mimi: Na hrane náklonnosti

Mimi našla další poklad! A přeložila ho do slovenštiny… Při čtení jsem tady úplně tála blažeností, doufám, že budete mít podobné pocity! 🙂

(text neprošel betareadem) 

 

„Ty už si písal milostný dopis?“ nadhodil Sherlock. Alebo ako to dopadne keď sa Sherlock Holmes rozhodne vyznať lásku svojmu vyvolenému na drahom listovom papieri.

 

 

oOo

Na hrane náklonnosti

 

„John.“

„Hmm?“ John prerušil svoj holiaci rituál. Nebolo bezpečné manipulovať s ostrými predmetmi v blízkosti vlastného krku, keď sa Sherlock objavil v kúpeľňových dverách s týmto výrazom na tvári. „Čo?“

„Ty už si písal milostný dopis?“ nadhodil Sherlock.

„Posledne na strednej škole,“ odvetil John. „Ale, áno.“

Sherlock nevyzeral, že by chcel urobiť prudký výpad alebo dolapiť ozbrojeného vraha skokom z okna, takže sa John odvážil urobiť ďalší ťah britvou po svojom líci. Pozoroval zamysleného Sherlocka v zrkadle ako si nerozhodne poklepáva prstom po perách. Napokon sa vyjadril. „Potrebujem tvoju asistenciu.“

John prebehol prstami po oholenej tvári. „V čom?“

„Milostný dopis, samozrejme.“

John položil britvu na kraj umývadla a opláchol ju. „Kvôli prípadu?“

„Nie.“

John strelil pohľadom po Sherlockovi.

„Už si to predtým robil,“ poukázal Sherlock. „A nie je tu nikto iný, kto by stál za opýtanie.“

John si utrel tvár do uteráka, snažiac sa predstaviť si Sherlocka ako žiada o radu Lestrada, alebo, Boh nám pomáhaj, Mycrofta, pri koncipovaní milostného dopisu.

„V poriadku,“ súhlasil. „Nuž,…..no, stredná škola, takže? Milostný dopis.“

Sherlock sa napriamil, plecia vystreté. „Ak mi nechceš pomôcť….“

„Nie,“ odvetil John náhlivo. Zakvačil späť uterák. „Pomôžem ti. Len, daj mi chvíľu, ok? Rád by som sa najprv obliekol.“

******

John si bol vedomý toho faktu, že Sherlock je veľmi atraktívny muž. Nie výzorom, možno – oh, áno, boli tu tie jeho lícne kosti, oči, havranie vlasy, bla…bla…bla, ale Sherlock nespĺňal kritériá klasickej krásy. Mal príliš malé oči, dlhú tvár, špicatú bradu a vyzeral na dvanásť. Čo ho však robilo neodolateľne príťažlivým bol spôsob akým sa niesol, jeho pohľad, ktorým vás obnažil až na kosť a prečítal všetky vaše najskrytejšie tajomstvá.

Lícne kosti a oči možno upútali pozornosť na prvý pohľad, ale jeho hlas a charizmatická odťažitosť vás uchvátili ak ste sa pozreli druhýkrát.

John mal dosť skúseností s premárnenými príležitosťami v Afganistane. A keď mu Sherlock povedal jasné nie v ten prvý večer u Angela, tak John viac túto tému nerozoberal.

Nechal si svoje city pre seba, snažiac sa nepozerať na Sherlocka príliš intenzívne a dlhšie než obvykle; flirtujúc  s barmanmi a predavačmi ovocia; a zmieril sa tou myšlienkou, že v konečnom dôsledku to nie je pretože je príliš starý, hlúpy a škaredý, alebo kvôli jeho osobnosti. Sherlock sa jednoducho nezaujímal o nikoho. A ak ho aj John nemohol mať, Sherlock mu aj tak nikam s nikým neodíde.

Zdalo sa však, že sa mýlil, ale nič sa s tým nedalo robiť.

„V poriadku.“ John si sadol za stôl s toustom a hrnčekom s čajom. Oproti nemu sedel Sherlock poklepávajúc perom po prázdnom liste papiera.

„Čo chceš vedieť?“

„Všetko.“  Ťuk, ťuk, ťuk. „Nemám v tejto oblasti žiadne skúsenosti. Prezrel som online poradcov, ale všetko je o tom istom. Preferujem hmatateľné dáta, však vieš.“

„Dobre teda.“ John si odpil z čaju. „Už je to dávno čo som písal milostný dopis.“ Bol si istý, že jeho posledný zaľúbený list bol trápny a nemožne dlhý a určite skončil niekde v odpadkoch. Premýšľal, či tentokrát bude úspešnejší.

„Nuž, ja fakt neviem čo ti mám povedať. Vskutku, milostné dopisy sú veľmi ošemetná vec. Pokús sa v ňom vyjadriť prečo svojho vyvoleného miluješ.“

Sherlock frustrovane zavrčal. „Ale ako? Pravdepodobne nemôžem zostaviť prehľadný zoznam, hoci by to bola najefektívnešia a najúčinnejšia metóda,“ dodal namrzene.

John ukryl svoj úsmev hrnčeku. Sherlocka by sa to mohlo dotknúť, bol citlivý na akýkoľvek výsmech.

„No, môžeš, ak si presvedčený, že sa to bude danej osobe páčiť.“

Sherlock zbledol. „Takže by som mal môj dopis koncipovať v takom štýle, o ktorom predpokladám, že poteší osobu, ktorej ho adresujem,“

„Nuž……..áno,“ odvetil John. Oh Bože. Ktokoľvek tá osoba bola dúfal, že má trpezlivosť. „Ak si myslíš, že má v obľube poéziu, napíš báseň; ak má rada zoznam, potom napíš zoznam.“

„Uvidíme,“ dodal Sherlock a dopísal poznámky na papieri.

John si odhryzol z toustu a premietal ak by on musel napísať Sherlockovi milostný dopis, pravdepodobne by ho písal v binárnom kóde. Naisto by použil nejaký kód. Sherlock by od radosti vyskočil z kože. Ale samozrejme, on nikdy Sherlockovi nijaký milostný list nenapíše.

„Čo ešte?“ dožadoval sa Sherlock.

John sa uistil, že má sústo dobre požuté predtým ako ho prehltol. „Ehm…..No…..Buď milujúci. Sentimentálny.“ Ďalej radšej nepokračoval, pretože niektoré veci boli pre Sherlocka nestráviteľné. „Povedz tej osobe prečo ju máš rád, že často na ňu myslíš. Spomeň moment kedy si sa do nej zamiloval, ak si to pamätáš. Pomáha, ak sa trochu podceníš a zmieniš sa o tom, že si jej nie hodný, niečo v tom zmysle. Snaž sa adresátovi polichotiť.“ Vrhol rýchly pohľad na Sherlockove našpúlené pery a znovu sa usmial do hrnčeka. „Použi pekný papier. A svoj najlepší rukopis, samozrejme.“

„To je všetko?“ opýtal sa Sherlock, keď dopísal.

„Neviem. Ako som povedal, bolo to dávno.“ John si znovu odhryzol z toustu, požul ho a prehltol. „Chceš aby som si prečítal čo napíšeš?“

„Nie!“ Sherlock pohoršene zamietol tento návrh.

„V poriadku, dobre.“ Mal to vedieť, Sherlock bol extrémne uzavretá osobnosť, hoci sa správal, akoby nikto okolo neho nemal na súkromie právo.

„Dobre, daj mi vedieť ak budeš mať nejaké otázky.“ Zhrnul omrvinky zo stola na tanier, odniesol ho do drezu snažiac sa nemyslieť na to komu ten list patrí.

*******

Kúpeľňové dvere sa s buchotom otvorili, John sa prestal zamykať, pretože to nemalo význam, a Sherlock vykríkol „John!“

John si prešiel rukami po tvári. Sherlockove modré tričko zaregistroval cez oblak pary. „Čo je to tentokrát?“

„Online poradca odporúča sentimentálne frázy oslovenia, napríklad ‚Môj najdrahší‘ alebo ‚Môj milovaný‘, ale majúc na pamäti tvoje rady, nie som si istý ako by adresát zobral oslovenie ‚Môj milovaný‘.“

John si pomyslel, že každému kto pozná Sherlocka, alebo s ním hovoril dlhšie ako dve minúty, by to pripadalo nanajvýš hrozivo.

„Ja osobne by som sa cítil divne. Len tak premýšľam, pozná ťa adresát dopisu?“

„Fakt? Úžasné.“

Za Sherlockom buchli dvere.

********

Nechápem, prečo by som nemal byť hodný. Samozrejme, že som. Som brilantný.

SH

John pretočil oči. Neotravuj ma súkromnými záležitosťami v práci, dopísal SMS a odoslal. Potom, po krátkom uvážení napísal druhú správu: Len buď milý a napíš pekné veci.

Dopekla. John si toto nezaslúžil.

********

John sa prebudil s prudkým výdychom, búšiacim srdcom šmátrajúc po zbrani pod vankúšom, ktorá tam samozrejme nebola.

„Prestaň,“ stroho zavelil Sherlock a John sa ako-tak upokojil. Sherlock sedel na kraji Johnovej postele, momentálne sklonený nad ním; dvere Johnovej spálne boli pootvorené a prenikal nimi úzky pás bledého svetla.

„Bože,“ vyprskol John. „Povedal som ti, aby si to nerobil. Jedného dňa ťa určite……“

„Ako zistím, že môj list došiel v poriadku?“

John sa zodvihol na lakťoch a pozeral na Sherlocka kým sa mu oči neprispôsobili svetlu. Sherlock bol rozcuchanejší než obvykle, golier na košeli nakrivo. Čeľusť pevne zatnutá.

„Koľko nikotínových náplastí si si nalepil?“

„Odpovedz na otázku,“ hlesol Sherlock.

John sa posadil. „Podaj mi ruku.“ Keď sa zdalo, že Sherlock odmietne, John sa rozhodol zatlačiť a rázne dodal: „Tvoju ruku.“ Sherlock s nechuťou vystrel ruku. Samozrejme, manžeta bola rozopnutá a keď John vyhrnul rukáv uvidel náplaste na bledom predlaktí: štyri. Povzdychol si a začal ich odliepať jednu po druhej. „Na to neexistuje žiadna zázračná formula.“ Po Sherlockovom ostrom pohľade doložil: „Ani vedecký vzorec, alebo čokoľvek. Všetko čo musíš urobiť je byť úprimný.“

Sherlock bol potichu a John hodil náplaste smerom ku košu, nestarajúc sa o to či trafí. Pozrel na hodiny na nočnom stolíku: 3:30 ráno.

„Už ti niekto napísal milostný dopis?“ opýtal sa náhle Sherlock.

John zamrkal: „Jeden alebo dva.“ Zasnene sa usmial pri tej spomienke. Mládež už dnes také niečo pravdepodobne nerobí. Píšu si SMS-ky alebo správy na Facebooku, také niečo. „Neviem či by sa to dalo nazvať pravým milostným dopisom. Skôr zamilované správičky typu: Páčiš ma mi, páčim sa ti, takýto druh komunikácie.“

Zhrnul Sherlockov rukáv nadol. Sherlock skúmalo pozeral do Johnovej tváre. „Máš ich rád? Správičky.“

„Každý rád dostáva zamilované listy,“ John si ľahol. „Každého teší vedomie toho, že je milovaný. Je to lichotivé,“ dodal a prikryl sa paplónom. „A teraz idem spať. Zobuď ma iba v prípade otázky života a smrti.“ Zatvoril oči. A po pár minútach cítil ako Sherlock vstal z postele a zavrel za sebou dvere.

********

Keď sa John na druhý deň vrátil domov z práce, Sherlock bol zavretý v izbe a hral srdcervúcu melódiu, ktorú John nikdy predtým nepočul. Zastavil sa v päte schodov, oprel sa o stenu a iba počúval. Takto to vyzeralo, keď bol Sherlock zamilovaný? Zatvoril oči a premýšľal kto by to mohol byť. Myslel si, že pozná všetkých ľudí v Sherlockovom živote; hoci pravdou bolo, že nesprevádzal Sherlocka pri všetkých prípadoch. Bolo tu niečo čo prehliadol, alebo bol Sherlock mimoriadne tajnostkársky? Pravda, bol tu seržant Hopkins z Yardu, ktorý mal zálusk na Sherlocka, ale Sherlock pozeral na neho ako na kamienok zaseknutý v podrážke jeho drahých talianskych topánok.

Bol Sherlock vôbec gay? Ťažko povedať; Sherlock nikdy nehral podľa pravidiel. Možno to bola Tá žena – Irene. Bolo na nej niečo podmanivé, aj John to cítil. Jej brilantná, ostro-vytríbená myseľ, nie tak nepodobná tej Sherlockovej. Sherlock mal stále jej fotku tajne uloženú v zásuvke. Ale ona odišla do Ameriky a Sherlock by nikdy Londýn neopustil. Alebo, žeby hej? Ak áno, išiel by John s ním? Mal by? Chcel by to  Sherlock od neho?

Melódia gradovala v úpenlivom náreku a zrazu husle utíchli s nahnevaným zavrčaním. John otvoril oči a vykročil po schodoch. No, ktokoľvek to bol, bol to šťastný bastard a ak niekedy zlomí Sherlockovi srdce tak ho uškrtí vlastnými rukami.

*********

Nasledujúce ráno zišiel John dolu do kuchyne a našiel obálku opretú o varnú konvicu. Na obálke stálo jednoduché  John Watson  napísané tmavomodrým atramentom, písmo patrilo Sherlockovi.

Zadrhol sa mu dych.

Stál a hodnú chvíľu držal obálku v rukách. Bola štvorcová, bledo fialovej farby, s neohybným papierom vo vnútri, pevná a ťažká.

Napokon, rýchlym mechanickým pohybom naplnil konvicu, dal variť vodu a posadil sa za stôl aby ju otvoril. Ako predpokladal, na ťažkom, ručne vyrobenom listovom papieri stálo:

 

John,

píšem tento list, aby som ti povedal, že ťa pravdepodobne milujem. Nie som si istý, pretože som nikdy predtým zamilovaný nebol a city sa nedajú merať.

Avšak, mám nevysvetliteľne rád tvoje úsmevy, aj vtedy, keď sa neusmievaš; tvoj džem v chladničke, hoci ho nejem; a tvoje svetre, hoci sú otrasné. Toto všetko sú neklamné znaky náklonnosti či zamilovanosti.

Začalo sa to v momente, keď som ťa zazrel a uvedomil si, že si zastrelil toho taxikára. Nikto také niečo pre mňa nikdy neurobil. Veci postupovali keď ťa uniesol Čierny Lotos a ja som ťa zúfalo chcel späť. Nikdy predtým som sa takto necítil. A cítil som to aj vtedy keď ťa zobral Moriarty. Povedal si mi, aby som utiekol, a mal som to urobiť, pretože to bolo logické. Ale keď príde na teba, tak sa zdá, že nie som schopný logického uvažovania, a o to horšie, že mi to nevadí.

Zlepšil si môj život 1000-cimi spôsobmi, odkedy si sa objavil. Vytrhol si ma z nudy a ušetril stenu ďalších dier po guľkách, krotíš moju krutosť. Kupuješ mlieko a fazuľu. Vysávaš a upratuješ. Pripomínaš mi, že nie všetci ľudia na svete sú nekonečne nudní a nezaujímaví. Si vďačný poslucháč mojich husľových kreácií.

Hovoríš mi, že som úžasný a veríš, že som schopný byť hrdinom, hoci zjavne nie, a zistil som, že ťa nikdy nechcem sklamať.

Chcel by som ti kúpiť nový sveter. Chcel by som ti zložiť husľovú sonátu. Chcel by som ťa vziať do Paríža. A veľmi rád by som ťa pobozkal. A potom, keď zostarnem a odídem na vidiek do Sussexu chovať včely, by som bol rád keby si išiel so mnou.

 

s láskou

tvoj Sherlock

 

Sherlock pred neho položil hrnček s pariacim čajom. John ani nezaregistroval pípnutie konvice.

„Páčilo sa ti to?“ Sherlock sa posadil oproti nemu, rovnako ako pred týždňom, keď ho žiadal o radu s napísaním milostného dopisu. Vyzeral veľmi kľudne na niekoho, kto práve vyjadril svoje city na drahom listovom papieri, ale ruky mal nepokojné.

John prehltol a položil list. „Každý má rád milostné dopisy.“

„Áno, ale,“ Sherlock si usrkol z čaju, určite si opariac jazyk. „Čo hovoríš na tento?“

„Milujem ho,“ odvetil John. „Strašne sa mi páči.“ A potom dodal „Poď sem, ty…ty….nemôžem tomu uveriť……“

A všetko na čo sa zmohol bolo, že schmatol Sherlocka, nahol ponad stôl a pobozkal ho; postupne sa obaja presúvali popri stole  vyhýbajúc sa stoličkám a plným hrnčekom. Sherlock bol neskúsený a neobratný v bozkávaní, nemal potuchy čo robiť s rukami, ale John sa nevedel bozkov nabažiť a tak ho bozkával a bozkával aj napriek tomu, s jednou rukou zaťatou do jeho trička a druhou pridŕžajúc Sherlockovu hlavu proti svojej. Keď prestali, John sa opýtal: „Prečo si nič nepovedal?“

„Povedal som,“ oponoval Sherlock, omámený a zadýchaný, s rozcuchanými vlasmi do všetkých strán bol na neho rozkošný pohľad.

„Napísal som ti milostný dopis a všetko.“

„To nebolo to, čo som mys…“

John sa oprel čelom o Sherlockovu kľúčnu kosť a bojoval s výbuchom hysterického hihňania. „Ľudia normálne nežiadajú o radu s napísaním vlastného milostného listu objekt ich záujmu.“

„No, ale nebol tu nikto, koho by som sa na to mohol opýtať.“ Sherlock, tak sa zdalo, vedel ako sa objímať, mal ruky pohodlne obtočené okolo Johnových pliec.

„Prečo by nemali? Však samotný adresát najlepšie vie čo má rád.“

„Bože,“ prehodil John, „myslel som, že píšeš list niekomu inému.“

Sherlock vyzeral úprimne prekvapený. „A kto iný by to mohol byť?“

Tentokrát sa John už hihňaniu neubránil a po chvíli sa Sherlock k nemu pridal.

 

**

INFO o povídce

**