, že ak by tak spravil, čaro by sa zlomilo a Sherlock by odišiel a všetko okolo neho by sa začalo rútiť. Na dlhú chvíľu mohol počuť iba zvuky Londýna prenikajúce dnu cez okno.  Potom začul jemné zaškrípanie keď sa Sherlock postavil, zašuchotanie keď k nemu pristúpil. John otvoril oči a uvidel, že Sherlock stojí pri ňom, vyžarujúc teplo a jemný zápach chemikálií.

„Myslím, že je tu niečo, čo by si mal vidieť,“ riekol, jeho hlas znel zvláštne priškrtene. John v odpoveď bez slova prikývol a Sherlock sa okolo neho pretlačil, mieriac ku knižnici. Vyliezol na stolík, natiahol svoje vytiahnuté ruky a nemožne dlhé nohy a z najvyššej police zí vzal veľkú širokú knihu. Johnovi ju podal bez slova a on ju otvoril, nevediac čo očakávať. K jeho večnému prekvapeniu našiel noty. Nie len jedinú melódiu, bol to dokonca notový zápis dirigenta, vyzeralo to, že noty boli pre celý orchester zahŕňajúc bicie. Rukopis bol na niektorých miestach uhladený, na iných zas lajdácky, no stále známy. John roztrasene vydýchol.

„Kriste, Sherlock, toto je tvoje, však? Ty… Bože, ty si napísal prekliatu symfóniu.“

„V skutočnosti koncert,“ opravil ho Sherlock, znejúc na chvíľu ako jeho obvyklé ja „pre husle a orchester.“

Samozrejme, pomyslel si John. Verte Sherlockovi, že bude hrať s celým orchestrom a stále spraví zo svojej časti tú najdôležitejšiu. „Prečo mi to ukazuješ?“ spýtal sa.

„Potrebuješ si to vypočuť,“ odvetil Sherlock. Nie, rád by som ti to zahral alebo myslím, že by sa ti toto mohlo páčiť.  John prehltol okolo náhlej hrči v hrdle a na súhlas prikývol. Sherlock si od neho zobral notový zápis a vytiahol zo zadnej časti menšiu knižočku – časť pre husle, uvedomil si John.

Sherlock ju umiestnil na stojan a podal mu naspäť noty pre dirigenta „prepáč, že nemám orchester.“

„Hej, nuž, som si istý, že by sem filharmónia dobehla, ak by si ju pekne poprosil,“ doplnil Johnov mozog,  zatiaľ čo jeho zvyšok bol zamestnaný obzeraním Sherlocka vybaľujúceho si svoje husle, kútik Sherlockovych úst šklbol ako nalaďoval, ladil nástroj.

„Môžeš si sadnúť, pokiaľ chceš,“ ponúkol Sherlock keď sa postavil pred noty. „Je to vcelku dlhé.“

„Som v pohode,“ John si nesadol, ale rozprestrel strany notového zápisu na stôl. Možno nemali orchester, ale prinajmenšom sa môže pokúsiť predstaviť si, ako by to mohlo znieť.

Prvá nota, ktorú Sherlock z huslí vylúdil bola takmer kvílením, ktoré sa roztrieštilo do pomalej, smutnej melódie plnej predznamenaní a disonantných zvukov, ktoré vleteli do Johnovej hrude a ustálili sa ako zovretie okolo jeho srdca. Zvyšok notového zápisu bol takmer celý prázdny, len jedno violončelo hrajúce roztrasený bas ako podklad osamelým husliam. Potom husle náhle upadli do šepotu a zápis uviedol nástup sólovej trúbky hrajúcej niečo podobné vojenskému pochodu, nasledovaný bubnami a čelom. Melódia patriaca pôvodne husliam sa vrátila hre trúbky, stále miestami disonantnej, ale znejúcej takmer šťastnejšie s optimizmom, ktorý tam predtým nebol.

Zlom medzi partami bol prudký, tempo dvojnásobne rýchlejšie a husle uháňajúce napred v rytme šestnástinových nôt, nechávajúc časť drevených dychových nástrojov doprevádzať v pôvodnom tempe. John pohliadol ponad noty a našiel Sherlockovu tvár poskladanú do masky sústredenia, oči upnuté na stranu a jeho prsty tancujúce na hmatníkovom pražci. Violy prichádzali a odchádzali pomedzi hoboj a flauty, kúsky v niektorých častiach ladiace,  v iných zas v rozpore, zatiaľ čo nad ich hlavami husle pozbierali melódie každého nástroja a zotkali ich do jednej súrodej melódie. Hudba bola stupňovaná crescendom za crescendom až pokiaľ John nenašiel v zápise bicích nástrojov X kde Sherlock veľkými písmenami napísal „ČINELY“  a zrazu sa všetky časti spojili do jednej, končiac v rozkvete.  Nastal pokoj a návrat prvej témy, jemné smutné husle, ale tentoraz boli predznamenania preč, tónina celistvá a nepoznačená a John mal nejasný pocit návratu domov.

A tak to išlo ďalej, každá časť prinášala nové témy a melódie,  ktoré boli rozobrané a opäť zložené naspäť vedúcimi husľami. Občas sa objavili nové nástroje – a rovnako rýchlo aj odišli. Ďalšia časť, napríklad, obsahovala krátke vystúpenie nástroja hrajúceho v strede notovej osnovy, Sherlockov rukopis bol na tom mieste otrasný, ale slovo v nadpise, záhlaví osnovy vyzeralo ako „Ehru,“  čo, ako neskôr Johna informoval Google, bol nejaký druh čínskeho strunového nástroja. Niekedy konflikty vyriešili spoločne, inokedy sa časti zoradili do zástupu spoločne s husľami,  zatiaľ čo jedna či dve časti nesúhlasili.  

V jednej časti, ktorá sa javila, súdiac podľa dynamického značenia a hromady prízvukov, ako vášnivá debata medzi basovým klarinetom a fagotom, bol John presvedčený, že husle zamrmlali pár taktov „Hound Dog“.

Bolo to nepopierateľne brilantné a John túžil po tom vypočuť si skladbu hranú celým orchestrom, ale bol stále zmätený tým, prečo bol Sherlock tak neústupčivý v tom, aby si to vypočul práve v tejto chvíli. Potom sa orchester náhle vytratil, nechajúc v pozadí len harfu a violončelo a husle prevzali veľmi známu melódiu, ktorú John poznal už do morku svojich kostí. Bol to Panchelbelov Kánon v D dure. Sledoval notový zápis natoľko, aby zbadal nástup klarinetovej časti predtým,  než sa pozrel na Sherlocka. Keď tak spravil, zistil, že mu Sherlock pohľad opätuje ponad krk huslí, oči široké a obočie spojené dokopy a uvedomenie prišlo zrazu ako blesk z jasného neba. Sedel tam, ústa dokorán, noty zabudnuté na stole, ako sa Sherlock prepracovával cez Mozarta a Bacha a tým, čo bolo nepopierateľne úvodom Summertime.

A potom zrazu všetko utíchlo. Sherlock zložil slák zo strún a nechal husle spadnúť k svojmu boku. I napriek tomu sa ale nepohol, neprestal sa pozerať na Johna, ktorý v tú chvíľu nemohol vlastne povedať nič.

„Si to ty, však?“ opýtal sa John neisto, jeho hlas znel hlasne a neohrabane v tichu, ktoré nastalo po hre. „Ty si husľami.“

„Áno,“ Sherlockova odpoveď bola ledva viac ako šepotom.

„A rôzne časti… to sú prípady. Všetky prípady. Napísal si prekliaty koncert o sebe!“ John nemohol zabrániť hysterickému smiechu, ktorý z neho vytryskol. No hneď ako zbadal, že Sherlockova tvár posmutnela  to oľutoval.

„Nie je to o mne,“ vyriekol, znejúc trochu ublížene. „Je to o nás.“

„Och,“ povedal John. A potom len, „Oh.“ Bol Sherlock vážne… nie, to je smiešne, toto bol predsa Sherlock, ten by nikdy- nemohol by… John sa pozrel na miesto, kde sa notový zápis vytrácal, následná strana bola prázdna. Ledva zaregistroval zvuk Sherlocka odkladajúceho svoje husle. Čo sa mi to snažíš povedať, chcel vyrieknuť. To, čo namiesto toho povedal, bolo „Ako to končí?“

„Dúfam, že to neskončí.“

„Aj ja dúfam,“ odvetil John predtým, než mohol sám seba zastaviť,  skôr, než si uvedomil, čo Sherlock povedal. Otvoril ústa aby sa opýtal, čo tým Sherlock myslel a namiesto toho dostal pusu plnú bavlny trička keď sa okolo neho obkrútili Sherlockove ramená a zovreli ho. Sherlock možno vyzeral ako prízrak, ale bola v ňom istá šľachovitá sila, sila ktorá momentálne Johnovi hrozila prasknutím rebier.

„Kriste, drtíš ma,“ dokázal jedine zachrčať a Sherlock ho pustil, ako keby sa spálil. Ustúpil by od neho, ak by ho John reflexívne nechytil okolo pása a nepritiahol si ho bližšie, líce si opierajúc o Sherlockovu kľúču kosť. Sherlockove ruky sa nesmelo usadili vôkol Johnových pliec. John vydýchol do Sherlockovej hrude, oči zatvorené, čakal na odmietnutie, ktoré neprichádzalo.

„Nerozprával si o hudbe.“ Nebola to otázka a John pocítil skrz celé svoje telo zadunenie Sherlockovho hlasu.

„Nie,“ priznal John, „Nie, nerozprával.“

„Ani ja nie.“

A tak tam stáli ešte nejaký ten čas,  zatiaľ čo sa Londýn otáčal okolo nich. Johnov mozog sa snažil katalogizovať všetky tie jemné vnemy: teplo Sherlockovho tela, ako znie tlkot jeho srdca, mäkký hodváb jeho trička pod Johnovými prstami, spôsob akým sa svaly jeho chrbta stiahli keď sa nadýchol. Rozmýšľal, či takto Sherlock vníma svet po celý čas, so všetkými tými drobnými detailami vykreslenými v ostrých líniách .

„Vieš, že nie som jasnovidec,“ riekol nakoniec,  pretože niekto proste musel, „musíš mi dať aspoň niečo.“

Sherlock už nepovedal nič, trochu sa odtiahol, ruky stále na Johnových pleciach. Vyzeral tak, čiarka ako sa John cítil, zmätene, dezorientovane a trochu vystrašene. Potom jeho ruka zablúdila k Johnovmu lícu a vtedy,  ako keby všetok svet okolo nich absolútne stíchol. Johnove srdce udieralo o jeho hrudný kôš v rytme tympan, doprovod k hučaniu basu krvi uháňajúcej pod jeho kožou.

Bolo tu tisíc vecí, ktoré mu chcel povedať: si úžasný. Fantastický. Vďaka tebe sa cítim byť tak živý. Milujem ťa. Zamiloval som sa do teba. Chcem s tebou stráviť zvyšok svojho života. Nedostal šancu vyrieknuť nič z toho, pretože v tej chvíli ho Sherlock pobozkal.

Sherlock bozkával tak, ako objímal, čo znamenalo, že videl ľudí pri týchto činnostiach a tak teoreticky vedel, ako by to malo vo všeobecnosti fungovať, ale nikdy nepreviedol teóriu do praxe. Úprimne, Johnovi by neohrabanosť alebo fakt, že Sherlock výrazne chutil po nemocničnej dezinfekcii nevadili, pretože bolo nemožné vrátiť sa z Barts  bez tej veci nasiaknutej do vašej pokožky. A ak by opomenul fakt, že sa Sherlock pokúšal vykompenzovať nedostatok skúseností prílišným  dôrazom  a  že všetko ešte zhoršil, keď to skombinoval s  prevahou, ktorú mu dávala jeho výška. Takže chytil Sherlockovu tvár a oddelil ich od seba, len pár centimetrov. Sherlock zvraštil obočie.

„Nie je to dobre?“ v hlase mal stopu paniky, ktorá mu nesedela a Johnovi sa zovrelo hrdlo. Horúčkovito sa snažil prísť na to, čo povedať, na spôsob, jazyk, akým komunikovať, aby Sherlock porozumel skôr,  ako sa všetko rozpadne ako zle dirigovaná symfó-

Samozrejme.

„Menej  sforzando,“ zamrmlal, „viac legato. Dobre?“

Pomaly, no isto sa Sherlock usmial tým úsmevom, do ktorého sa John zamiloval – alebo ho možno miloval  po celý ten čas, no uvedomil si to až teraz. V porozumení naklonil hlavu: „Maestro.“

Našťastie John nemal čas znepokojovať sa nad tým pálivým hrejivým pocitom, ktorý skrz jeho telo vyslalo jediné slovo,  pretože ho Sherlock opäť bozkával, tentoraz pomaly a mäkko a on počul symfóniu v celej svojej kráse, keď zaboril prsty do Sherlockových vlasov a pritiahol si ho bližšie

„Milujem ťa,“ vyslovil John oproti Sherlockovým perám, ktoré sa vytiahli do úškrnu.

„Samozrejme. Už si to povedal.“

John sa zamračil. „Áno?“

„Keď si hral.“ Odvetil Sherlock, ako keby si myslel, že je to tá najprostejšia vec na svete, „Bolo to nádherné,“ dodal oneskorene.

„A ty…“

„Určite to nemusím povedať?“

„John to zvážil, „nie, nemusíš,“ usúdil, „Ale bolo by to pekné, ak by si to spravil.“

Sherlockove ramená skĺzli okolo Johna, nahol sa, aby mu mohol zašepkať do ucha, „Tak potom ťa tiež milujem.“ A potom vtisol Johnovi za ucho bozk a k jeho večnej hanbe mu z úst unikol vzdych. „Spokojný?“

„Rozhodne,“ zaškeril sa John. „Zoberieme to teda zhora?“

Maestro…” Sherlock to slovo prakticky Johnovi do ucha zapriadol a bolo len dobré, že Sherlock bol silnejší ako vyzeral, pretože po tomto kúsku  mal John  kolená výrazne roztrasené.

„Kretén,“ zasmial sa John a bozkával ho znova a znova, pretože nie všetky dobré veci musia skončiť.

Da capo al coda.

 

Kapitola 6: Coda

Coda: termín užívaný v hudbe predovšetkým k označeniu pasáže, ktorá vedie skladbu alebo jej časť ku koncu .

„Niečo pre teba mám,“ povedal Sherlock ďalší deň a John, nalievajúc si svoju tretiu šálku kávy, by si ledva všimol, že sa niečo zmenilo, ak by nebolo ruky, ktorá zanechala cestičku naprieč spodnou časťou jeho chrbta keď Sherlock prešiel okolo neho až ku stolu. „Myslím, že sa ti to bude páčiť.“

Vložil zväzok nôt do stojana a keď John zachytil názov na prebale, jeho srdce poskočilo.

Bola to úplne nová kópia Kánonu v D dure- John ju úctivo otvoril- a áno, boli v nej pedantsky zaznačené všetky ich úpravy.

John opatrne, ba až nezmyselne obozretne, povedal, “Bude v poriadku, ak tento raz skúsim hlavný part zahrať ja?”

Sherlock sa k nemu otočil a pozrel sa mu priamo do očí, „Vedieš a ja ťa nasledujem,“ A John, bez tieňa pochybnosti, vedel, že nerozprávali o hudbe.

FINE

 

 


 

Info o povídce

Reklamy

20 komentářů Přidejte váš

  1. Mydalenka napsal:

    Můj Pachelbelový favorit 🙂 https://youtu.be/LV5_xj_yuhs

  2. Achája napsal:

    Nádherné a křehké, jedna z nejněžnějších povídek, svým způsobem, co jsem četla v poslední době. Určitě se k ní budu vracet. Ach a jak ráda bych si poslechla ten koncert! A taky Johnovu skladbu. Kánon v D je už dlouho můj oblíbený a tohle by musela být špica:-)

  3. mim napsal:

    Leylon ahoj, tieto posledné časti mi urobili radosť a vylepšili moju veľkonočnú náladu, ďakujem :), celá tá atmosféra a vzájomné pocity vyjadrené prostredníctvom hudby mi pohladila dušu. 🙂 🙂
    Viem že teraz máš toho veľa, ale neprestaň prekladať a písať 🙂 🙂 🙂

  4. mím napsal:

    Leylon ahoj, tieto posledné časti mi urobili radosť a vylepšili moju veľkonočnú náladu, ďakujem :), celá tá atmosféra a vzájomné pocity vyjadrené prostredníctvom hudby mi pohladila dušu. 🙂 🙂
    Viem že teraz máš toho veľa, ale neprestaň prekladať a písať 🙂 🙂 🙂

  5. kamivon napsal:

    nádherná povídka, přečetla jsem jí najednou 🙂 když dva lidé najdou společnou řeč, je to vždy krásné a toto podání je neuvěřitelně sladké.
    díky za překlad ❤

    1. Leylon napsal:

      Kamivon, ďakujem veľmi veľmi pekne 🙂 Bez spoločnej reči to proste medzi dvoma ľuďmi nejde… 🙂 🙂

  6. Liss napsal:

    Jsem nadšená, že nám tato povídka nezůstala utajená a Ty ses ujala jejího překladu, který je výborný! Když jsem ve stresu nebo mi je smutno, pouštím si vážnou hudbu. U ní relaxuju, na nic, krom hudby se nesoustředím. Tuto mám nejraději https://www.youtube.com/watch?v=pq6iL5Fwp9Q. Obzvlášť houslové části. Kéž bych taky uměla takhle hrát. Děkuji za zprostředkování zase trochu jinak pojatého příběhu o vyznání lásky Johna Sherlockovi a naopak. Je fakt, že Sherlock nejlépe rozumí zločinům a hudbě. Takže kdyby John neměl klarinet, tak by snad musel někoho zabít (a Sherlock si o to dost často koleduje 😀 ). Doufám, že budeš v překladech pokračovat, ale taky se nemůžu dočkat Tvé vlastní tvorby, ze které mám vždycky čelist velmi pokleslou :))

    1. Leylon napsal:

      Ahoj, Liss,
      som veľmi rada, že sa ti preklad páčil, obzvlášť pre to, že bol môj úplne prvý 🙂 Vážna hudba vie urobiť s náladou skutočné zázraky… ja som fanúšikom romantizmu a impresionizmu (jedna z mojich absolventských skladieb je od Debussyho). Tá nahrávka od Suka je skutočne nádherná – takto si predstavujem zhudobnené rozprávky Dobšinského… proste tie staré klasické rozprávky 🙂 Taktiež by som sa rada naučila aspoň základom hry na husle… s klavírom a gitarou si už tykám, tak prečo nie? 😀
      Ich príbeh je proste nesmrteľný a vždy originálny, minimálne pre nás určite 🙂 to máš pravdu, Sherlock si o to doslova koleduje, ale to je jeden z dôvodov, prečo ho máme radi 😀 😀 😀
      Ďakujem, snáď o sebe dám čoskoro zas vedieť (teda, ak v zdraví prežijem maturu a prijímačky na výšku 😀 😀 😀 )

    2. Leylon napsal:

      ďakujem veľmi pekne za komentár, som rada, že sa ti to páčilo 🙂 Vážna hudba dokáže s ľudskou mysľou narobiť zázraky- osobne som vyznávačom romantizmu a impresionizmu 🙂 Tá skladba je skutočne krásna – stelesnenie rozprávok 🙂 Tiež by som sa rada naučila hrať na husle, aspoň základy 🙂 Nemyslím si, že by John bol schopný spáchať zločin, ktorý by bol pre Sherlocka dostatočne zaujímavý (nehovoriac o morálnej stránke veci 😀 ) preto je hra na nástroj určite tá krajšia varianta 😀 😀 😀 Snáď sa čoskoro ozvem (teda, ak prežijem maturu a prijímačky na výšku 😀 😀 )

  7. Leylon napsal:

    *Helsl, prosím, ospravedlň ten hlúpy preklep – musím po sebe začať častejšie komentáre poriadne kontrolovať pred tým, než ich odošlem 🙂

  8. katka napsal:

    no tedy jestli to dobře chápu tak Sherlock byl za Johnem o krok v předu svou lásku k Johnovi už cítil nějaký čas , děkuji moc těším se co pro nás vybereš příště

    1. Leylon napsal:

      Ahoj, Katka, chápeš to dobre, bol vopred aj keď vlastným spôsobom 🙂 Som rada, že sa ti poviedka páčila 🙂

  9. helsl napsal:

    Bože, Leylon, to bylo skutečně strhující finále, naprosto úchvatné! Ne nějaké Velikonoce, TÍMHLE jsi mi udělala dnešní den sváteční. Jak Ti poděkovat, když slovy se to vyjádřit nedá a hudbou to neumím?
    Co máš v plánu dál?

    1. Leylon napsal:

      Ahoj, Leylon, som veľmi rada, že sa ti koniec tej poviedky páčil – keď som ju dočítala po prvý raz, zanechala mi v hrudi neuveriteľne hrejivý pocit, ktorý nezmizol ani po pár dňoch a to bol dôvod, prečo som sa rozhodla, že ju preložím. Som strašne rada, že ti to spríjemnilo deň 🙂 Tvoj komentár a podpora je dostatočným poďakovaním 🙂
      Momentálne sa musím sústrediť na prijímačky na vysokú a na maturu, ale neboj sa, určite sa nestratím 🙂 🙂

      1. Leylon napsal:

        *Helsl 😀 prepáč za preklep 🙂 🙂

    2. Leylon napsal:

      *Helsl. Prosím, prepáč za preklep 🙂 🙂

    3. Leylon napsal:

      * Helsl, prepáč za preklep. Musím po sebe komentáre začať konečne aj kontrolovať 🙂

    4. Leylon napsal:

      Ahoj,helsl, prepac za tu hlupu chybu v odpovedi na tvoj komentar-musim po sebe svoje odpovede castejsie kontrolovat, nez ich odoslem, hlavne ked odpisujem tak neskoro v noci 😀

  10. Miona napsal:

    *ve formě rozteklého želé na židli umírá blaženou spokojeností*
    Leylon, milion díků (a ještě to bude málo) za to, že si našla tuto povídku a přeložila ji a Mie za to, že ji tu zveřejnila… :3
    Finále bylo dokonalé… taky bych si chtěla jako John, poslechnout celý koncert jejich detektivních dobrodružství… S jistotou bych to mohla poslouchat pořád dokola a dokola bez omrzení…
    Miona ❤

    1. Leylon napsal:

      Miona, veľmi pekná vďaka za komentár. Prekladanie tejto poviedky ma veľmi bavilo, určite nebude mojim posledným prekladom 🙂 och, a túto symfóniu by som si veľmi veľmi rada vypočula aj ja, ver mi 🙂 🙂

Necháte mi komentář?

Vyplňte detaily níže nebo klikněte na ikonu pro přihlášení:

WordPress.com Logo

Komentujete pomocí vašeho WordPress.com účtu. Odhlásit / Změnit )

Twitter picture

Komentujete pomocí vašeho Twitter účtu. Odhlásit / Změnit )

Facebook photo

Komentujete pomocí vašeho Facebook účtu. Odhlásit / Změnit )

Google+ photo

Komentujete pomocí vašeho Google+ účtu. Odhlásit / Změnit )

Připojování k %s