Leylon: Z kosti a kameňa

Nebola to typická lovestory.

Nie, to určite nie  – ľudské ľúbostné príbehy totiž začínali ľahko a rýchlo, temer rovnako prirodzene ako dýchanie, no rovnako ľahko, bohužiaľ, aj končili. Netrvali celé životy a život jednotlivca nepresahovali.

A takmer s istotou nezahŕňali obživnuté sochy a tak trochu skamenených ľudí.

John je součástí sousoší vojáků. Díky tomu celá desetiletí, pokud nespí svým zvláštním způsobem, sleduje osudy kolemjdoucích lidí. Jednou se u něj objeví malý chlapec… A protože kolem Johnovy sochy nejde naposledy, John vidí, jak se chlapec mění v muže, výjimečně všímavého, zranitelného… chladného…

Dokud se jednou nestane něco, co ani jeden z nich nečekal.

Jednorázovou povídku napsala Leylon. Snad si ji užijete tak, jako já! 🙂

 

 

 

 

Z kosti a kameňa

Nebola to typická lovestory.

Nie, to určite nie  – ľudské ľúbostné príbehy totiž začínali ľahko a rýchlo, temer rovnako prirodzene ako dýchanie, no rovnako ľahko, bohužiaľ, aj končili. Netrvali celé životy a život jednotlivca nepresahovali.

A takmer s istotou nezahŕňali obživnuté sochy a tak trochu skamenených ľudí.

Určite to nebol normálny ľúbostný príbeh – to mohol povedať s istotou. No to neznamená, že ich nezmenil do morku kostí.

Že nevdýchol život kameňu – či už takému alebo onakému.

*** *** ***

Nepamätal si toho veľa.

Vedel ale iné veci  – tie, ktoré sám zažil. Vedel, napríklad, ako chladí dážď. Kvapky vody mu dopadali doslova všade, do vlasov, do očí a uší, stekali pomaličky po jeho helme a uniforme no pochopiteľne sa nevsakovali, voda predsa do kameňa len tak vsiaknuť nemôže. Stekali mu aj po jeho puške, kvapky vody a chladu cítil aj na miestach, o ktorých ani nevedel, že ich má, nehovoriac o tom, aké bolo vôbec zvláštne, že ten dážď vôbec dokáže cítiť. No priveľmi sa nad tým nezamýšľal, bolo to proste tak, ako to bolo. Miloval dážď a bodka – dážď bol tak živý!

Potom tu boli tie veci, ktoré nezažil, tie, ktoré si len všímal. Rýchlo hmýriace sa bytosti – behali kade-tade, rýchlo, rýchlo, rýchlo. Veľmi sa mu podobali, mali rovnaké proporcie ako boli tie jeho kamenné, no predsa boli tie bytosti o toľko iné.

Volali sa ľudia. A jeho – a nie len jeho ale aj jeho dvoch spolubojovníkov – nazývali sochami. Spoločne súsoším.

Ľudia mali výhodu pohybu. No platili za ňu podľa neho cenu privysokú – rýchlu smrť. Bolo to skutočne prazvláštne a trochu… smutné. Raz ich videl pobehovať okolo seba ako malé deti, nevinné a plné radosti a rýchlych pohybov, no stačilo, aby na chvíľu zaspal, skutočne len na chvíľočku a zrazu si pod ich súsošie sadali starci, v ktorých tie deti ledva dokázal spoznať.

Nedesili sa ľudia toho rýchleho umierania? Alebo sa s ním prosto zmierili? Vedeli vôbec, že ich sochy – nevedel, či všetky, ale určite ich muselo byť viac – počujú?

Každopádne bol rád, že je sochou, nie človekom pretože zomierať tak rýchlo, ako zomierajú ľudia, by z nechcel ani za nič.

Poznal to, čo sám zažil a poznal to, čo videl.

No s istotou si pamätal aspoň jedno – volal sa John.

*** *** ***

John stál v strede malého londýnskeho námestíčka spoločne so svojim kapitánom – umrmlaným postarším pánom s okuliarmi, Douglasom, ktorý sa budil zo spánku skutočne len výnimočne a jeho poddôstojníkom Luckym, ktorý sa ho stále pýtal, na ktorej hodine vidí holuby, teda, ak okolo nich vôbec nejaké boli. John netušil, prečo Lucky tak tie holuby neznáša. Áno, tie zvieratá neboli práve najčistotnejšie, ale ľudia ich súsošie pravidelne čistili, tak prečo sa tým vôbec zapodievať?

On z nich mal tú najnižšiu hodnosť, len radový vojak – preto ho azda vytesali trochu nižšieho, prikrčeného a pripraveného k útoku, v tvári odhodlanie a pevný pohľad, no nie nejaká hrdosť, tú autor vložil do tvárí Luckyho a Douglasa.

Hádam pre svoj vek sa John budil zo spánku tak často – tak raz za desaťročie, či tak nejako, občas bolo totiž odhadnúť uplynulý čas veľmi ťažké. Občas sa svet totiž menil veľmi pomaly, a inokedy zas rýchlo ako šmahom ruky. V posledných desaťročiach prevládalo skôr to druhé.

A keďže keď sa zobudil a nemal okrem státia nič na práci ako to už u sôch býva, pozoroval svet okolo seba a učil sa.

A veruže toho videl veľa – okolo ich súsošia videl pobehovať deti aj bozkávajúcich sa milencov. Videl statočné vzbury aj zákerné vraždy, videl starcov kŕmiť holuby, videl ako pravdovravci zomierajú a klamári prežívajú. Po čase sa jeho oči naučili prečítať z ľudí mnohé a hlavne so stoickým pokojom prijímať, to, čo ľudia dokážu ponúknuť. Nežiadať od nich viac, ako sú schopní dať.

Bolo vlastne šťastnou náhodou, že v ten deň nemohol zaspať a to nech sa snažil ako len chcel. Bol to totiž deň, keď si pod neho prisadlo múdre chlapča s kučeravými vlasmi.

*** *** ***

Podľa Johnovho skromného odhadu to chlapča mohlo mať tak štyri, päť rokov.

To dieťa však kráčalo veľmi pomaly, zamyslene, nepobehovalo po námestí poháňané nespútanou energiou tak, ako to zvykli robievať jeho rovesníci. On tú energiu miesto v rukách a nohách mal v očiach – všímal si sveta so všetkými jeho detailmi. Kráčal s očami dokorán a hlavou trochu vyvrátenou nahor, hltal pohľadom celý svet naraz – čo vyústilo v to, že pokiaľ došiel k lavičke, tri razy zakopol o vlastné nohy. John sa na tom pobavene pousmial – teda, ak sa sochy vedia usmievať.

Keď si napokon sadol, najprv si poriadne poobzeral ich súsošie a to hlavne, na vojakovo vlastné prekvapenie, jeho. Potom sa zrazu zahĺbil do akejsi knihy, ktorú si doniesol so sebou, ani čo by nič iné neexistovalo. John zbadal, že to bol herbár, na každej strane prilepený kvietok s krátkou poznámkou.

Chlapča sa pustilo do pomalého prezerania, tak trpezlivého, až to bolo na jeho vek neprirodzené, stranu herbára otočilo len občas. Okrem toho jemného pohybu zápästia potrebného na otočenie stránky, sa nehýbalo temer vôbec.

Johnovi to prišlo zvláštne. Nehýbu sa ľudia zvyčajne viac? Alebo mu to chlapča bolo podobné – bolo tiež sochou? Aspoň trošku? Tá myšlienka ho nečakane potešila – bol by rád, ak by mal s týmto chlapčekom niečo spoločné.

Jeho úvahy boli razom prerušené

„Sherlock!“ ozval sa niekto a ten niekto dobehol pred Johna. Bol to len Niekto, pretože John zatiaľ nepoznal jeho meno a v duchu už chlapčaťom volal… Sherlocka.

„Nepovedal som ti, že máš na mňa počkať?“

„Z čoho sú sochy, Mycroft?“ spýta sa ho zvedavo Sherlock, výčitka, ktorá ho nezaujíma, úplne odignorovaná.

„No predsa z kameňa,“ odpovie Mycroft zarazene.

„A?“

„A čo?“

„A z čoho ešte?

„Sú len z kameňa,“ odvetí Mycroft už napálene.

„To nie je možné!“ oponuje chlapča. Je zvedavý a k tomu tvrdohlavý, uvedomí si John.

„Pozri sa na nich! Vyzerajú presne ako my… len sú siví.“ Sherlock prepaľuje Johna intenzívnym pohľadom, plný odhodlania a detskej naivity… zvláštna kombinácia.

Len dieťa má dostatočne otvorenú myseľ, aby sa nebálo pýtať na to, či sú sochy živé. Škoda, že na to Sherlock onedlho zabudne, povzdychne si v duchu John.

Vyzerajú ako živé, pretože ich vytesal dobrý sochár, Sherlock. A teraz už poď,“ Mycroft pri tom nie neskutočne povýšene, no chytí svojho brata za ruku jemne, ako niečo cenné, nie ako bremeno. Potom spoločne kráčajú preč, Mycroft nesie Sherlockov herbár pod pazuchou.

Zaujímavé, pomyslí si John. Azda ho ešte stretnem.

No potom zrazu pocíti veľkú veľkú únavu, tú na ktorú tak dlho čakal. A tak zaspí, hlava plná snov o chlapcovi, ktorý bol tiež tak trochu sochou.

*** *** ***

Keď sa zobudil,  Sherlock bol tam.

Síce o trochu starší a vyšší, ale nie o veľa – mohli mu pribudnúť tak tri roky? Okrem rokov nabil aj ostražitosti – stále sa pozeral za seba, nie do oblakov ako kedysi, ani čo by očakával, že na neho každú chvíľu niekto zaútočí. A už nezakopával o vlastné nohy. Tá zmena…bola podľa Johna tak trochu škoda.

Sherlock k nemu napokon pristúpi, niečo si neustále mrmlajúc.

„John Hamish Watson,“ prečíta veľmi pomaly a zreteľne, „tak tak si sa volal,“ povie si sám pre seba a potom si ho opäť obzrie zamysleným pohľadom. Tie oči už nie sú tak nevinné ako predtým, ale svoju silu ten pohľad nestratil.

Do Johna ani čo by udrel blesk – ak by bol z mäsa a kostí, ustrnul by a dych by sa mu zadrhol v hrdle.

Poznal len svoje krstné meno. Nič viac a nič menej. No keď Sherlock prečítal ten zvyšok, niečo sa stalo – výbuch farieb a spomienok a ešte niečoho, a ako keby to niečo zapadlo na správne miesto ako kľúč do zámky. V mysli sa mu začali zjavovať obrazy pravej a nefalšovanej vojny a výbuchov a strachu, všetko živé, tak živé. Cítil oheň a smrť a strach, ktoré nikdy predtým nepocítil.

Veľká kopa pomiešaných zabudnutých spomienok, ktoré len čakali, až si na ne opäť spomenie.

Volal sa John Hamish Watson.

*** *** ***

Trvalo dlho, pokiaľ si v hlave John všetko usporiadal. No to nevadilo – ak mal niečoho dostatok, tak to bol určite čas.

Kedysi bol viac ako Sherlock – ľudskejší. A bol vojak. Potom si pamätal zimu, ktorá brala dych i život, tú Stalingradskú a zrazu bol rád, že ich pamätník stojí v Londýne, kde skutočná zima nikdy neudrie.

Nebol radový vojak ale lekár, preto ho trochu hnevalo, že je zo sôch najnižší a zobrazený len ako pešiak. Vie vôbec niekto okrem neho samotného, že bol lekár?

Spýtal sa Luckyho a starého Douglasa. Oni nevedeli.

Potom si pamätal… výstrel. Svišťanie guľky a roztrhané mäso… a veľkú bolesť v ramene.

Následne chlad a prázdno a potom už len život sochy.

John sa divil, ako mohol vôbec niečo také zabudnúť – zabudnúť na to, kým vôbec bol, zabudnúť na to, že bol niekedy človekom, zabudnúť na to, že bojoval v druhej svetovej vojne. Majú aj jeho dvaja spoločníci niekde hlboko pochované ľudské spomienky? Alebo je on jediný? Bál sa ich na to spýtať.

Nemohol už vôbec spať. Chcel opäť vidieť Sherlocka, vďaka ktorému si spomenul no zároveň sa desil toho, čo ešte zistí.

Občas, keď bol čas až priveľmi rozvliekli a on túžil zas aspoň na pár rokov zaspať, preklínal deň, keď to chlapča stretol. Razom ho však v duchu volal k sebe, prosil ho, aby zas prišiel.

Pretože po prvý raz za mnoho mnoho rokov sa cítil ako z mäsa, živý, nie z kameňa.

A to za všetky tie útrapy stálo.

*** *** ***

Sherlock potom dlho predlho neprišiel.

John nevedel prečo no úprimne dúfal, že sa mu nič zlé nestalo. No keďže nemohol ani za nič na svete zaspať, jeho predstavivosť pracovala na plné obrátky. John nenávidel takúto neistotu, čakanie a to už za svojich ľudských dní – radšej vyrazil do priameho útoku ako čakal, kedy zaútočí nepriateľ.

Cítil sa bez neho sám. Strašne sám.

*** *** ***

Počul ho omnoho skôr, ako ho zočil.

Bežal rýchlo, dlhé nohy robili impozantne dlhé kroky. Dýchal však veľmi ťažko únavou a… strachom. Keď zbadal, že sa ocitol na Johnovom námestí, rýchlo sa porozhliadol, ani čo by neveril, že sa dostal práve sem. Kučeravé vlasy sa mu lepili k tvári a krku. Školskú košeľu mal dokrkvanú a vykasanú, na pleciach batoh.

Mohol mať pätnásť.

A v očiach mal nefalšovaný des.

John by dal všetko za to, aby mu mohol pomôcť, aby sa pred neho mohol postaviť so zbraňou, nech už utekal pred kýmkoľvek, lenže on nemohol – bež, vojak, využi ten náskok, ktorí máš! kričal na neho v duchu zo všetkých síl.

No Sherlock ho nepočul a okrem toho, mal vlastnú hlavu. Vyskočil na lavičku a z nej priamo na stenu podstavca. Bol mršný – vyšplhal sa až k Johnovi a ostatným dvom sochám.

John, Lucky a Douglas stáli v akomsi podivnom trojuholníku a bránili výhľadu na miesto medzi nimi. A práve toho Sherlock využil – zaliezol do toho miestečka a schúlil sa do čo najmenšieho klbka.

John cítil teplo sherlockovho rozhorúčeného chrbta na zadnej strane svojich kamenných lýtok – opieral sa o neho. Srdce mu pre to dieťa bilo až niekde v krku, ak sa to vôbec dalo, Bože, nech to vyjde, nech ho nechytia…

Sherlock to stihol na chlp presne, hneď potom čo sa ukryl na námestie vbehla trojica chlapcov vyšších a hlavne silnejších ako chlapec – nemal by proti nim šancu.

Zdá sa mu, že to námestie si obzerajú snáď večnosť, prehľadávajú rohy a postranné uličky, no našťastie ich nenapadne lepšie sa prizrieť súsošiu. V očiach majú tupý krutý pohľad a on nepochybuje, že z nich vyrastú zlí ľudia – nevidel by to prvý a ostatne ani posledný raz.

Sherlock za ním dychčí.

Chlapci behajú dookola, nevzdávajú sa.

Dychčanie ustane – múdre chlapča.

Tí traja zastanú priamo pod Johnom.

„Musel ísť ďalej do mesta. Rozdeľme sa!“

A tak sa aj stane.

John si ešte stačí uvedomiť, že tí traja majú rovnakú košeľu –strih i erb na nej – ako Sherlock. To sú jeho… spolužiaci?

Keď sú preč, začuje za sebou dlhý trhaný povzdych. Zvládol si to.

Sherlock sa len nepatrne posunie a to je dobre, keďže ho John po prvý raz za jeho život vidí skutočne zblízka.

Chlapec má modré oči. Sú rovnako všímavé ako keď bol malý, no teraz sú ešte pichľavejšie.

„Dlho sme sa nevideli, John Watson,“ prihovorí sa mu –soche – Sherlock sýtym hlasom, v kútikoch úst mu hrá najjemnejší náznak úsmevu. Líca má však ešte stále červené z behu,  nohy i ruky roztrasené. Teraz, keď je mimo nebezpečenstva, sa pohybuje o dosť nemotornejšie – ako keby si ešte nestihol zvyknúť na svoje dlhé končatiny. Typická puberta.

Ja ta tiež rád vidím, Sherlock.

Po chvíli premýšľania si chlapec proste opäť sadne. „Máš odtiaľto krásny výhľad. Bude ti vadiť, ak sa tu trochu zdržím?“

Ani v najmenšom.

*** *** ***

Sherlock k nemu od toho incidentu chodil temer každý deň.

Už si ale nesadal dole na lavičku. Vždy sa vyškriabal hore, k nemu a sadol si. Občas sa mu aj prihovoril, alebo  si, lepšie povedané, nahlas utrieďoval myšlienky, ktorým John s pečlivosťou načúval. Inokedy si so sebou doniesol knihu na čítanie, usadil sa za Johna tak, aby ho nik nezbadal a neprehovoril hodiny ani pol slova.

V tie tiché dni si o neho robil starosti – vždy za ním prišiel bledý, neupravený, s kruhmi pod očami.

No vždy prišiel a John nemohol byť vďačnejší.

*** *** ***

„Sherlock, prosím!“ ozve sa zúfalý výkrik dievčaťa. John sa v duchu zháči, nevediac, či vôbec chce byť svedkom toho, čo bude nasledovať.

Ako keby mal na výber.

Na námestíčko vpochoduje Sherlock ráznym krokom a asi po prvý raz na neho ani nepozrie, čo ho trochu zamrzí. Za ním pribehne akési dievča.

Je od Sherlocka nižšie. Chudučké, s dlhými rovnými vlasmi v cope a nie práve najkrajšími okuliarmi.

„Vypadni, Molly,“ odvrkne jej Sherlock poza plece, v hlase zloba a bolesť.

„Prosím, Sherlock, prosím, vieš, že som ti nechcela ublížiť -“

„Ale aj tak si to spravila!“ otočí sa jej Sherlock čelom a rozhadzuje pri tom rukami, „nemala si ani najmenšie právo jej to povedať. Veril som ti!“

„Sherlock…“ dievča má slzy na krajíčku.

„Prestaň s tým,“ odsekne jej Sherlock ľadovo a pozrie sa na ňu z vrchu, „myslíš že to nevidím?“

Molly prestrašene prehĺtne, „čo?“

„Nie si sprostá, vieš čo myslím. Začala si sa maľovať. Obliekaš sa vyzývavejšie, síce len o trochu, ale predsa. Venuješ sa chémii len preto, aby si ma mohla ohromiť a aby si mala zámienku so mnou rozprávať. Malá milá naivná Molly…“

„Sherlock -“

„Môžeš s tým prestať. Si hlúpa hus tak ako všetci ostatní, len sa viac snažíš zamaskovať to. Ako si si vôbec mohla myslieť, že sa do teba zaľúbim? Vypadni, Molly.“

Dievča sa plačúce otočí a rozbehne sa preč.

Sherlock tam stojí ešte hodnú chvíľu bez pohnutia, stratený vo vlastných myšlienkach. John sa spamätáva zo šoku a sklamania – čo to ten chlapec urobil?

John si zrazu uvedomí, že Sherlock už dávno nie je dieťa ale takmer dospelý človek.

„Tak teraz vidíš, aké to je, ak niekto vyzrádza tvoje tajomstvá, však, Molly?“ zamrmle si Sherlock pre seba chladne.

V tom momente by John odprisahal, že má Sherlock srdce z kameňa.

*** *** ***

„Nechcel som to povedať,“ vyriekol Sherlock polohlasom, tak trochu zahanbený, hneď, ako sa vydriapal o pár dní od toho incidentu k Johnovi, „skutočne nechcel ale keď ona…“

John nevedel, čo si o tom myslieť.

Na jednej strane stála náklonnosť k tomuto chlapcovi, ktorého pozoroval celý jeho krátky život. Na druhej však hnev na to, ako sa Sherlock k tomu bezbrannému dievčaťu zachoval, och, aký k nej len bol krutý… nemal to spraviť. K ženám sa treba správať s úctou a nehou a to za každých okolností. Tak ho to učili už od mala.

No časy sa menili a to sa Johnovi nepáčilo.

Sherlock si k nemu váhavo sadne, „ona je… veľmi múdra a milá a z akéhosi dôvodu aj moja kamarátka. Teda, bola,“ opraví sa so štekavým smiechom Sherlock, potom sa zhlboka nadýchne, „lenže ona je tak jemná a krehká, čo by nebolo až také neznesiteľné, lenže k tomu všetkému je do mňa zaľúbená. Pre Kristove rany, práve do mňa. Čo na mne vidí?“

Johnovo srdce poklesne – Ach, Sherlock…

„Aj to by nebolo až tak zlé, pretože okrem toho, že ma… má rada je to dobrá kamarátka, spoľahlivá, vlastné moja jediná priateľka, teda až na teba a ty sa asi nerátaš do rovnakej kategórie ako Molly, však?“ Sherlock si dlaňou  prejde unavene po tvári, „ako keby nebolo dosť divné, že sa rozprávam so sochou. Ale osamelí ľudia si veľmi nemôžu vyberať.“

John nevie, čo na to povedať. Ako môže byť niekto tak mladý – osemnásť, prekliatych osemnásť! – a zároveň už tak zatrpknutý?

„Lenže ona dnes profesorke, ktorú nenávidím povedala, že sa moji rodičia rozvádzajú. Vraj aby na mňa bola aspoň na chvíľu milšia a dala mi pokoj. Nemala to hovoriť. Nemala to povedať nikomu!“ kričí zrazu to dieťa a nahnevane si spakruky utrie oči. On… plače?

„Nemala… to… hovoriť…“ vytisne zo seba Sherlock pomedzi slzy, ktoré už nevie zastaviť. Útle plecia sa mu trasú pod náporom vzlykov. Urobí to, čo vždy keď je rozrušený – zalezie za Johna, schová sa pred svetom.

A John ho ukryje tak, ako mnoho ráz predtým a smúti, smúti tak, ako asi nikdy predtým, súcití s tým dieťaťom, ktoré sa k Molly zachovalo, ako keby malo srdce z kameňa preto, že nevedelo, ako inak zareagovať. Odpovedalo na zradu zradou.

Znenazdajky si spomenul, ako Sherlocka stretol po prvý raz – ako ho vtedy jeho starší brat jemne odviedol preč, ruka v ruke. Čo sa stane, ak Sherlock príde o jediných ľudí, ktorí ho majú radi a akceptujú ho presne takého, aký je? Čo tomu chlapčaťu zostane?

Hneval sa, veľmi sa hneval na jeho rodičov, že nenašli spôsob, ako udržať rodinu pokope – ak nie pre seba, tak aspoň pre Sherlocka. Za jeho čias to vyzeralo inak. Keď bol John človekom, sľuby vernosti platili až do smrti, akokoľvek ťažké to bolo. Otec živil a ochraňoval rodinu a matka bola rodinným teplom a vždy sa našlo riešenie, aby rodina zostala pokope. Lenže, bohužiaľ, časy sa zmenili, a teraz tým trpel práve Sherlock.

Ach, dieťa, kiež by som pre teba mohol niečo spraviť…

Napokon, keď už Slnko sadalo za obzor, Sherlock zo svojho úkrytu vyliezol a okrem napuchnutých očí by človek ťažko spoznal, že ten chlapec tu preplakal polku dňa. Zhlboka sa nadýchol a vystrel sa, aj s tými svojimi kučeravými vlasmi a vykasanou košeľou. Pozrel sa na neho a potom vyvalil oči.

„Čo je to za žart?“ vybuchne a pristúpi k nemu. Dlane mu položí na krk , palcami prechádza po jeho kamenných lícach. John cíti teplo jeho dlaní a keby mohol, prekvapene by zaklipkal očami. Bolo to… veľmi príjemné. Lepšie ako dážď.

„Neboli tam. Ešte dnes tam určite neboli…“ mrmle si horúčkovito pre seba, „to nie je možné…“ Čo? Čo mám na tvári? pýta sa v duchu John.

„Ty si… plakal, John.“

Čože?

A skutočne. Na tvári Johna Hamisha Watsona sú večne zamrznuté kamenné potôčiky sĺz.

Sĺz vyronených pre Sherlocka.

*** *** ***

Roky prichádzali a odchádzali. A Sherlock s nimi.

Nenechajte sa pomýliť – odkedy sa Johnovi objavili na lícach kamenné slzy, chodil za ním Sherlock pomerne často.

Istý čas na Johnovi experimentoval – robil siahodlhé pozorovania a štúdiá o zvetrávaní kameňa a bohviečoho ešte, všetko mu totiž nahlas nevysvetľoval, ale Johnovi to ani veľmi nevadilo pretože všetko bolo v poriadku, pokiaľ sa Sherlock u neho zastavil a rozptýlil ho. Na tom, že spal na sochu pramálo sa totiž za tie roky nič nezmenilo.

Samozrejme, ten človiečik svojimi pokusmi nič nezistil. Pár dní vďaka tomu chrlil na všetko vôkol seba hnev a frustráciu aj za dvoch. Postupne sa svojim neúspechom zmieril a upokojil sa. To by ako dieťa nikdy nezvládol – doktor si uvedomil, že ten chlapec nedospel len fyzicky ale konečne aj trochu emočne.

Rád by sa ho spýtal na rodinu a brata. Veľmi rád. No nemohol, a tak sa musel uspokojiť len s tým, že na Sherlockovi neboli badať žiadne stopy únavy či plaču, že sa už za neho nechodil schovávať (zmestil by sa tam ešte vôbec?). No bolo to preto, že už bolo všetko v poriadku alebo len preto, že sa naučil ten človek problémy svojej rodiny ignorovať?

Keď pred ním rozprával, už si len tak neutrieďoval nahlas myšlienky – priamo Johna oslovoval menom. Usmieval sa a lamentoval, hneval sa a smútil a to všetko s nespútanou energiou hurikánu. Vojakovi sa to veľmi veľmi páčilo.

Roky prichádzali a odchádzali. A on s nimi. John videl ako sa zo Sherlocka stal detektív, jediný svojho druhu. Keď mu detektív rozprával o svojom prvom veľkom prípade pre istú pani Hudsonovú – postaršiu dámu, ktorá mu bola tak vďačná, že mu umožnila bývať vo svojom byte na 221 Baker street za zlomok reálnej ceny – tak bol na Sherlocka nevýslovne hrdý.

Odchádzal ale to bolo v poriadku.

No raz sa už nevrátil.

John opäť zaspal – tento raz s čudnou bolesťou v hrudi.

*** *** ***

Stovky dní a stovky nocí. Toľko strávil John času so Sherlockom alebo aspoň rozmýšľaním o ňom.

Nikdy pred tým ten čas nemeral do dní. Jeho časomierou, kotvou k realite bol Sherlock – zmeny v jeho vzhľade, výške či správaní, ktoré sú prirodzene späté s dospievaním človeka z dieťaťa na muža.  Bolo lepšie merať čas takto keďže pre sochu pojmy deň a noc z dlhodobého hľadiska veľa neznamenali.

Nikdy nevzťahoval čas na seba. V čase má všetko svoj začiatok a teda logicky aj svoj koniec. Lenže on o konci nerozmýšľal – existoval už dlho a akosi očakával, že bude existovať aj naďalej.

Ľudia umierajú až smiešne rýchlo. Bol preto rád, že nie je človekom. No je vôbec možné, aby zomrela socha?

Lenže teraz ten koniec cítil vo vzduchu, prichádzal rýchlo a neúprosne. Čas bol zrazu dôležitý aj pre neho, pretože koniec znamenal, že už nikdy nezočí tie pichľavé modré oči a nezačuje ten sýty barytón.

Sherlock.

Keď ho zbadal na druhom konci námestíčka, všetka ľútosť nad vlastným koncom sa vyparila – on predsa žil tak dlho a Sherlock tak krátko. Zostala len nepochopiteľná túžba ochrániť tohto človeka a to stoj čo stoj. Bol jednoducho priveľmi výnimočný na to, aby mohol svet existovať bez neho. To srdce z kameňa sa nemohlo zastaviť, ešte nie, nie…

Muž s bombou stál priamo pod Johnom. Stredné roky a na krku zničený život, z ktorého obviňoval Sherlocka. To nebolo dobré…

Detektív to vedel. Nespúšťal z tej bomby oči – len raz, na chvíľu, keď zaletel utrápeným pohľadom k Johnovi.

Keď stlačil spúšť, nepovedal ani pol slova. Trhaviny bolo dostatok na to, aby zasiahlo celé námestie a priľahlé budovy, aby zabilo Sherlocka a rozmetalo na kusy isté kamenné súsošie.

John bol na konci pokojný – bol rád, že jeho dvaja kolegovia zídu zo sveta bezbolestne, ponorení v snoch.

Posledná vedomá myšlienka Johna Hamisha Watsona patrila Sherlockovi a bola vskutku jednoduchá.

Kiež by som ťa mohol zachrániť.

*** *** ***

Ľudské svaly sa unavili veľmi rýchlo – záťaž pre ne bolo aj to, ak ste dlhodobo stáli a v skutočnosti sa ani nehýbali. Ľudská bytosť sa dokonca nedokázala dlhodobo ani sústrediť – myseľ proste vypla a odmietala spracovať ďalšie informácie už po pár hodinách, zatiaľ čo u sochy sa niečo mohlo stať až po pár dňoch. A ten pot a zápach! A potreba jesť! Vždy to bolo takéto?

No mohol sa hýbať a to veľmi rýchlo. To bolo niečo, čo ľuďom už nemusel závidieť.

Dva dni.

Unavený človek nerozmýšľal jasne – možno tým sa dalo vysvetliť prečo práve stál na Sherlockovom prahu aj keď sa pred ním posledné dva dni tak krvopotne skrýval.

Dva dni.

Bomba vybuchla pred dvoma dňami a svet zčernal. Nebol. Lenže potom sa John prebudil obklopený kameňmi a troskami, celé telo pokryté prachom. Nevedomky pohol prstami – po prvý raz sa mnoho desaťročí – a keď si ten pohyb uvedomil, prekvapene zalapal po dychu.

Ten nádych bolel ako prvý nádych novorodenca.

Bol opäť človekom.

John sa veľmi rýchlo zdvihol a z miesta tej spúšte utiekol. Nebolo to priveľmi náročné i cez to, že vytŕčal z davu vďaka uniforme – všade vládol priveľký chaos spôsobený výbuchom a okrem toho, Londýnčania si na zvláštne módne kreácie zvykli už dávno.

Aj keď… nerozumel, prečo tak mnoho ľudí, ktorí proste nemohli byť vojakmi – deti, ženy, teenageri – v meste nosilo nohavice, bundy či dokonca i batohy s vojenským maskovacím vzorom. Načo im to bolo dobré?

Sústreď sa, Watson.

Mal jediný cieľ – ochrániť Sherlocka.

Lebo ak prežil on, musel prežiť aj detektív. Iná možnosť proste pre Johna neexistovala.

Nechápal. Nerozumel, ako je možné, že sa stal človekom. A tak urobil to, k čomu ho ako vojaka vycvičili – pustil sa do boja a otázky nechal na neskôr.

 

Pomôcť Sherlockovi počas tých dvoch dní bolo asi šialenejšie ako všetko, čo doteraz  John zažil. Zahŕňalo to pomäteného taxikára s jedom,  ďalších vybuchujúcich ľudí (John mal bômb akurát tak dosť na niekoľko životov dopredu) a strieľanie cez dve okná. Bol úžasný strelec už vo svojej dobe – preto nebolo prekvapením, že s modernou pištoľou, ktorú ukradol istému nešikovnému členovi Scotland Yardu, dokázal priam zázraky.

Lenže dosiahol limit toho, čo dokáže jeho ľudské telo zniesť.

A tu nastával ďalší problém – bol bez priateľov vo svete, kde prakticky už aj tak neexistoval –veď bol pre ľudí už mnoho desaťročí mŕtvi. Nemal peniaze, bol hladný, na smrť unavený a prekliato ho bolelo rameno, do ktorého ho kedysi… v jeho prvom ľudskom živote postrelili.

Bože, to teda znelo divne.

Jeho kroky automaticky viedli k jedinému známemu bodu – k Sherlockovi Holmesovi.

Zúfalo sa snažil svoju vyčerpanú myseľ donútiť, aby vymyslela niečo, čo by Sherlockovi mohol povedať – niečo múdre, niečo, potom by to všetko začalo dávať aspoň trochu zmysel. Lenže niečo také proste nebolo možné preto vojak len zabúchal päsťou na dvere bytu 221B a potom čakal, ledva sa držiac na nohách.

Svetlá ulice okolo neho sa mu rozmazávali pred očami – keď sa dvere konečne otvorili, trochu ním trhlo.

Stál pred ním Sherlock Holmes osobne.

Bol presne taký, akého si ho John pamätal – vysoký a štíhli, bledá tvár a kučeravé vlasy. Mal na sebe elegantnú košeľu (už dávno boli preč tie časy, keď jediná košeľa, ktorú nosil bola tá školská) a vznášala sa okolo neho aura sebavedomia, dôstojnosti.

Ach, a tie oči.

Rovnako chladné a pichľavé, okná do duše tohto brilantného človiečika, ktorého sledoval celý jeho život.

Nevedel, čo povedať. Nemal čo povedať – bolo to prosto priveľmi šialené.

Preto bez slova pristúpil bližšie, tak aby si ho Sherlock mohol poriadne obzrieť – a nechal ho, aby na to všetko prišiel sám.

A detektív nesklamal – oči mu skákali od jedného detailu k druhému a to, aký zapeklitý problém rieši dokazovalo len to, ako dlho neprehovoril, tvár zvraštená sústredením.

Pod tým pohľadom sa John mimovoľne vystrel a zrazil opätky k sebe – nemohol si prosto pomôcť. Sherlock nad tým len prekrútil očami a mierne sa odvrátil. Na ľavom líci mu bolo vidieť čerstvú jazvu tiahnucu sa od lícnej kosti až po sánku…

Vyzerá vyčerpane.

„Vypadni,“ povie mu sýty barytón nevrlo a už aj sa pred ním zatvárajú dvere.

„Čože?“ odvrkne John. To myslí vážne? Sherlock sa mu ani neunúva odpovedať – a už by aj zabuchol dvere Johnovi pred nosom, ak by ich John nepodložil nohou.

„Proste zmizni. A odkáž Mycroftovi, že ho posielam do pekiel.“

„Mycroft?“ zopakuje John zmätene, „čo má tvoj brat spoločné so mnou?“

„Len on vedel o tej soche. Len on má dosť peňazí a kontaktov, aby zohnal niekoho, kto vyzerá presne ako… John a presvedčil ho, aby sem prišiel. Ozaj, koľko ti za to zaplatil?“ melie Sherlock ďalej svoje. John zatne frustráciou čeľuste a zavrie oči, no svet sa s ním zatočí a tak ich radšej hneď zas otvorí.

„Sherlock,“ osloví ho, „ja som John Watson. Neviem, ako je to možné, ale som.“

„Uvedomuješ si vôbec ako šialene to celé znie?“

„Hej,“ odvetí John neprítomne. Detektív využije jeho neostražitosť – postrčí ho a zabuchne za ním dvere.

Vojak už nemá energiu na to, aby sa nad tým vôbec pohoršoval – proste si len vyčerpane oprie čelo o rám dverí a zavrie oči. Tak takto to teda všetko skončí, Sherlock Holmes?

„Už si prišiel na to, ako to, že môžu sochy plakať?“ spýta sa potichučky ale vie, že Sherlock ho počuje, že stojí za dverami, príliš zvedaví na to, aby to celé nechal tak. Pozná ho, dočerta, rozumie mu vlastne viac, ako by bolo zdravé.

Dvere sa opäť váhavo pootvoria – a tento raz Sherlock v nich pripomína viac chlapca, ktorý sa za ním zvykol schovávať, nie neohrozeného detektíva.

„Stále tomu neverím. Je to šialené. Na viac tá socha vybuchla.“

„Tak nájdi vysvetlenie,“ vyzve ho John s rozpaženými rukami, „budem len rád, ak prídeš na niečo rozumnejšie. Ale predtým ma nechaj sa niekde vyspať a niečo zjesť.“

Sherlock spýtavo zdvihne obočie.

„Vďaka tomu tvojmu opisu páchateľa, ktorý pravdepodobne zastrelil toho idiotského taxikára, ma teraz hľadá celý Scotland Yard,“ zatvári sa John kyslo a prekríži si ruky na hrudi, „inak, vďaka za to.“

Sherlock rozpačito mykne plecami.

„Vážne nemám kam ísť,“ prizná napokon potichučky, hlava sklonená. Počuje vzďaľujúce sa kroky – Sherlock bez slova odišiel.

No tento raz nechal dvere otvorené.

*** *** ***

Nebolo to jednoduché.

Sherlock nikdy nahlas nepriznal, že bol John socha a to i cez to, že mu John vyrozprával veci, ktoré o ňom nemohol vedieť nikto iný. Johna to najsamprv frustrovalo no napokon sa s tým zmieril – zo Sherlockovej strany by vedomé priznanie, že sa niečo také vôbec mohlo odohrať, znamenalo popretie celej jeho vedecky založenej nátury, popretie celého sveta, v ktorý doteraz veril.

No už sa aspoň nemračil, ak sa Johnovi stalo, že… pokĺzol a hovoril o sebe ako soche. To stačilo.

Za tie desaťročia sa naučil nežiadať od ľudí viac, ako sú schopní dať.

Tak či onak, netrvalo dlho a ukázalo sa, že tí dvaja sú až… prekvapivo kompatibilní.

A možno to predsa len nebolo až tak prekvapivé – John poznal Sherlocka skrz-naskrz a rozumel jeho reakciám. Rozumel aj ľuďom ako takým a bol ochotný detektívovi trpezlivo vysvetliť všetko, čo sa medziľudských vzťahoch týka pretože to bola oblasť, v ktorej bol tento génius proste beznádejný.

Na viac, John Watson bol veľmi pokojný muž, čo bol azda mierny pozostatok jeho minulého života sochy. Nasledoval Sherlocka kamkoľvek bolo potrebné a nebál sa úprimne mu povedať, ak niečo pokazil. K tomu miloval nebezpečenstvo – to bolo so Sherlockom Holmesom pevne späté.

John dával pozor na to, aby Sherlock pravidelne jedol a spal, niečo, na čo si ešte sám nestihol zvyknúť. Nestálo ani za to počítať, koľko raz odkvacli obidvaja na gauči po nejakom nebezpečnom a smiešnom kúsku, ktorý aspoň jednému z nich spôsobil pár nepekných zranení.

John bol perfektnou kombináciou vlastností. Sherlockova kotva.

Sherlock mu za pomoci Mycrofta vytvoril novú totožnosť čo najväčšmi založenú na tej starej. Zrazu bol opäť sebestačný, schopný prenajať si byt či opäť pracovať, všetky tie veci, ktoré vyžadovali nejaké úradné úkony a overenie totožnosti.

Aj tak ale zostal bývať so Sherlockom.

Sherlock Holmes bol nevyspytateľný živel, búrka, rýchlosť, sám život, ktorý Johnovi ako soche tak chýbal. Človek nikdy nevedel, čo pri ňom čakať a to na ňom John zbožňoval – bolo to niečo úplne nové po predvídateľnom živote sochy.

Detektívovi na ňom záležalo. Mnoho ráz sa stalo, že vstal od rozrobeného experimentu a vyšiel na ulicu a postavil sa k Johnovi, ktorý tam len tak stál a mokol a akosi zabudol, že ľudia neradi moknú a že môžu nepekne prechladnúť. Potom ho vzal za ruku a odviedol do vnútra. Poslal ho prezliecť sa do niečoho suchého a spravil mu silnú šálku čaju.

John si nevedel pomôcť  –  zbožňoval dážď v podobe človeka i sochy. A keď tam len tak stál… bolo ľahšie byť zas na chvíľu sochou, niečím čím bol tak tak dlho. Niečo, čo mu v skutočnosti až tak nechýbalo, nie, ak bol v okolí Sherlocka, ale zvyk je železná, v jeho prípade skôr kamenná, košeľa. No každým ďalším dúškom čaju mu bolo teplejšie, akosi zas ľudskejšie.

Bolo to v jeden taký večer, keď sa k nemu Sherlock namiesto návratu k mikroskopu stúlil na pohovke a pobozkal ho.

Bolo to celé teplé a príjemné. Lepšie ako všetok dážď sveta. Detektív sa zrazu nikam neponáhľal, bol ako teplá prikrývka, do ktorej sa obkrútite po tom najhoršom z dní. A keď sa ich pery konečne po dlhej chvíli oddelili, John sa cítil ako z gumy, no bol to dobrý pocit – oprel si čelo o to Sherlockovo, oči privreté a na perách jemný úsmev. Palcom prešiel jemne po jazve na detektívovom líci – jemnej a predsa stále prítomnej pripomienke ich smrteľnosti.

„Ľudia sú tak krehkí. A žijú krátko,“ zamrmlal si John skôr pre seba ako pre Sherlocka. Ako dlho budú žiť?, pýtal sa sám seba ustarostene. Dvadsať rokov? Tridsať? Tak málo v porovnaní s večnosťou sochy a okrem toho, pritom ako sa Sherlockovi lepí nebezpečenstvo na päty… prehrabol sa mu prstami vo vlasoch v snahe zahnať tú myšlienku. Sherlock na ňom napoly ležal, brada opretá o jeho hrudník.  Všetko to bolo tak pokojné. Tak prirodzené.

Sherlock bol to, na čo tak dlho čakal.

„Vadí ti to?“ odvetí otázkou Sherlock, vystrašené oči zakliesnené do tých Johnových. John pozná to nevyslovené. Vadí ti, že budeš žiť tak krátko? Že si z mäsa a krvi?

Snaží sa zakryť, ako veľmi sa bojí odpovede, no Johna nemá šancu oklamať. Nie po celom živote, ktorý ho sledoval.

Ten strach ho ale dojíma. Ako si niekedy len mohol myslieť, že má Sherlock srdce z kameňa?

„Nie,“ odpovie John jemne no rozhodne a nakloní sa, aby Sherlocka opäť pobozkal, pretože to bolo príliš dobré na to, aby odolal a pretože Sherlock stál za všetko, čím si prešiel a čím si ešte spolu prejdú, „ani v najmenšom.“

 


 

Advertisements

12 komentářů Přidejte váš

  1. Jak se mi jen můžu stát, že u každé fanfikce brečím? 😀 Kouzelné!

    1. Leylon napsal:

      Ahoj, Sara, vedieť prežiť príbeh, ktorý čítaš, je dar 🙂 Ďakujem za komentár a som veľmi rada, že sa ti môj príbeh zapáčil 🙂

  2. kamivon napsal:

    nádherné ❤ díky moc

    1. Leylon napsal:

      kamivon, to ja ďakujem 🙂 🙂

  3. pavlirussell napsal:

    Naprosto nádherné!! Sladký magický AU, který zahřeje srdéčko. Dokážu si představit malého introvertního Sherlocka, který hledá útěchu v soše i když si neuvědomuje, že ho socha vlastně slyší a vnímá. To je prostě moje představa malého Sherlocka.

    1. Leylon napsal:

      Pavlirussell, ďakujem! Vyzerá to, že sa naše predstavy malého Sherlocka pekne zhodujú 🙂 Ani nevieš, ako rada by som bola, ak by sa BBC verzia aspoň trošičku viac zamerala na to, aký bol tento náš moderný Sherlock v detstve… 🙂

  4. helsl napsal:

    To bylo tak dojemné, až mám knedlík v krku. John má tolik lásky, tolerance, pochopení, přesně co Sherlock potřebuje. Jednoznačně to nejlepší, cos kdy napsala. Člověk by nevěřil, že píšeš o soše, tolik v tom bylo citu a vůbec všeho, co neumím říct. Jsi fantastická!

    1. Leylon napsal:

      ahoj, helsl, som strašne rada, že si si poviedku užila. sú proste jeden stvorený pre druhého 🙂 som strašne rada, že sa postupne zlepšujem. ďakujem! :* 🙂

  5. Liss napsal:

    Důkaz toho, že láska dokáže vše- promění kamennou sochu v člověka, kterým dřív byl a kamenné srdce v lásky schopný orgán. Leylon, ty dokážeš ze všední, obyčejné věci vytvořit něco nečekaného a úžasného. Obdivuji Tvůj talent, tvou představivost. Kouzelná práce 🙂

    1. Leylon napsal:

      Liss, ďakujem krásne za povzbudivé slová, ani nevieš, ako ma potešili 🙂 tí dvaja si k sebe vždy nájdu cestu a som strašne rada, že som sa s tebou aj s ostatnými mohla podeliť o tú ďalšiu 🙂 ešte raz, vďaka 🙂

  6. kratulablog napsal:

    To bylo nádherné a magické!

    1. Leylon napsal:

      ďakujem veľmi pekne, som rada, že sa ti to páčilo 🙂

Necháte mi komentář?

Vyplňte detaily níže nebo klikněte na ikonu pro přihlášení:

WordPress.com Logo

Komentujete pomocí vašeho WordPress.com účtu. Odhlásit / Změnit )

Twitter picture

Komentujete pomocí vašeho Twitter účtu. Odhlásit / Změnit )

Facebook photo

Komentujete pomocí vašeho Facebook účtu. Odhlásit / Změnit )

Google+ photo

Komentujete pomocí vašeho Google+ účtu. Odhlásit / Změnit )

Připojování k %s